znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 181/09-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Tdo V 4/2007 z 10. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2009 doručená   sťažnosť   R.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva „... na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva na strane sťažovateľa zaručeného ústavou v článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 48 ods.   2,   článku   49,   článku   50   ods.   2,   článku   50   ods.   3   a   článku   50   ods.   5...“ Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 z 10. novembra 2008.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti označenej ako „Opis skutkového stavu“ uviedol:„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 13/96 zo dňa 02. 07. 1996 som bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nadržovania..., za čo mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov...

Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný R. S. vo výroku o vine a krajský prokurátor proti výroku o treste u obžalovaného R. S. ako i u mojej osoby. V   odvolacom   konaní   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 To 58/96 zo dňa 17. 10. 1996 bolo rozhodnutie prvostupňového súdu zrušené a vrátené mu opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Pri   opätovnom   prejednaní   mojej   trestnej   veci   ma   Krajský   súd   v   Bratislave   ako prvostupňový súd uznal v konaní sp. zn. 1 T 13/96 svojim rozsudkom zo dňa 12. 12. 1997 vinným zo spáchania trestného činu vraždy spolupáchateľstvom..., za čo mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) rokov...

Proti   uvedenému   odsudzujúcemu   rozhodnutiu   som   podal   odvolanie   proti   výroku o vine. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn. 2 To 14/98 zo dňa 26. 03. 1998 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušil a obžalovaného R. S. ako i mňa spod obžaloby oslobodil.

Proti   vyššie   špecifikovanému   oslobodzujúcemu   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho, bola dňa 22. 09. 1998 doručená Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   rozsudkom   sp.   zn.   Tzo-V 1/98   zo   dňa 14. 12. 1998   rozhodol,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 26. 03. 2008,   sp.   zn.   2   To   14/98   bol   porušený   zákon   v   prospech   obžalovaného   R.   S. ako i v prospech mojej osoby...

Následne v konaní Krajského súdu v Bratislave, ako súdu prvostupňového som bol rozsudkom sp. zn. 1 T 12/99 zo dňa 04. 04. 2003 uznaný vinným z návodu na trestný čin vraždy..., za čo mi bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) rokov... Proti uvedenému rozsudku som podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku o vine (namietol som právnu kvalifikáciu skutku). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací svojím uznesením v konaní sp. zn. 2 To 73/03 zo dňa 08. 10. 2003 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na jeho opätovné prejednanie a rozhodnutie. Po opätovnom prejednaní veci Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd svojím rozsudkom v konaní sp. zn. 1 T 12/99 zo dňa 25. 04. 2005 ma uznal vinným zo spáchania návodu   na   trestný   čin   vraždy...,   za   čo   mi   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 12 (dvanásť) rokov...

Proti uvedenému odsudzujúcemu rozhodnutiu som podal v zákonnej lehote odvolanie proti jeho výroku o vine.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd svojim uznesením moje odvolanie v konaní sp. zn. 1 To 60/2005 zo dňa 23. 08. 2006 zamietol.

Proti vyššie uvedenému právoplatnému odsudzujúcemu rozhodnutiu som v zákonnej lehote podal dovolanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením v konaní sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 zo dňa 10. 11. 2008 moje dovolanie odmietol.“

2. Namietané porušenie základného práva „na súdnu ochranu“ odôvodnil sťažovateľ v podstate takto:

„V   mojej   vyššie   uvedenej   trestnej   veci   v   konaní   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. Tzo-V 1/98 rozsudkom zo dňa 14. 12. 1998 bolo rozhodnuté, že... bol porušený zákon... v prospech mojej osoby, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   dňa   26.   03.   1998   sp.   zn.   2   To   14/98   bol   zrušený,   ako   i   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave, sp. zn. 1 T 13/96 zo dňa 12. 12. 1997.

V uvedenom konaní rozhodoval senát v zložení z predsedu JUDr. H. S. a členov JUDr. Š. M., JUDr. P. T., JUDr. P. K. a JUDr. J. M.

V konaní o mojom dovolaní proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   1   To   60/2005   zo   dňa   23.2006...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky...   svojim uznesením zo dňa 10. 11. 2008 moje dovolanie... odmietol, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v senáte zloženom z predsedu JUDr. M. K. a členov JUDr. H. S., JUDr. M. L., JUDr. P. K. a JUDr. J. M.

JUDr. H. S., JUDr. P. K. ako i JUDr. J. M. rozhodovali v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tzo-V 1/98 na taktiež v konaní najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Tdo V 4/2007.

Som toho názoru, že s poukázaním na ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku bol takto porušený zákon a teda i moje právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v ustanoveniach členku 46 ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 48 ods. 2, článku 49, článku 50 ods. 2, článku 50 ods. 3 a článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky...“

3. Sťažovateľ navrhol „aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti vyhovel a prostredníctvom svojho nálezu rozhodol takto:

1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 zo dňa 10. 11. 2008 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, čím došlo k porušeniu práva na strane sťažovateľa zaručeného ústavou v článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 48 ods. 2, článku 49, článku 50 ods. 2, článku 50 ods. 3 a článku 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 zo dňa 10. 11. 2008 a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd prepúšťa sťažovateľa, R. P., trvalé bytom B., t. č. Ústav pre výkon trestu odňatia slobody a výkon trestu L. z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.“.

II.

4.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   požiadal sťažovateľa a jeho právneho zástupcu o odstránenie rozporov v obsahu (a aj v petite návrhu) v sťažnosti vypracovanej advokátom (9. marca 2009) a v podaní napísanom sťažovateľom (11. marca 2009).

Podľa oznámenia sťažovateľa (6. apríla 2009) a jeho právneho zástupcu (9. apríla 2009) „...   podanie   vypracované   sťažovateľom...   v časti   dotýkajúcej   sa   návrhu   na rozhodnutie (petit v celom jeho rozsahu) berieme späť, a naďalej trváme na návrhu (petite) uvedenom a špecifikovanom v sťažnosti vypracovanej prostredníctvom... právneho zástupcu a obhajcu sťažovateľa.

V ostatnej   časti   podania   sťažovateľa...   žiadame   uvedené   podanie   (okrem   návrhu na rozhodnutie   –   petit)   považovať   ako   doplnenie   odôvodnenia   sťažnosti...   právneho zástupcu...“.

5. Z dôvodu verifikácie tvrdení sťažovateľa (pozri I. časť odôvodnenia) nahliadol ústavný súd do súdneho spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1   T   12/99,   a to   so   zameraním   sa   najmä   na   tie   etapy   trestného   konania,   ktoré   sa bezprostredne   dotýkali   sťažovateľom   uvádzaných   rozhodnutí   vo   veci   konajúcich všeobecných súdov, t. j.:

- rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tzo-V 1/98 zo 14. decembra 1998, ktorým na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 2 To 14/98 z 26. marca 1998 bol porušený zákon;

- rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 12/99 z 25. apríla 2005, ktorým bol sťažovateľ uznaný   vinným   zo   závažného   trestného   činu   (modifikovaná   právna   kvalifikácia   skutku akceptujúca právne názory vo veci konajúceho nadriadeného súdu);

- uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 60/2005 z 23. augusta 2006, ktorý ako druhostupňový   súd   zamietol   odvolania   obžalovaných   (t. j.   aj   sťažovateľa)   proti prvostupňovému rozsudku;

- uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 z 10. novembra 2008, ktorý ako dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti druhostupňovému uzneseniu najvyššieho súdu z 23. augusta 2006.

6. Ústavný súd sa oboznámil s „Rokovacím poriadkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLs 1/2006“ a s „Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie „... práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v ustanoveniach článku 46 ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 48 ods. 2, článku 49, článku 50 ods. 2, článku 50 ods. 3 a článku 50 ods. 5...“ uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 z 10. novembra 2008, ktoré (porušenie) sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že   v konaní   o   jeho   dovolaní   (sp.   zn.   1   Tdo   V 4/2007) rozhodoval päťčlenný senát, ktorého traja sudcovia (JUDr. H. S., JUDr. P. K. a JUDr. J. M.) rozhodovali 14. decembra 1998 aj v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona (podanej generálnym prokurátorom) vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. Tzo-V 1/98. Tento postup bol podľa názoru sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 31 ods. 3 Trestného poriadku, čím „bol... porušený zákon a teda i moje právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené...“ (pozri aj bod 2 I. časti odôvodnenia).

8. Okrem   tohto   dôvodu   (personálne   zloženie   senátu   najvyššieho   súdu)   uviedol sťažovateľ   aj ďalšie   skutočnosti,   ktoré   mali podľa   jeho názoru   spôsobiť porušenie ním označených základných práv:

a) nezákonnosť   postupu   generálneho   prokurátora   a následného   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o jeho   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   (sp.   zn.   Tzo-V   1/98 zo 14. decembra 1998);

b) nezohľadnenie   výpovede   spoluobžalovaného R.   S. z konfrontácie v prípravnom trestnom konaní pri právnej kvalifikácii skutku v trestnom konaní o jeho veci po vydaní rozhodnutia   najvyššieho   súdu   zo   14.   decembra   1998   (tento   nezákonný   postup   však sťažovateľ bližšie nekonkretizoval);

c) nesprávne „právne   posúdenie   zisteného   skutku   a nesprávnosť   použitia hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 s prihliadnutím na skutkové zistenia...“;

d) zdĺhavé konanie o jeho dovolaní, keď najvyšší súd rozhodol až po ním podanej sťažnosti „podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku...“ z 29. septembra 2008.

9. Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   (predovšetkým   jeho   petitu) a v posudzovanej veci sťažovateľ kvalifikovane zastúpený advokátom namietal porušenie ním označených základných práv len uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4/2007 z 10. novembra 2008 (pozri 3. bod I. časti odôvodnenia).

10. Z obsahu   sťažnosti   a jej   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľ   predovšetkým   namieta porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 4 /2007 z 10.   novembra   2008   spôsobené   ním   tvrdeným   postupom   najvyššieho   súdu   v rozpore s ustanovením § 31 ods. 3 Trestného poriadku tým, že o jeho dovolaní 10. novembra 2008 rozhodovali   v päťčlennom   senáte   aj traja   sudcovia   najvyššieho   súdu,   ktorí   boli   členmi päťčlenného senátu rozhodujúceho 14. decembra 1998 o sťažnosti pre porušenie zákona podanej generálnym prokurátorom.

Podľa   ustanovenia   §   31   ods.   3   Trestného   poriadku   platného   a účinného   v čase rozhodovania o dovolaní [t. j. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný zákon (v znení zákona č. 650/2005 Z. z.)] „z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je... vylúčený sudca..., ktorý sa zúčastnil   na   rozhodovaní   ako   sudca   alebo   prísediaci   súdu   iného   stupňa...“   [znenie analogického obsahu je aj v ustanovení § 30 ods. 3 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) jeho platného a účinného stavu k 31. decembru 1998, pozn.].

Podstatou tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby bola dôsledne dodržiavaná nestranná dvojstupňová kontrola meritórnych rozhodnutí súdov. Je vylúčené, aby sa na súde vyššieho stupňa (napr. v dôsledku personálnych presunov alebo zmeny príslušnosti súdu) podieľali na rozhodovaní   sudca,   prísediaci   sudca...,   ktorí   sa   v predchádzajúcom   konaní v prejednávanej veci zúčastnili na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Uvedené sa vzťahuje aj na rozhodovanie o dovolaní. (Pozri aj publikáciu „JUDr. Jozef Čenteš, PhD. a kolektív autorov – TRESTNÝ PORIADOK s komentárom; účinnosť od 1. januára 2006 v znení zákona č. 650/2005 Z. z.“, s. 87.)

Podľa ustanovenia § 245 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom platného a účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu 14. decembra 1998 opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ustanovenia § 252 citovaného zákona o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje nadriadený krajský súd. O odvolaní proti rozsudku krajského súdu ako súdu prvého stupňa rozhoduje najvyšší súd.

Podľa ustanovenia § 266 ods. 1 citovaného zákona proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon... môže generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti podať na najvyššom súde sťažnosť pre porušenie zákona...

Podľa   ustanovenia   §   267   ods.   1   citovaného   zákona   najvyšší   súd   preskúma na podklade sťažnosti pre porušenie zákona správnosť... Podľa § 268 ods. 2 citovaného zákona ak zistí najvyšší súd, že zákon bol porušený, vysloví rozsudkom...

Podľa ustanovenia § 274 ods. 1 citovaného zákona o sťažnosti pre porušenie zákona rozhoduje najvyšší súd na verejnom zasadnutí za účasti generálneho prokurátora...

Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch (v stave platnom a účinnom v čase rozhodovania najvyššieho súdu 14. decembra 1998) najvyšší súd rozhoduje v senátoch zložených z predsedu senátu a dvoch sudcov najvyššieho súdu. Podľa odseku 3 citovanej právnej normy v senátoch najvyššieho súdu zložených z predsedu senátu a štyroch sudcov najvyššieho súdu sa rozhoduje v mimoriadnych opravných prostriedkoch proti   rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu   v prípadoch,   keď tieto senáty rozhodovali o riadnom   opravnom   prostriedku;   z rozhodovania   tohto   senátu   sú   vylúčení   sudcovia najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o napadnutom rozhodnutí.

Podľa ustanovenia § 306 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa ustanovenia § 315 Trestného poriadku (t. č. platného a účinného) o odvolaní proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhoduje   krajský   súd.   O   odvolaní   proti   rozsudku Špeciálneho súdu rozhoduje najvyšší súd.

V tretej časti ôsmej hlavy Trestného poriadku je nová právna úprava mimoriadnych opravných prostriedkov. Sťažnosť pre porušenie zákona bola zrušená a boli zavedené dva nové   mimoriadne   opravné   prostriedky,   a to   zrušenie   právoplatných   rozhodnutí v prípravnom konaní (I. diel – § 363 až § 367) a dovolanie (II. diel – § 368 až § 392).

Podľa ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa ustanovenia § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) najvyšší súd koná a rozhoduje

a) o   riadnych   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   krajských   súdov, Špeciálneho súdu a Vyššieho vojenského súdu...,

b) o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresných súdov, krajských   súdov,   Špeciálneho   súdu,   najvyššieho   súdu   a vojenských   súdov,   ak   tak ustanovujú predpisy o konaní pred súdmi...

Podľa ustanovenia § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,   z   ktorých   jeden   je   predsedom.   Ak   rozhoduje   o riadnych   alebo   mimoriadnych opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu,   skladá   sa   senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov...

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu (sp. zn. PLs. 1/2006) zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci (ods. 1).

V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu (ods. 2).

Podľa   piatej   časti   rozvrhu   práce   najvyššieho   súdu   na   rok   2008   (trestnoprávne kolégium   najvyššieho   súdu)   bodu   4   –   senáty   rozhodujú   v trestných   veciach   zapísaných do registra Tdo-V a Tdo-Vš „o dovolaniach proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu rozhodujúcich o riadnom opravnom prostriedku podľa Tr. por. účinného do 31. 12. 2005“ a rozhodujú tiež „o dovolaniach podľa § 368 a nasl. Tr. por. účinného od 1. 1. 2006“. Určenými   členmi   senátu   Tdo-V boli   sudcovia   JUDr. H.   S.   (1.   predseda),   JUDr.   M.   K. (2. predseda), JUDr. E. B., JUDr. P. K., JUDr. M. L. a náhradníci JUDr. J. K., JUDr. J. M., JUDr. Š. M. a JUDr. P. T.

11. Vychádzajúc z obsahu už citovaných všeobecne záväzných právnych predpisov platných a účinných v čase rozhodovania najvyššieho súdu v roku 1998 a v roku 2008, ako aj   z obsahu   sťažovateľovej   sťažnosti   a zistení   zo   súdneho   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 1 T 12/99 ústavný súd   konštatuje, že sťažnosť v tejto   časti,   ktorej   nosným argumentom sťažovateľa je ním tvrdený nezákonný postup najvyššieho súdu (rozpor s ustanovením § 31 ods.   3   Trestného   poriadku)   pri   personálnom   obsadzovaní   senátu   vo   veci   sp.   zn. 1 Tdo V 4/2007, je zjavne neopodstatnená.

Najvyšší súd v roku 1998 (sp. zn. Tzo-V 1/98) rozhodoval o mimoriadnom opravnom prostriedku   podanom   generálnym   prokurátorom   proti   druhostupňovému   (odvolaciemu) rozhodnutiu najvyššieho súdu (sp. zn. 2 To 14/98) a v roku 2008 najvyšší súd opätovne rozhodoval   (sp.   zn.   1 Tdo V 4/2007)   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   –   dovolaní sťažovateľa proti druhostupňovému (odvolaciemu) rozhodnutiu najvyššieho súdu (sp. zn. 1 To 60/2005).

V obidvoch   prípadoch   rozhodovali   senáty   najvyššieho   súdu   toho   istého   stupňa (o mimoriadnych opravných prostriedkoch), teda nemohlo dôjsť k porušeniu podstatnej idey ustanovenia   §   31   ods.   3   Trestného   poriadku   –   zabezpečeniu   nestrannej   dvojstupňovej kontroly   meritórnych   rozhodnutí   súdov,   ktorá   vylučovala   možnosť   podieľania sa na rozhodovaní tých sudcov, ktorí sa zúčastnili konania a rozhodovania v tej istej veci na súde nižšieho stupňa a naopak.

Keďže sa sťažovateľom tvrdený skutok (porušenie zákona) nestal, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03, II. ÚS 98/06).

12.   Aj   keď   sťažovateľ   výslovne   nenamietal   porušenie   základného   práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd nad rámec už uvedeného ešte poznamenáva, že personálne obsadenie senátu 1 Tdo bolo v súlade s „Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2008“, čo si ústavný súd overil nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 1 T 12/99 a už uvedeného rozvrhu práce.

Sťažovateľovo   dovolanie   z 22.   decembra   2006   bolo   doručené   krajskému   súdu 3. januára 2007, ktorý ho predložil najvyššiemu súdu 23. januára 2007, kde bolo zaradené do   registra   Tdo   (sp.   zn.   1   Tdo   3/07).   Keďže   dovtedajší   právny   zástupca   sťažovateľa 15. marca   2007   najvyššiemu   súdu   oznámil,   že   meritórnym   skončením   predmetnej   veci skončilo jeho zastupovanie sťažovateľa, bol sťažovateľ vyzvaný na ustanovenie si nového právneho   zástupcu.   Najvyššiemu   súdu   bolo   23.   apríla   2007   doručené   dovolanie vypracované advokátom JUDr. J. M. Následne bolo dovolanie zaradené do registra Tdo-V pod   sp. zn.   1   Tdo   V 4/2007.   Nový   právny   zástupca   sťažovateľa   16. novembra   2007 nahliadol   do trestného   spisu   a 27.   novembra   2007   doplnil   dovolanie   z 23.   apríla   2007, najmä uviedol návrh na rozhodnutie.

Sťažovateľ sťažnosťou na prieťahy v konaní z 29. septembra 2008 napadol zdĺhavosť dovolacieho   konania.   Následne   predseda   senátu   1   Tdo-V opatrením   z 23.   októbra   2008 stanovil termín neverejného pojednávania veci na 10. november 2008 a podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2008 určil členov senátu na prerokovanie a rozhodnutie veci.

Podľa právneho názoru ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (konanie súdu v súlade s procesnoprávnymi a trestnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv. Za porušenie   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ak   tento   postupoval   už   uvedeným   spôsobom. Aj z uvedeného   pohľadu   posudzovania   veci   treba   sťažnosť   kvalifikovať   ako   zjavne neopodstatnenú.

13. Ďalším sťažovateľom tvrdeným dôvodom porušenia ním označených základných práv (zrejme mal na mysli len základné právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov   zaručené   čl.   48   ods.   2   ústavy)   malo   byť   zdĺhavé   konanie   o jeho   dovolaní. S prihliadnutím   na skutočnosti   už   uvedené   (priebeh   dovolacieho   konania,   sťažnosť   na prieťahy a následné rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľom)   kvalifikuje   ústavný   súd sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu práva došlo alebo porušenie ešte v tomto čase trvalo.

Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Tdo V 4/2007 z 10. novembra   2008   bolo   doručené   sťažovateľovi   a aj   jeho   právnemu   zástupcovi 15. januára 2009 a sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 10. marca 2009, teda v čase, keď už porušovanie tohto základného práva netrvalo.

14. Ďalším možným dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto jej časti je aj úspešné uplatnenie účinného právneho prostriedku nápravy sťažovateľom, v danom prípade podanie sťažnosti pre nečinnosť na nadriadený súd podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, ktorá bola doručená   najvyššiemu   súdu   1.   októbra   2008.   Najvyšší   súd   následne   23.   októbra   2008 stanovil termín neverejného zasadnutia na 10. november 2008, na ktorom o sťažovateľovom dovolaní rozhodol.

15. Posudzovaním ďalších sťažovateľom uvedených dôvodov, ktoré mali spôsobiť porušenie   ním   označených   základných   práv,   sa   ústavný   súd   nezaoberal,   lebo   sa   týkali skutočností, ktoré nastali, resp. sa udiali dávno pred zákonom o ústavnom súde ustanovenou lehotou na podanie sťažnosti (§ 53 ods.   3). Taktiež nie je v právomoci ústavného súdu zaoberať sa posudzovaním skutkového stavu zisteného orgánmi činnými v trestnom konaní (vrátane všeobecných súdov), ako aj aplikáciou všeobecne záväzných právnych predpisov a hmotnoprávnych trestných predpisov (ich noriem) na zistený skutkový stav.

16.   Keďže   ústavný   súd   odmietol   posudzovanú   sťažnosť   ako   celok,   nepovažoval za potrebné   (účelné   a dôvodné)   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   uvedenými v petite sťažnosti.

17. Sťažovateľ 12. marca 2009 doručil ústavnému súdu (tiež) samostatné a rukou písané podanie, v súvislosti s ktorým sa neskôr na výzvu ústavného súdu vyjadril, že toto „berie späť“ (pozri bod 4 II. časti odôvodnenia), a zároveň navrhol ďalší procesný postup „... naďalej trváme na návrhu (petite) uvedenom a špecifikovanom v sťažnosti vypracovanej prostredníctvom...   právneho   zástupcu   a obhajcu   sťažovateľa.   V ostatnej   časti   podania sťažovateľa...   žiadame   uvedené   podanie...   považovať   ako   doplnenie   odôvodnenia sťažnosti...   právneho   zástupcu.“. Ústavný   súd   preto   uvedené   podanie   sťažovateľa vyhodnotil ako súčasť jeho širšej argumentácie (doplnenie sťažnosti) a ďalej sa „vecne“ zaoberal už len sťažnosťou podanou právnym zástupcom sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009