znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 181/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 35 a 36 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2008   doručená   sťažnosť I.   K.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 35 a 36 ústavy (ktoré v podaní bližšie   nekonkretizoval)   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení („v kontexte“)   s čl.   1   ods.   1   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007 vo veci vedenej Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 968/1998.

Sťažovateľ vo svojom podaní (sťažnosti) okrem iného uviedol:„...Najvyšší   súd   SR   svojím   konečným   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   273/07   v osobe jedného sudcu namiesto senátu, dňa 14. 2. 08 rozhodol /!/ tak, že moje dovolanie, zo dňa 22. IV. 2007 (...) odmietol (...). Urobil to napriek tomu, že v tomto dovolaní som aj pred ním poukázal   na   množstvo   hrubých   chýb   a nedostatkov,   ktorých   sa   dopustili   súdy   nižších stupňov (...).

Už vo svojom riadnom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu (...) som poukázal na dôležitý   fakt,   že   súd   v tejto   kauze   (...)   nezvládol   dokazovanie,   keď   na   jednej   strane   za hodnoverné   dôkazy   vydával   iba   verbálne   deklarácie   (...)   zástupcu   štátu   (...)   na   druhej neuznal moje písomné dôkazy a dokonca ani argumentáciu platným právom, na ktoré som poukazoval. Žiaľ, taká istá situácia nastala aj pred odvolacím súdom...“

S poukazom   na   v sťažnosti   opísaný   skutkový   stav   sťažovateľ   uviedol,   že „pred Ústavným súdom SR namietam jednak porušenie ods. 1/ čl. 46 Ústavy SR, spočívajúceho v odopretí   mi   spravodlivosti   a v tom   horšom   prípade   v nedostatočnej   súdnej   ochrane a v nekompetentnosti kasačného súdu, čo v príbuznej podobe podľa ods. 1 čl. 6 Dohovoru o. i. ide aj o bránenie mi v prístupe k reálnemu súdu a nie iba ilúzornému...“.

Dôvody, ktoré mali spôsobiť porušenie ním označených základných a ľudských práv, formuloval sťažovateľ takto:«...ako účastník konania, sa mám právo vyjadriť ku každému sudcovi i senátu, ktorým bola moja   súdna   vec   pridelená   na   vybavenie   a rozhodnutie   a aj   vzniesť   voči   nim   námietku predpojatosti.   V tomto   prípade   som   takú   možnosť,   nie   svojou   vinou   nemal   (...) Zákon jednoznačne stanovuje,   že Najvyšší súd SR   koná a rozhoduje   v senátoch (...).   V danom prípade, kasačný súd rozhodol len procesne, čo je diskutabilné (...) keď sám najvyšší súd (...) v r. 1997 vytvoril judikát (...) a na túto moju vec, akoby šitý, ho neaplikoval (...). Takže žiadne odmietnutie môjho dovolania pre jeho absolútnu neprípustnosť tu neprichádza vôbec v úvahu! Nakoniec ja vychádzam z toho, že najvyšší súd rozhodol(...) iba jediným sudcom, aj keď to mohol urobiť len senátom (...).“»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „vo veci samej... rozhodol takto:

1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru o ich ochrane v spojení s Dohovorom MOP č. 111/58 a ústavnými článkami 35 a 36 v kontexte s od. 1/, čl. 1 Ústavy SR, postupom Najvyššieho súdu SR – jeho rozhodnutím o odmietnutí sťažovateľovho dovolania, zo dňa 22. IV. 07, uznesením sp. zn. 5 Cdo 273/07, zo dňa 14. II. 08, v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4 C 968/98, porušené boli.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 273/07, zo dňa 14. II. 08 a vracia mu vec o predmetnom dovolaní meritórne rozhodnúť v novom konaní.

3./   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   180   tis.   Sk (slovom stoosemdesiattisíckorúnslovenských, ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ukladá Najvyššiemu súdu uhradiť vzniklé trovy tohto konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

2. K predmetu posudzovanej sťažnosti (sťažovateľom namietanému porušeniu ním označených „základných   a ľudských   práv“ rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 237/2007   zo   14.   februára   2008)   ústavný   súd   poznamenáva,   že   predchádzajúcu sťažovateľovu   sťažnosť   doručenú   ústavnému   súdu   21.   mája   2007   v časti   namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkami okresného súdu v jeho pracovnoprávnej veci vedenej pod sp.   zn.   4   C   968/1998   a krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 235/2006   (ktoré   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   predchádzali,   pozn.) ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   uznesením   č.   k.   III. ÚS 302/07-15 zo 6. novembra   2007   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) ako zjavne neopodstatnenú z dôvodov v ňom uvedených.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

1.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   uznesením   sp.   zn. 5 Cdo   273/2007   zo   14.   februára   2008,   ktorým   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho   dovolaní z 22. apríla 2007 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 235/2006 z 2. marca 2007. Dovolanie sťažovateľ odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) a g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP) a jeho podstatou bolo tvrdenie, že v konaní na odvolacom súde senát pojednával v zložení troch sudkýň, ktorých priezviská sú uvedené aj v záhlaví rozsudku, no na poslednom pojednávaní boli prítomné dve sudkyne a jeden sudca. Ďalej uviedol, že nepripustením zmeny návrhu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a vytýkal vo veci konajúcim súdom nesprávne právne posúdenie jeho veci.

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhal   zrušenia   už   uvedeného   uznesenia najvyššieho súdu, keď namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu krajského súdu bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   ďalšie   ním označené práva. Sťažovateľ videl porušenie týchto práv najmä v tom, že mu bol odopretý prístup k súdu („ide aj o bránenie mi v prístupe k reálnemu súdu“).

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo 273/2007   zo   14.   februára   2008,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa a odmietol ho ako neprípustné.Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (...) skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce do volaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (...). Existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   s   ohľadom   na   námietky   žalobcu   uvedené v dovolaní   osobitne   zameral   na   otázku,   či   konanie   nie   je   postihnuté   vadou   uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/, g/ O. s. p.

Pokiaľ žalobca v mimoriadnom opravnom prostriedku tvrdí, že na odvolacom súde vo veci rozhodovali dva rôzne senáty, nakoľko na poslednom odvolacom pojednávaní mal byť v senáte sudca - muž, tak táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva (viď zápisnica o pojednávaní zo dňa 2. marca 2007 č. l. 67 spisu).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   to,   že   prípustnosť   dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou z vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. skutočne postihnuté.

K   dôvodom   dovolania   žalobcu,   že   mu   bola   nepripustením   zmeny   návrhu   odňatá možnosť konať pred súdom, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. rozumie taký chybný procesný postup súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov (viď napr. II ÚS 102/04, 5 Cdo 102/01, 5 Cdo 93/2000). (...)

Odvolací súd nepripustil zmenu žaloby s poukazom na § 95 ods. 2 O. s. p., nakoľko výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenej   žalobe. Dispozícia účastníka konania, ktorou chce meniť žalobu je obmedzená iba súhlasom súdu. Súd pri úvahe o tom, či bude súhlasiť so zmenou žaloby, môže zvažovať iba to, či výsledky doterajšieho konania (ako celku) môžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe. V danom prípade preto súd, keď dospel k záveru, že výsledky doterajšieho konania nemôžu   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenej   žalobe,   svojím   postupom   neodňal účastníkovi   možnosť   konať   pred   súdom,   ale   rozhodol   v   súlade   s   jeho   oprávnením vyplývajúcim mu z § 95 ods. 2 O. s. p.

Pokiaľ   žalobca   v   dovolaní   namietal,   že   rozsudky   oboch   súdov   spočívajú   na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nesprávne právne posúdenie   je   síce   relevantný   dovolací   dôvod,   sám   osebe   ale   prípustnosť   dovolania nezakladá. I keby tvrdenie dovolateľa bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu   neposudzoval)   a   dovolateľom   vytýkané   skutočnosti   by   mali   za   následok   vecnú nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladali   by   ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle § 237 O. s. p. Keďže dovolanie žalobcu nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu (...) odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľovi   k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom prerokovaní.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľom ústavný súd môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a   postup,   ktorý   mu   predchádza)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 273/2007 zo 14. februára 2008 podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno považovať za arbitrárne   a   nezlučiteľné   s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukazoval   na   skutočnosť,   že   „najvyšší   súd   rozhodol   (...)   iba jediným sudcom, aj keď to mohol urobiť len senátom“, bez toho, aby uvedenú skutočnosť podložil reálnym dôkazom, ústavný súd túto jeho obranu bez ďalšieho odmietol. Reálnosť tohto tvrdenia sťažovateľa nemôže vychádzať ani zo skutočnosti, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podpísané iba jeho predsedom, t. j. jedným z troch sudcov (členov senátu 5 Cdo), ktorí vo veci 5 Cdo o jeho dovolaní rozhodovali na neverejnom zasadnutí 14. februára 2008.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal   ním   uvádzané   dôvody   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   a g)   OSP, a keďže   súčasťou   označených   základných   práv   nie   je   aj   povinnosť   uznať   dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľom,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia   označeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojich   hospodárskych   a sociálnych   práv upravených čl. 35 a 36 ústavy, ktoré však v sťažnosti bližšie nekonkretizoval. Pre absenciu relevantnej súvislosti a možnosti porušenia označených práv, keďže všeobecný súd nemôže porušiť   označené   práva,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s   príslušnými   procesnoprávnymi predpismi (napr. I. ÚS 167/03, IV. ÚS 36/04, I. ÚS 117/05), bolo potrebné jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008