znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 181/03-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. V. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 347/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 347/99 p o r u š i l právo Ing. V. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. V. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. V. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún), ktoré je Okresný   súd Košice   II   povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. I. R. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. októbra 2003 č. k. I. ÚS 181/03-19 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 347/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že 30. decembra 1998 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na začatie konania o určenie zániku povinnosti prideliť náhradný byt proti odporcovi J. V. (ďalej aj „žalovaný“). Okresný súd rozsudkom z 27. marca 2001 návrh zamietol. Proti tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 16 Co 403/01 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   dochádza   v danej   veci k zbytočným prieťahom v konaní napriek tomu, že ohľadom predmetnej veci vyčerpala aj právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na   prieťahy   v konaní   podala   12.   decembra   2000 sťažnosť   podľa   §   17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov, pričom   predseda   okresného   súdu   „listom   zo dňa 27.   12.   2000 sp.   zn.   Spr.   2394/00 sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľky a po prešetrení zistil, že sťažnosť je dôvodná“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Považujem za primerané, aby mi v tejto veci bolo priznané   finančné   zadosťučinenie.   Domnievam   sa,   že   doba,   ktorá   uplynula   od   podania návrhu až doposiaľ, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná.

Vo   veci   nejde   o zložité   konanie   a ja   ako   účastníčka   som   nijakým   spôsobom neprispela k jeho neprimeranej dĺžke. (...) Považujem za primerané, aby mi bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 80.000,- Sk“.

Sťažovateľka   prípisom   z 25.   augusta   2003   ústavnému   súdu   oznámila,   že „dňa 23. 8. 2003   bol   doručený   sťažovateľke   rozsudok   odporcu   sp.   zn.   14   C   347/99   zo   dňa 5. 6. 2003 (...). Podotýkam, že medzi vynesením rozsudku a jeho doručením uplynula doba dva a pol mesiaca. (...). Postup súdu pri vyhotovovaní rozsudku je príznačným pre celé konanie a je ďalším argumentom pre záver, že v konaní odporcu dochádza k zbytočným prieťahom“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Právo sťažovateľky (...) na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo postupom Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 14 C 347/99 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 14 C 347/99 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 80.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 4. novembra 2003 sp.   zn.   Spr.   1368/03   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 20. novembra 2003.

Predseda okresného súdu vo svojom prípise uviedol, že: „Je pravdou, že sťažovateľka podala svoj návrh na tunajšom súde dňa 30. 12. 1998, avšak s podaním návrhu si nesplnila svoju poplatkovú povinnosť a súdny poplatok zaplatila až na základe výzvy súdu dňa 26. 1. 1999. Až následne bola vec zapísaná do registra C a pridelená do súdneho oddelenia JUDr. M. P.

Dňa   12.   10.   2000   dala   konajúca   sudkyňa   pokyn   pre   doručenie   opisu   návrhu žalovanému   a zároveň   ho   vyzvala,   aby   sa   o podanom   návrhu   v lehote   15   dní   vyjadril. Zároveň žiadala správu od Stavebného bytového družstva Košice III.

Dňa 18. 12. 2000 bol určený termín pojednávania na deň 23. 1. 2001. Uvedené pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania si listinných dôkazov od žalovaného.

Termín ďalšieho pojednávania bol určený na deň 27. 3. 2001. Na tomto pojednávaní bolo vo veci rozhodnuté tak, že súd návrh zamietol.

Dňa 26. 6. 2001 podala sťažovateľka proti uvedenému rozsudku odvolanie, preto 9. 7. 2001 dala konajúca sudkyňa pokyn pre doručenie rovnopisu odvolania žalovanému a žalobkyňu zároveň vyzvala na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Dňa 7. 9. 2001 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený dňa 4. 4. 2002 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Prípisom zo dňa 16. 5. 2002 bol urobený dotaz na Bytový podnik mesta Košice. Následne boli vo veci určené termíny pojednávania na dni 12. 9. 2002 a 24. 10. 2002. Oba uvedené termíny boli zrušené z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne, ktorá   trvala   v období   od   1.   7.   2002   do   31.   7.   2002,   od   16.   8.   2002   do   31.   10.   2002 a následne od 16. 12. 2002 od 21. 4. 2003.

Po ukončení práceneschopnosti JUDr. P. bol ňou určený termín pojednávania na deň 5. 6. 2003, kedy bolo vo veci opätovne rozhodnuté.

Keďže konajúca sudkyňa v období od 16. 6. 2003 do 20. 6. 2003 a od 3. 7. 2003 do 30.   7.   2003   čerpala   dovolenku,   bola   na   základe   písomnej   žiadosti   predsedom   súdu predĺžená   lehota   na   odoslanie   rozsudku   do   5.   8.   2003.   Uvedeného   dňa   bol   rozsudok z tunajšieho súdu aj účastníkom odoslaný.

Dňa 31.   8.   2003 JUDr.   M.   P.,   ktorá vo veci konala,   sa vzdala funkcie sudkyne v dôsledku   jej   odchodu   do   starobného   dôchodku   a predmetná   vec   bola   pridelená   do súdneho oddelenia JUDr. E. B.

Keďže   doručovanie   rozsudku   žalovanému   bolo   bez   pozitívneho   výsledku,   dňa 18. 9. 2003 bol daný JUDr. B. pokyn pre jeho opakované doručenie cestou Obvodného oddelenia PZ v Košiciach, ktorý výsledok doručovania do dnešného dňa súdu neoznámil. Vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu v danej veci vykonaných úkonov je síce nutné   pripustiť,   že   skutočne   k určitým   prieťahom   došlo,   tieto   však   boli   objektívneho charakteru a spočívali predovšetkým v dlhodobej práceneschopnosti JUDr. M. P., pričom podľa   môjho   názoru   práceneschopnosť   sudcu   nemožno   považovať   za   ním   spôsobený prieťah v konaní, ako aj vo veľkom množstve nevybavených vecí v jej súdnom oddelení. Za   potrebné   považujem   uviesť   aj   skutočnosť,   že   tunajší   súd   vo   veci   už   dvakrát meritórne rozhodol, naposledy rozsudkom zo dňa 5. 6. 2003, čím v rámci svojich možností stav právnej neistoty sťažovateľky odstránil.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu podpredsedu okresného súdu uviedla, že:

«Sťažovateľka netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci a súhlasí s tým, aby ústavný súd od neho upustil.

Odporca vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť dôvodnosť sťažnosti sťažovateľky.

Odporca nepopiera, že medzi podaním návrhu a prvým úkonom súdu vo veci samej, ktorým bol pokyn na doručenie opisu návrhu žalovanému dňa 12. 10. 2000, uplynulo viac než 21 mesiacov. Akceptujúc výhradu odporcu, že mohol konať vo veci až po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou 26. 1. 1999, je doba absolútnej nečinnosti odporcu 20 a pol mesiaca. Je teda zrejmé, že pre posúdenie odôvodniteľnosti dĺžky konania v tomto časovom období, je nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľkou spolu s podaním návrhu skutočnosťou   marginálneho   významu.   Uvedené   obdobie   považuje   sťažovateľka   za   prvé v predmetnom   konaní,   v ktorom   vznikli   výhradne   z viny   odporcu   prieťahy   v konaní a nečinnosť odporcu v ňom spôsobila týmto neprimeranosť dĺžky konania.

Obdobie medzi 12. 10. 2000 až 4. 4. 2002 považuje sťažovateľka za také, v ktorom odporca   konal   plynulo   a svojou   činnosťou   nespôsobil   v konaní   významné   prieťahy,   ani bezdôvodne nepredĺžil svojou nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou trvanie konania. V ďalšom   období   odo   dňa   4.   4.   2002   až   po   deň   5.   6.   2003,   kedy   sa   vo   veci uskutočnilo ďalšie pojednávanie, však odporca znovu nekonal. Jediným úkonom uvedeného obdobia bolo vyžiadanie správy z Bytového podniku mesta Košice. Odporca argumentuje tým,   že   v tomto   období   bola   vec   pojednávajúca   sudkyňa   opakovane   a dlhodobo práceneschopná.   Dôvody   uvádzané   odporcom   sú   dôvody   na   strane   súdu.   Je   vecou organizácie práce odporcu, aby zabezpečoval plynulosť priebehu konania. V tejto situácii aj vzhľadom na to, že už v roku 2000 bol upozornený na prieťahy v uvedenom konaní, bolo na   mieste,   aby   zabezpečil   efektívny   postup   v konaní   pridelením   veci   na   konanie   inému sudcovi. Odporca sa totiž už v liste zo dňa 27. 12. 2000, ktorým reagoval na sťažnosť na prieťahy v konaní, vyjadril, že vec bude sledovať až do jej právoplatného skončenia. Pri zohľadnení   týchto   skutočností   je   potom   pre   sťažovateľku   nie   celkom   pochopiteľný   taký postup odporcu, keď aj po vynesení rozsudku dňa 5. 6. 2003, umožnil predĺžiť lehotu na odoslanie rozsudku do 5. 8. 2003 (v skutočnosti bol rozsudok doručený sťažovateľke až dňa 23. 8. 2003).

Odporca   vo   vyjadrení   uvádza,   že   doručovanie   rozsudku   žalovanému   bolo   bez pozitívneho výsledku aj do dňa vyhotovenia jeho vyjadrenia, teda dňa 4. 11. 2003. Znamená to, že ani po 5 mesiacoch, odo dňa vyhlásenia rozsudku, nie je tento rozsudok doručený. Podľa   ustanovenia   §   158   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   –   rovnopis písomného   vyhotovenia   rozsudku   sa   doručuje   účastníkom,   prípadne   ich   zástupcom   do vlastných rúk.

Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku – ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu určenú v oznámení. Ak zostane aj nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát   zásielku   do   troch   dní   od   uloženia   nevyzdvihne, považuje   sa   posledný   deň   tejto   lehoty   za   deň   doručenia,   i keď   sa   adresát   o uložení nedozvedel.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že tento právny predpis   zabezpečuje   možnosť   súdu   efektívne   v konaní   postupovať   aj   v prípade,   ak   sa účastníci správajú pasívne alebo zámerne obštrukčne. Sťažovateľka považuje doručovanie rozhodnutia súdu za neoddeliteľnú súčasť súdneho konania a pokiaľ odporca postupuje aj v tejto   časti   konania   neefektívne,   nemôže   sa   zbaviť   zodpovednosti   za   dĺžku   konania poukázaním na správanie iného účastníka konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný v predmetnom konaní má svoje stále bydlisko. Sťažovateľka teda rozhodne nesúhlasí so stanoviskom odporcu uvedeným v závere jeho podania, podľa ktorého: „V rámci svojich možností stav právnej neistoty sťažovateľky odstránil“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka trvá na svojej sťažnosti v rozsahu v akom bola prijatá na ďalšie konanie uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 181/03 zo dňa 15. 10. 2003.»

Sťažovateľka si uplatnila aj trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby pozostávajúce   z prevzatia   a prípravy   zastúpenia   30.   januára   2003,   podania   sťažnosti 31. januára   2003,   vyhotovenia   písomného   stanoviska   z 20.   októbra   2003   k vyjadreniu predsedu okresného súdu a režijný paušál k všetkým uvedeným úkonom celkom vo výške 13 194 Sk, ktoré žiadala vyplatiť na jej účet.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 347/99:

Dňa 30. decembra 1998 sťažovateľka podala na okresnom súde žalobný návrh na začatie konania o určenie zániku povinnosti prideliť náhradný byt proti žalovanému J. V., K. Vec bola pôvodne evidovaná pod sp. zn. 2 Nc 1934/98.

Dňa 15. januára 1999 bola sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku. Po zaplatení súdneho poplatku sťažovateľkou 26. januára 1999 bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 347/99.

Dňa 12. októbra 2000 okresný súd doručil návrh žalovanému a vyzval ho, aby sa k nemu   vyjadril.   Žalovaný   doručil   okresnému   súdu   svoje   písomné   vyjadrenie   k   návrhu 14. novembra 2000.

Dňa 23. januára 2001 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 27. marca 2001 sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Rozsudok   okresného   súdu   bol   písomne   vyhotovený 21. mája 2001.

Dňa   26.   júna   2001   podala   sťažovateľka   odvolanie   proti   uvedenému   rozsudku okresného súdu.

Dňa   9.   júla   2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   poplatku   za odvolanie a 2. augusta 2001 zaslal žalovanému odvolanie, aby sa k nemu vyjadril. Dňa   16.   augusta   2001   sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok   za   odvolanie   a 20. augusta   2001   žalovaný   doručil   okresnému   súdu   svoje   vyjadrenie   k odvolaniu sťažovateľky.

Dňa 7. septembra 2001 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľky.   Vec bola   na   krajskom súde zaevidovaná   pod   sp.   zn.   16 Co   403/01.   Dňa

20. februára 2002 krajský súd na ústnom pojednávaní uznesením č. k. 16 Co 403/01-66 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis bol doručený okresnému súdu 4. apríla 2002.

Dňa 16. mája 2002 konajúca sudkyňa vyzvala Bytový podnik mesta Košice o zaslanie dôkazov a vyjadrenia k predmetnej veci. Bytový podnik mesta Košice zaujal vo veci písomné stanovisko a okresnému súdu zaslal listinné dôkazy 5. júna 2002.

Dňa 16. augusta 2002 bol zrušený termín pojednávania nariadeného na 12. september 2002   a   4.   októbra   2002   bol   zrušený   termín   pojednávania   určený   na   24.   október   2002 z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne.

Dňa 5. júna 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým sa návrhu sťažovateľky vyhovelo. Dňa 4. augusta 2003 konajúca sudkyňa požiadala predsedu okresného súdu o predĺženie lehoty na expedovanie rozsudku z dôvodu čerpania dovolenky. Rozsudok z 5. júna 2003 č. k. 14 C 347/99-82 bol písomne vyhotovený 5. augusta 2003.

Keďže   uvedený   rozsudok   sa   nepodarilo   doručiť   žalovanému,   konajúca   sudkyňa 18. septembra 2003 dala pokyn na jeho opakované doručenie cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru v Košiciach.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie zániku povinnosti prideliť náhradný byt vedenom pod sp. zn. 14 C 347/99, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté konanie o určenie zániku povinnosti prideliť náhradný byt nie je vecou zložitou, čo napokon netvrdil ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 4. novembra 2003 sp. zn. Spr. 1368/03.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne zohľadnená na   jej   ťarchu pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na výraznú nečinnosť okresného súdu v období od 26. januára 1999 do 12. októbra 2000 a od 5. júna 2002 do 5. júna 2003, keď okresný súd počas viac ako   dva   a pol   roka   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v preskúmavanej veci počas súdneho   konania   nachádzala,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.Na okraj tohto konštatovania ústavný súd poznamenáva, že nemohol prihliadnuť na tvrdenie právnej zástupkyne sťažovateľky o prieťahoch pri písomnom vyhotovení rozsudku, pretože   nič   zo   spisu   nenasvedčuje   tomu,   že   nebol   dodržaný   postup,   ktorý   ustanovuje Občiansky súdny poriadok. Ústavný súd obdobne nemohol akceptovať námietky týkajúce sa   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   pri   doručovaní,   pretože   v tomto   konaní ústavnému súdu nepatrí nahradiť záver okresného súdu, kedy je potrebné v okolnostiach danej veci považovať zásielku za doručenú.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančného zadosťučinenie vo výške 80 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 13 200 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátkou JUDr. I. R., K., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 30. januára   2003,   podanie   sťažnosti   31.   januára   2003   a podanie   písomného   stanoviska k vyjadreniu   okresného   súdu   20.   októbra   2003)   v hodnote   po   4   270   Sk   (základom   pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a k tomu trikrát náhrada režijného paušálu po 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004