znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 181/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   novembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. S., V., a M. Y., V., zastúpených advokátkou JUDr. K. T., M., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 p o r u š i l   základné právo Ing. A. S. a M. Y., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93   p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. S. a M. Y.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Martin p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   A.   S.   a M.   Y.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 12 905 Sk   (slovom   dvanásťtisícdeväťstopäť   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Martin   p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 14. septembra 2005 č. k. I. ÚS 181/05-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. S., V. (ďalej len „sťažovateľka“), a M.   Y.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   spolu   tiež   „sťažovatelia“),   právne   zastúpených advokátkou JUDr. K. T., M., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) postupom Okresného súdu   Martin (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 92/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 24. apríla 1995 na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhala, aby jej maloletý syn M. Y. bol zverený do jej výchovy a opatery a jeho otec M. Y. bol zaviazaný prispievať na jeho výchovu a výživu. V návrhu sťažovateľka oznámila i adresy o pobyte otca dieťaťa, o ktorých mala vedomosť a tiež ktoré jej potvrdilo Centrum pre medzinárodno - právnu ochranu detí a mládeže a Veľvyslanectvo Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   podaním   z 12.   novembra   1998   doplnila   okresnému súdu   údaje   týkajúce   sa   otca   dieťaťa,   jeho   posledné   známe   adresy, telefónne   čísla a majetkové pomery. Následne sťažovateľka podaním z 23. apríla 1999 požiadala okresný súd   o poskytnutie   informácie   o stave   napadnutého   konania,   pričom   zdôraznila,   že   ide o určenie výživného, a preto má záujem na skorom rozhodnutí vo veci samej. Dňa 22. apríla 2005 sťažovateľka podala okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní. Okresný súd jej prípisom zo 17. mája 2005 oznámil, že jej sťažnosť je opodstatnená, pričom uviedol, že zrejme pri sťahovaní súdu sa spis stratil, a preto je vec v rekonštrukcii a bude sledovaná súdom.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   vyčerpali   všetky   právne   prostriedky,   ktorými   sa   mohli domáhať nápravy v postupe konania, a to podaním sťažnosti predsedníčke okresného súdu. V napadnutom konaní vidia sťažovatelia prieťahy predovšetkým v tom, že konanie sa vedie od   roku   1995,   pričom   do   času   podania   ústavnej   sťažnosti   bolo   nariadené   jediné pojednávanie. Sťažovateľka je presvedčená, že poskytla okresnému súdu súčinnosť v tom, že mala snahu zistiť adresu pobytu otca, jeho zamestnanie a získané údaje vždy oznámila okresnému súdu. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ ide o zložitosť právnej veci, je pravdou, že na strane povinnej osoby vystupuje otec dieťaťa, ktorý je štátny občan cudzieho štátu a teda vykonávanie úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánom cudzieho štátu a prípadné preklady do cudzieho jazyka, no napriek tomu rozhodovanie o výživnom na maloleté dieťa nemožno   považovať   za   zložitý   prípad,   ale   iba   za   procesne   zdĺhavý.   Právoplatne neukončeným konaním trvá i stav právnej neistoty sťažovateľov, pretože k stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu, prípadne iného štátneho orgánu.Sťažovatelia   sa   domáhajú   aj   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 650 000 Sk pre každého z nich z dôvodu, že v predmetnom konaní ide o určenie zákonnej povinnosti rodiča k maloletému dieťaťu a nečinnosťou súdu bolo dieťaťu odopreté právo podieľať sa   na životnej úrovni zo strany   svojho otca.   Sťažovatelia poukazujú i na účel výživného, ktorým je zabezpečenie nielen každodenných potrieb dieťaťa, ale aj ďalších odôvodnených potrieb dôležitých pre vývoj a výchovu dieťaťa.

1. 2. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Základné právo Ing. A. S. a M. Y. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. P 92/93 bolo porušené.

Okresnému súdu v Martine prikazuje, aby v konaní P 92/93 konal bez zbytočných prieťahov.

Ing. A. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Martine povinný jej vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

M. Y. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 650 000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Martine povinný mu vyplatiť v lehote do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ing. A. S. priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom (...). M. Y. priznáva náhradu trov konania pred Ústavným súdom (...).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. A. K., listom z 24. októbra 2005 sp. zn. Spr.   1298/05 a právna zástupkyňa sťažovateľov stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 9. novembra 2005.

2. 1. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom prípise podala chronológiu úkonov súdu v napadnutom konaní a uviedla nasledovné podstatné skutočnosti:

„(...) 1. Ústavná sťažnosť sa týka namietaných prieťahov v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 1 P 92/1993, ktoré konanie sa začalo dňa 24. 4. 1995 a doteraz nie je právoplatne skončené. Predmetom konania je zverenie mal. dieťaťa do výchovy a opatery (v súčasnej dobe je plnoletý) a určenie výživného.

2. Sťažovateľka (matka) využijúc právo podľa ust. § 17 a nasl. zákona č. 81/1992 Zb. o štátnej správe súdov v neskoršom znení a od 1. 4. 2005 podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov podala sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 22. 4. 2005, ktorú riešila predsedníčka Okresného súdu. Sťažnosť hodnotila ako opodstatnenú, s poukazom na skutočnosť, že zrejme pri sťahovaní súdu sa spis stratil a preto je vec v rekonštrukcii a bude sledovaná súdom.

3.   V predmetnej   veci   sp.   zn.   1   P   92/1993   vedenej   Okresným   súdom   Martin   po rekonštrukcii spisu dňa 4. 3. 2005 (...) podľa nášho názoru súd v súčasnej dobe koná bez zbytočných prieťahov. (...)

4. Sťažovateľka (matka) podala návrh na zverenie mal. dieťaťa do výchovy a opatery a určenie výživného dňa 24. 4. 1995 do obdobia, kedy pravdepodobne došlo k strate spisu súd postupoval štandardne (...).

Na základe (...) chronológie úkonov konštatujem, že vo veci sa konalo priebežne bez zbytočných   prieťahov   v období   od   24.   4.   1995   (došiel   návrh   na   súd)   do   12.   11.   1998 (doplnenie   údajov   sťažovateľkou),   zhodne   priebežne   bez   prieťahov   sa   koná   po rekonštrukciu spisu. Sťažnosť možno posudzovať ako opodstatnenú za obdobie od 12. 11. 1999 do 4. 3. 2005, avšak z objektívnych dôvodov vznikli prieťahy v konaní. (zrejmá strata spisu pri sťahovaní archívu). Či išlo o zbytočné prieťahy v konaní, nech ustáli Ústavný súd SR.   Za   podstatný   dôvod   vo   vzťahu   k celkovej   dĺžke   konania   považujeme   aj   absenciu súčinnosti   sťažovateľky   v priebehu   konania   sp.   zn.   1   P   62/1993.   Na   základe   analýzy súdneho spisu možno hodnotiť správanie sťažovateľky počas konania v období od 23. 4. 1999 (žiadosť o poskytnutie informácie v konaní doručenú súdu sťažovateľkou do 22. 4. 2005,   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní)   ako   neaktívne,   nesúčinné,   ktoré   i svojou   mierou prispelo   k doterajšej   dĺžke   konania.   Možno   predpokladať,   ak   by   sťažovateľka   sa informovala o konaní skôr ako po 6 rokoch, je viac ako pravdepodobné, že s rekonštrukciou spisu by súd začal skôr. Takýto stav zrejme sťažovateľke vyhovoval. Prípad je okrem toho sám o sebe procesne zdĺhavý, keď na strane povinnej osoby vystupuje otec dieťaťa, ktorý je občan Turecka a táto skutočnosť si vyžaduje súčinnosť s orgánom cudzieho štátu a preklady do cudzieho jazyka.

Po zhodnotení všetkých okolností prípadu nepovažujeme sťažovateľkou požadované finančné zadosťučinenie za primerané, takým by mohla byť suma neprekračujúca 15.000,- Sk. Výslovne   súhlasíme   s upustením   pojednávania   vo   veci,   nakoľko   od   ústneho pojednávania neočakávame ďalšie objasnenie veci.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„(...)   V plnom   rozsahu   sa   pridŕžam   údajov   a nesporných   skutočností   uvedených v mojom   podaní   zo   dňa   25.   07.   2005.   Nestotožňujem   sa   s názorom   Okresného   súdu v Martine,   že   sťažovateľka   -   matka   vtedy   maloletého   dieťaťa   sa   správala   neaktívne a nesúčinne. V tejto súvislosti poukazujem na jednotlivé listy, prípisy (uvedené na strane 2 sťažnosti)   adresované   Okresnému   súdu   v Martine,   ktorými   mala   sťažovateľka   snahu prispieť   k rýchlemu   a právoplatnému   skončeniu   veci.   Rovnako   sa   sťažovateľka   snažila i cestou veľvyslanectva SR, centra pre medzinárodno – právnu ochranu detí a mládeže zistiť adresu otca dieťaťa, resp. ďalšie informácie, ktoré by prispeli k včasnému rozhodnutiu vo veci.

Taktiež je potrebné uviesť i to, že sťažovateľka sa o konaní informovala nie po 6 rokoch ale v podstate bola so súdom v kontakte, kde práve ona vystupovala aktívne. Okrem už vyššie uvedených listov, ktorými oznamovala OS v Martine rôzne údaje o osobe povinnej, žiadala v roku 1999 súd o poskytnutie informácie ohľadne predmetného návrhu. Na túto žiadosť súd nereagoval. Mám za to, že sťažovateľka prispela k tomu, aby sa dosiahol účel konania. Nie je pravdou, že takýto stav konania sťažovateľke vyhovoval.

Pokiaľ   sa   jedná   o procesnú   zdĺhavosť   tohto   prípadu,   s týmto   názorom   sa   možno stotožniť, pričom túto skutočnosť som uviedla i v samotnej sťažnosti zo dňa 25. 07. 2005, avšak zložitosť právnej veci tu absentuje.

Vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené, je nesporné, že návrh na zverenie dieťaťa do   výchovy   a opatery   matke   bol   podaný   dňa   24.   04.   1995   a do   dnešného   dňa   nie   je právoplatne   skončený.   Týmto   trvá   stav   právnej   neistoty   oboch   sťažovateľov.   V tejto súvislosti poukazujem na riešenie sťažnosti predsedníčkou súdu, ktorá sama uviedla, že sťažnosť je opodstatnená.

Záverom uvádzam i tú skutočnosť, že v súčasnosti považujem činnosť súdov za zložitú a náročnú.   Počet   sporových   i nesporových   konaní   zrejme   narastá   a i toto   prispieva   nie k včasnému rozhodnutiu vo veci. Napriek tejto skutočnosti je však pravdou, že predmetné konanie   sa   týkalo   maloletého   dieťaťa,   jeho   výchovy   a výživy,   čo   zvýrazňuje   záujem   na včasnom a právoplatnom ukončení veci.

Výslovne   súhlasím   s upustením   pojednávania   vo   veci.   Ústne   pojednávanie   v tejto právnej veci nepovažujem za nevyhnutný procesný prostriedok“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu   rekonštruovaného   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 1 P 92/93:Dňa   24.   apríla   1995   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu „návrh   na   zverenie dieťaťa do výchovy a opatery matke a určenie výživného“ proti otcovi maloletého žalobcu M.   Y.,   štátnemu   občanovi   Turecka   (ďalej   len   „otec“   alebo   „odporca“).   Vec   bola zaevidovaná pod sp. zn. 1 P 92/93.

Dňa   18.   júla   1995   súd   ustanovil   maloletému   synovi   sťažovateľky   opatrovníka   - Obvodný úrad v M., oddelenie sociálnej starostlivosti.

Dňa 10. augusta 1995 sa uskutočnilo pojednávanie. Uznesením bolo odročené na neurčito s tým, že bude zaslané dožiadanie za účelom výsluchu otca a doručenia písomností.Dňa 15. apríla 1996 súd uznesením pribral do konania tlmočníčku Mgr. B.Dňa 20. augusta 1996 sa uskutočnilo pojednávanie. Uznesením bolo odročené na neurčito s tým, že súd vyčká na vybavenie dožiadania v cudzine.

Dňa   9.   októbra   1996   súd   uznesením   priznal   tlmočníčke   tlmočnícku   odmenu   za preklad z jazyka slovenského do jazyka srbochorvátskeho: návrhu, uznesenia o ustanovení opatrovníka, preklad predvolania, dožiadania.

Dňa 3. augusta 1998 súd uznesením priznal tlmočníčke odmenu za preklad z jazyka srbochorvátskeho   do   jazyka   slovenského:   preklad   listu   Okresného   súdu   v Záhrebe,   list Ministerstva   vnútra   Chorvátskej   republiky,   list   Ministerstva   spravodlivosti   Chorvátskej republiky.

Dňa   12.   novembra   1998   doplnila   sťažovateľka   údaje   o známych   adresách   otca maloletého dieťaťa.

Dňa   23.   apríla   1999   sťažovateľka   požiadala   súd „o zaslanie   informácií   o riešení prípadu 1 P 92/93“.

Dňa 7. marca 2005 zapísala pracovníčka súdu R.: „Vyjadrenie sudkyne JUDr. M.: spis 1 P 92/93 som nikdy neprevzala, vo veci som nikdy nerozhodovala“.

Dňa 4. marca 2005 bol vo veci sp. zn. 1 P 92/93 predložený spis „v rekonštrukcii“ tajomníčkou B. asistentke senátu.

Dňa 8. marca 2005 asistentka predložila spis sp. zn. 1 P 92/93 vyššiemu súdnemu úradníkovi „za účelom ďalšieho konania“.

Dňa 30. marca 2005 súd (vyšší súdny úradník) vo veci vypočul sťažovateľku.Dňa   5.   mája   2005   súd   vyzval   Úrad   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   v M.   na predloženie všetkých dostupných listín týkajúcich sa predmetného sporu, pretože došlo ku strate predmetného spisu.

Dňa 15. júna 2005 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v M. oznámil, že spis sp. zn. Om 592/91 bol v roku 1998 vyradený a odovzdaný do Štátneho archívu B. pri M.

Dňa   15.   júna 2005   súd   požiadal   Štátny   archív   B.,   pobočku   M.,   o zaslanie spisu Okresného úradu v M. sp. zn. Om 592/91, ktorý bol vyradený v roku 1998 a odovzdaný do štátneho archívu 24. augusta 2000.

Dňa 21. júna 2005 Ministerstvo   vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v B., pobočka   M.,   odstúpilo   žiadosť   okresného   súdu   Obvodnému   úradu   M.   s tým,   že   v ich archíve sa spis sp. zn. Om 592/91 nenachádza.

Dňa   25.   augusta   2005   súd   zaslal   výzvu   Mgr.   B.,   tlmočníčke   z jazyka srbochorvátskeho,   aby   súdu   zaslala   všetky   písomnosti   týkajúce   sa   veci   za   účelom rekonštrukcie spisu.

Dňa 25. augusta 2005 súd zaslal výzvu sťažovateľke na zdokladovanie jej príjmu od roku 1993 po súčasnosť a zdokladovanie školskej dochádzky a príjmu jej syna.

Dňa 31. augusta 2005 Mgr. B. doručila súdu duplikáty písomností.Dňa   7.   septembra   2005   súd   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky o súčinnosť.

Dňa 8. septembra 2005 súd vyzval zamestnávateľa sťažovateľky na oznámenie výšky jej zárobku od roku 1993 doteraz.

Dňa   21.   septembra   2005   zamestnávateľ   sťažovateľky   doručil   súdu   potvrdenie o výške zárobku sťažovateľky od roku 1993 do augusta 2005.

Dňa   29.   septembra   2005   doručila   sťažovateľka   prehľad   o použitých   finančných prostriedkoch pre jej syna za obdobie od jeho 6 do 24 rokov a ďalšie písomné dôkazy. Dňa 30. septembra 2005 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky oznámilo súdu, že vo veci výsluchu odporcu súd musí postupovať podľa čl. 6 Zmluvy medzi Českou a Slovenskou   Federatívnou   Republikou   a Socialistickou   federatívnou   republikou Juhosláviou   o úprave   právnych   vzťahov   vo   veciach   občianskoprávnych,   rodinných a trestných (dožiadanie preložené do srbského jazyka).

Dňa 3. októbra 2005 Krajský úrad v Ž. doručil súdu potvrdenie o dobe zamestnania syna sťažovateľky.

Dňa 3. októbra 2005 súd požiadal Mgr. B. o preklad písomností do 5 dní od ich doručenia.

Dňa 17. októbra 2005 Mgr. B. doručila súdu preložené písomnosti.Dňa 8. októbra 2005 súd uznesením priznal Mgr. B. odmenu za prekladateľský úkon. Dňa 18. októbra 2005 súd požiadal Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o doručenie dožiadania do Bosny a Hercegoviny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo základné porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy [a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)], sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní „o zverenie   dieťaťa   do   výchovy   a opatery   matke   a určenie   výživného“ vedenom   pod   sp.   zn.   1   P   92/93, v ktorom   sťažovatelia   vystupujú   ako   navrhovatelia, dochádza   k porušovaniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   je rozhodovanie o výchove a výžive v čase podania návrhu maloletého, t. j. vec, ktorej povaha (ochrana záujmov maloletého dieťaťa)   a význam pre sťažovateľov si   vyžaduje osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 54/02, I. ÚS 194/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v konaní o úpravu práv a povinností k dieťaťu, ktoré bolo v čase podania návrhu maloleté, ktorého   otec   má   trvalé   bydlisko   v zahraničí, môže   predstavovať určitý   stupeň   zložitosti súvisiacej so zdĺhavejšou prípravou pojednávaní a uskutočňovaním dožiadaní v cudzine. Dĺžka   posudzovaného,   viac ako   desať rokov   trvajúceho   konania však   v danom   prípade zjavne evidentne nebola závislá od zložitosti veci, ale, ako to bude ďalej vyhodnotené, od správania (postupu) okresného súdu.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom. Správanie sťažovateľov nemalo v podstate žiadny vplyv na postup okresného súdu a ani neovplyvnilo doterajšiu dĺžku neobyčajne zdĺhavého napadnutého konania. Sťažovateľka sa snažila zistiť adresu odporcu, reagovala na výzvy okresného súdu a po určitom čase vyčerpala aj právne prostriedky nápravy (urgencie, sťažnosť na zbytočné prieťahy).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol vo veci nečinný v období od 10. augusta 1995 do 15. apríla 1996   (osem   mesiacov)   a od   20.   augusta   1996   do   4.   marca   2005   (osem   rokov   a šesť mesiacov), keď okresný súd počas viac ako deviatich rokoch vo veci nevykonal prakticky žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako navrhovatelia v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K týmto uvedeným zbytočným prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku   zložitosti   veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku toho, „že zrejme pri sťahovaní súdu sa spis stratil“.Uvedenú   nečinnosť   nie   je   možné   ospravedlniť   skutočnosťami   uvádzanými   vo vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu, pričom vec bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na jej povahu a jej význam pre sťažovateľov. V tejto súvislosti ESĽP už zdôraznil, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniu o týchto vzťahoch príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla 1987, § 85). Okrem uvedeného na obranu okresného súdu poukazujúceho na skutočnosť, že „z objektívnych dôvodov vznikli prieťahy v konaní   (zrejmá   strata   spisu   pri   sťahovaní   archívu)“, nebolo   možné   prihliadnuť. Skutočnosť, že malo dôjsť k strate spisu, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému   vo výške po 650 000 Sk aj z dôvodu,   že „nečinnosťou súdu bolo dieťaťu odopreté právo podieľať sa na životnej úrovni zo strany svojho otca“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   na   povahu   veci   a význam   konania   pre   sťažovateľov považuje za primerané vo výške po 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 12 905 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony   právnej   služby   (prípravu   a prevzatie   zastúpenia   25.   júla 2005,   podanie   sťažnosti 4. augusta 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 9. novembra 2005).   Za   jeden   úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2005,   patrí   odmena   pre   jedného sťažovateľa   v sume   2   501   Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   znížená   o 20   %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov za jeden úkon sumu 4 301,60 Sk v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľov za tri úkony právnej služby predstavujú preto celkove zaokrúhlene sumu 12 905 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2005