znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 181/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   pred   súdom   a konať   pred   súdom v materinskom   jazyku   podľa   čl.   47   ods.   3   a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 9 C 81/03 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 211/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M.   o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2007 doručená sťažnosť Z. M., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“), ako aj základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom a konať pred súdom v materinskom jazyku podľa čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 81/03 a Krajským súdom v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   17 Co 211/06.   Sťažnosť   bola osobne odovzdaná do podateľne ústavného súdu 27. februára 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby žalobcov, podľa ktorej bola sťažovateľka jednou   zo   žalovaných,   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   9   C   81/03   z 23.   júna   2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co 211/06 z 22. novembra 2006 bolo určené,   že   žalobcovia   sú   bezpodielovými   spoluvlastníkmi   nehnuteľností   -   pozemkov označených na súvisiacom geometrickom pláne. Žalobcovia po uzavretí manželstva mali záujem postaviť si na sporných pozemkoch rodinný dom. Vlastnícke právo podľa žaloby mali   nadobudnúť   titulom   vydržania,   keďže   sporné   pozemky   dlhodobo   dobromyseľne a nerušenie užívali. Sťažovateľka so žalobou nesúhlasila, lebo ani ona, ale ani jej právna predchodkyňa na žalobcov sporné pozemky nikdy nepreviedla. Okresný súd v odôvodnení rozsudku   konštatoval   splnenie   podmienok   vydržania   vlastníckeho   práva,   pričom nepovažoval   za   podstatné   zistiť,   na   základe   čoho   užívali   sporné   pozemky   právni predchodcovia žalobcov, lebo podstatné má byť, že žalobcovia nemali dôvodné pochybnosti o tom, že uzavretými kúpnymi zmluvami sa stali vlastníkmi. Práve preto považoval okresný súd   za   nepodstatné   aj   niektoré   rozpory   v tvrdeniach   účastníkov,   resp.   svedkov. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Zdôraznila najmä skutočnosť, že žalobcovia nikdy nepredložili relevantný dôkaz potvrdzujúci nadobudnutie sporných pozemkov do vlastníctva ich právneho predchodcu a neskoršie nadobudnutie vlastníckeho práva priamo žalobcami. Rozsudkom   krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený,   čím   podľa sťažovateľky   došlo   k porušeniu   označených   článkov   ústavy   a listiny.   Je   to   tak predovšetkým preto, že osoby, od ktorých mali žalobcovia sporné pozemky nadobudnúť, v skutočnosti   neboli   ich   vlastníkmi.   Skutočnou   vlastníčkou   jednej   z parciel   bola sťažovateľka, pričom   ona svoje vlastnícke právo nikdy   nescudzila, rovnako ako ani jej právna predchodkyňa. Všeobecné súdy tieto skutočnosti nepovažovali za podstatné a boli toho názoru, že postačuje, ak sa žalobcovia mohli domnievať, že sú vlastníkmi. Uvedený výklad inštitútu držby treba považovať za svojvoľný, a to najmä v tom, že všeobecné súdy pristupovali   k posúdeniu   dobromyseľnosti   držby   benevolentne,   keď   pripustili   možnosť odvodzovať dobromyseľnosť držby i od nevlastníka. Ďalej došlo aj k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi a základného práva konať pred súdom v materinskom   jazyku   podľa   čl.   47   ods.   3   a 4   ústavy,   lebo   rozhodnutia   vo   veci   boli sťažovateľke,   ktorá   nevie   po slovensky, doručované v slovenskom   jazyku, teda   bez ich prekladu do maďarského jazyka. Toto právo zahŕňa v sebe možnosť podávať návrhy a iné písomné podania, ale i ústne prednesy v materinskom jazyku. Zahŕňa preto aj povinnosť súdu komunikovať s účastníkom prostredníctvom tlmočníka. Ak to tak nie je, dochádza aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a listiny   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 9 C 81/03 a krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 211/06 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 211/06-111 z 22. novembra 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 81/03-70 z 23. júna 2006. Podľa názoru krajského súdu   z vykonaných   dôkazov vyplýva, že právny predchodca   žalobcov sporné pozemky odkúpil od osôb, ktoré ich predtým užívali reálne vyčlenené. Pre posúdenie dobromyseľnosti   držby   žalobcov   nebolo   podstatné   zistenie,   na   základe   čoho   sporné pozemky   užívali   predávajúci   právni   predchodcovia   žalobcov,   ale   preukázanie dobromyseľnosti   nadobudnutia   držby   právnym   predchodcom   žalobcov   a samotnými žalobcami. Z vykonaného dokazovania nevyplývajú žiadne dôvodné pochybnosti, ktoré by dobromyseľnosť ich držby vyvracali. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom je nesporne preukázané, že žalobcovia v roku 1963 sporné pozemky dostali formou ústneho daru   za   účelom   postavenia   rodinného   domu.   Právny   predchodca   žalobcov   nebol pozemnoknižným   vlastníkom   ani   spoluvlastníkom   sporných   pozemkov,   avšak   právny predchodca   sporné   pozemky   kúpil   od   skutočných   vlastníkov,   ktorí   neboli   totožní s pozemnoknižnými   vlastníkmi.   Skutkové   závery   okresného   súdu   boli   potvrdené   aj dôkazmi, ktoré vykonal krajský súd.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 59/2007 z 31. júla 2007, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné. Podľa názoru najvyššieho súdu neboli v danom prípade zistené žiadne vady vyplývajúce z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, na základe   ktorých   by   bolo   dovolanie   prípustné   a zároveň   aj   dôvodné.   Sťažovateľka   bola v súdnom   konaní   vypočutá   za   pomoci   tlmočníka,   a preto   jej   nebolo   odňaté   právo vystupovať pred súdom v jej materinskom jazyku. Neobstojí ani jej námietka, že písomné podanie podpísala aj napriek tomu, že nepoznala dobre jeho obsah, keďže bolo spísané v slovenskom jazyku. Nebolo totiž povinnosťou súdov overovať pravdivosť obsahu tohto podania,   ktoré   sťažovateľka   vlastnoručne   podpísala   a ktorého   pravdivosť   dodatočne spochybňuje.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 9 C 81/03, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 211/06-111 z 22. novembra 2006.

Sťažovateľka   namieta   jednak   porušenie   čl.   47   ods.   3   a 4   ústavy   v súvislosti s doručovaním   rozhodnutí   v slovenskom   jazyku   (bez   ich   prekladu   do   jej   materinského jazyka), ale tiež porušenie čl. 20 ods.   1 ústavy, resp. čl. 11 ods.   1 listiny nesprávnym hodnotením vykonaného dokazovania a nesprávnym právnym posúdením veci v súvislosti so   splnením   skutkových   a právnych   predpokladov   nadobudnutia   vlastníckeho   práva vydržaním.

Na prerokovanie a rozhodnutie tej námietky sťažovateľky, podľa ktorej jej všeobecné súdy   doručovali   rozhodnutia   bez   ich   prekladu   do   jej   materinského   jazyka,   nie   je daná právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   totiž   možné   podať   dovolanie,   čo sťažovateľka   aj   urobila,   a preto   právomoc   poskytnúť   jej   ochranu   mal   najvyšší   súd v dovolacom konaní, čím je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ak sťažovateľka nie je spokojná s právoplatným výsledkom konania, a to vzhľadom na nesprávne vyhodnotené dokazovanie, ako aj vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci, treba uviesť, že sťažovateľka vlastne namieta, že konanie vedené všeobecným súdom nebolo   spravodlivé,   a tým   došlo   v konečnom   dôsledku   k porušeniu   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 11 ods. 1 listiny.

Ústavný súd považuje túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

Skutkové   závery   krajského   súdu   sa   opierajú   o vykonané   dokazovanie   a sú dostatočným   spôsobom   vyhodnotené.   Ústavnému   súdu,   ktorý   sám   dôkazy   nevykonal, neprislúcha tieto prehodnocovať, resp. inak vyhodnotiť. Ani právne závery všeobecných súdov nemožno považovať za arbitrárne či za zjavne neodôvodnené. Zodpovedajú ustálenej rozhodovacej   praxi   všeobecných   súdov   v otázkach   nadobudnutia   vlastníckeho   práva vydržaním. Z ústavnoprávneho hľadiska niet preto dôvodu zasahovať do záverov krajského súdu.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007