SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s., 29. augusta 31, Banská Bystrica,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Martinom   Buzingerom,   PhD.,   konateľom   Advokátskejkancelárie BUZINGER & PARTNERS s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základnýchpráv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.23 S 35/2014-73 z 15. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola30. decembra 2014 doručená sťažnosť spoločnosti LEVEN, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,v citáciách aj „žalobca“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosťv konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva podľa čl. 48 ods.2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súduv Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 35/2014a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bolažalobkyňou v právnej veci proti žalovanému Daňovému úradu Banská Bystrica (ďalej len„žalovaný“) o ochrane pred nezákonným zásahom podľa § 250v zákona č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súdrozsudkom sp. zn. 23 S 35/2014 z 15. októbra 2014 žalobu sťažovateľky zamietol.

3. Sťažovateľka v bode 1 sťažnosti uviedla tento „skutkový stav“:

«Žalobou   doručenou   Krajskému   súdu...   dňa   20.   februára   2014   sa   sťažovateľ domáhal, aby súd zakázal Daňovému úradu Banská Bystrica (ďalej aj „žalovaný“) vykonať u sťažovateľa daňovú kontrolu pre daň z príjmov právnickej osoby za rok 2009 a 2010... a aby súd zakázal žalovanému vykonať u sťažovateľa miestne zisťovanie za roky 2005, 2006, 2007 a 2008...

Na   prejednanie   veci   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   21.   mája   2014. Pojednávanie bolo následne odročené z dôvodu oznámenia zo strany právneho zástupcu sťažovateľa, že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1R/3/2013 - 803 zo dňa 16. apríla 2014 bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený (ďalej aj „správca konkurznej podstaty“). Následne krajský súd nariadil pojednávanie na 15. októbra 2014, na ktoré predvolal sťažovateľa aj správcu konkurznej podstaty.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 375/2014-15 z 9. júla 2014 na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   odložil vykonateľnosť uvedeného uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1R/3/2013- 803 zo dňa 16. apríla 2014 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti...

Správca konkurznej podstaty podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. septembra 2014 požiadal súd o odročenie pojednávania, resp. o prerušenie predmetného súdneho konania, čo odôvodnil uvedeným uznesením ústavného súdu.

Na základe skutočnosti, že bola ústavným súdom odložená vykonateľnosť uvedeného uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok sťažovateľa,   krajský   súd   na   nariadené   pojednávanie   prizval   aj   právneho   zástupcu sťažovateľa...

Listom zo dňa 29. septembra 2014 krajský súd zaslal správcovi konkurznej podstaty „Oznámenie v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“, ktorým správcovi konkurznej podstaty oznámil, že neakceptuje jeho návrh na odročenie pojednávania a vo veci bude pojednávať... faxovým   podaním   zo   dňa   13.   októbra   2014   oznámil krajskému súdu, že z dôvodu zániku plnej moci vracia predvolanie na pojednávanie, ktoré mu bolo doručené dňa 6. októbra 2014.

Podaním   doručeným   krajskému   súdu   dňa   14.   októbra   2014   sťažovateľ,   v   mene ktorého konala členka predstavenstva sťažovateľa, požiadal krajský súd o   vyjadrenie   k   procesným   otázkam,   ktoré   vznikli   v   súvislosti   s   uvedeným   odložením vykonateľnosti   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   sťažovateľa,   predovšetkým k otázke, kto je oprávnený konať v mene sťažovateľa a kto má aktívnu legitimáciu v tomto súdnom konaní.

v   mene   sťažovateľa   zároveň   požiadala   o   odročenie   pojednávania   až   do vyriešenia procesnej otázky, kto je vzhľadom na právne účinky predmetného uznesenia ústavného súdu oprávnený konať v tomto súdnom konaní za sťažovateľa...»

4. Sťažovateľka namietala najmä nedostatočné odôvodnenie sťažnosťou napadnutéhorozsudku,   ktorého „niektoré   konštatovania...   sú   v zrejmom   rozpore   so   skutočnosťou“.Namietala   tiež „odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   a porušenie   rovnosti   účastníkov konania“.

Podľa jej názoru „Krajský súd na procesné úkony (návrhy) sťažovateľa a správcu konkurznej   podstaty   týkajúce   sa   vyjasnenia   aktívnej   legitimácie   v súdnom   konaní nereagoval primerane, zrozumiteľne a ani ústavne akceptovateľným spôsobom. V dôsledku tohto zmätočného postupu krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom...“.

5. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd konal „v rozpore so základnými princípmi spravodlivého   procesu,   najmä   princípom   kontradiktórnosti   a princípom   rovnosti   zbraní účastníkov   súdneho   konania.   Rozsudok   krajského   súdu   vyznieva   zmätočne   a je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd...   rozsudkom   sp.   zn.   23S/35/2014-73   z   15.   októbra   2014   porušil základné právo spoločnosti LEVEN, a. s.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy... a článku 36 ods. 1 Listiny..., základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy... a článku 37 ods. 3 Listiny..., základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... a článku 38 ods. 2 Listiny... a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 23S/35/2014-73 z 15. októbra 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný uhradiť JUDr. Martinovi Buzingerovi, PhD., advokátovi, trovy právneho zastúpenia...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavnýsúd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zrušítaké rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobodyporušil, vo veci konal.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažovateľkinej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   právzaručených ústavou, listinou a dohovorom postupom krajského súdu v konaní vedenom podsp. zn. 23 S 35/2014 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2014.

II.A

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý máprávo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednanánezávislým a nestranným súdom.

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislýma nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchtoprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základnéhopráva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny, a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru najmä z dôvodov koncentrovane vyjadrených v bode 4.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenýmrozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebolavylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím č. k.23 S 35/2014-73 z 15. októbra 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, listiny adohovoru.

15. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia krajského súdu ústavnýsúd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol žalobu sťažovateľkyo ochrane pred nezákonným zásahom podľa § 250v OSP, v okolnostiach daného prípaduprimerane odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistenéhoskutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. V odôvodnení svojhorozhodnutia krajský súd uviedol:

«Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.02.2014 sa žalobca domáhal, aby súd zakázal žalovanému vykonať u žalobcu daňovú kontrolu pre daň z príjmov právnickej osoby za rok 2009 a 2010, ktorá bola žalobcovi oznámená Oznámením o daňovej kontrole sp. zn. 9601401/5/5429701/2013/HanĽ zo dňa 05.12.2013 a aby súd zakázal žalovanému vykonať u   žalobcu   miestne   zisťovanie   za   roky   2005,   2006,   2007   a   2008,   ktoré   bolo   žalobcovi oznámené Oznámením sp. zn. 9601401/5/489113/2014/Hab zo dňa 06.02.2014.

Žalobca odôvodňoval žalobu tým, že žalovaný neoznámil žalobcovi dôvod vykonania daňovej kontroly, ani dôvod vykonania miestneho zisťovania, v súvislosti s ktorým žiadal od neho   účtovné   doklady   za   roky   2005,   2006,   2007   a   2008,   Tvrdil,   že   ak   žalovaný nedisponuje   konkrétnym   podozrením   zo   skrátenia   dane   žalobcu,   jedná   sa   o   nezákonný zásah. Zastával názor, že žalovaný môže vykonať daňovú kontrolu len vtom prípade, ak by u žalobcu existovalo konkrétne podozrenie zo skrátenia dane, alebo by daňovú kontrolu vykonával   na   dožiadané   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Na   podporu   tejto argumentácie uviedol Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008. Tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/57/2012 zo dňa 12.12.2012, ktorým súd daňovému úradu zakázal vykonať u daňového subjektu daňovú kontrolu. Tvrdil, že v prípade žalobcu sa nejedná o legitímny dôvod výkonu daňovej kontroly, keďže žalobca si   riadne   a   včas   plní   svoje   povinnosti   a   nemá   žiadne   daňové   nedoplatky,   čo   vyplýva i z potvrdenia žalovaného. Namietal tiež, že žalovaný vykonáva miestne zisťovanie za roky 2005, 2006, 2007 a 2008, pričom za tieto zdaňovacie obdobia nemôže už vyrubiť daň. Daňovú   kontrolu   a   miestne   zisťovanie   považoval   za   zneužitie   právomoci   žalovaného. Nespochybňoval právo žalovaného vykonať daňovú kontrolu aj u žalobcu, ale tomuto právu zodpovedá povinnosť transparentne deklarovať a preukázať žalobcovi, na základe akých skutočností vykonáva daňovú kontrolu u žalobcu tak, aby bolo bezpečne vylúčené, že sa nejedná o svojvoľné rozhodnutie, resp. o druh štátnej šikany a zneužitia výkonu práva vykonať daňovú kontrolu. Považoval za nemysliteľné, aby daňový orgán verejnej správy bez legitímneho   dôvodu   odmietol   žalobcovi   sprístupniť   dôvod,   na   základe   ktorého   sa   má vykonať daňová kontrola alebo miestne zisťovanie a v tej súvislosti poukázal na ústavné právo   na   informácie,   pričom   „utajovanie“   informácií   pred   daňovým   subjektom   bez legitímneho dôvodu je typické pre výkon moci v nedemokratických a totalitných štátoch. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžz/8/2011 zo dňa 10.01.2013, ktorý vymedzil   podstatu   konania   o   nezákonnom   zásahu   a   odôvodnil,   prečo   považuje   žalobu za prípustnú a opodstatnenú s prihliadnutím na aspekty uvedené v predmetnom rozsudku, ako aj v príslušnej právnej úprave.

Žalovaný   vo   vyjadrení   k   žalobe   zo   dna   26.03.2014   navrhol   žalobu   zamietnuť. Poukázal na to, že žalovaný ako správca dane svojim konaním pri výkone daňových kontrol a   miestnych   zisťovaní   nezasahuje   do   žiadnych   práv   a   právom   chránených   záujmov daňového subjektu, ktoré v žalobe namieta daňový subjekt bez toho, aby svoje tvrdenia dokladoval   právnymi   predpismi,   ktoré   mali   byť   v   danom   prípade   porušené,   pričom   sa dožaduje   ochrany,   ktorá   nemá   oporu   v   zákone.   Správca   dane   si   plní   svoju   zákonnú povinnosť tým, že u daňového subjektu vykonáva daňovú kontrolu a miestne zisťovanie ako jednu z vyhľadávacích činností daňového konania, aby hájil fiškálne záujmy štátu. Ak by súd správcovi dane túto činnosť zakázal, zamedzil by tým časti jeho činnosti, vyplývajúcej mu z Daňového poriadku. Poukazovanie žalobcu na iné rozhodnutia súdov nepovažoval za relevantné,   nakoľko   tieto   rozhodnutia   sú   viazané   na   konkrétne   daňové   kontroly vykonávané u konkrétnych daňových subjektov a slovenské právo nepozná tvorbu práva podľa   precedensov.   Poukázal   na   §   44   ods.   1   Daňového   poriadku,   t.j.   účel   vykonania daňovej kontroly, pričom z citácie zákona nevyplýva, že daňová kontrola sa vykonáva iba vtedy, keď správca dane disponuje podozrením z krátenia dane. Podnet na kontrolu môže byť rôzny. To, že si daňový subjekt plní svoje daňové povinnosti, neznamená, že si ich plní v správnej výške, ako to ukladá napr. zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Dôvodov môže byť veľmi veľa a správca dane nemá povinnosť zo zákona informovať daňový subjekt, prečo bude vykonávať daňovú kontrolu. Žiadne ustanovenie zákona mu to neprikazuje. Uviedol, že podnetom na 23S/35/2014 začatie vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania bolo dožiadané orgánov činných v trestnom konaní, pričom uviedol aj konkrétne informácie   priamo   vo   vyjadrení   k   žalobe,   ktoré   skutočnosti   sú   predmetom   daňového tajomstva.   Výsledky   miestneho   zisťovania   za   roky   2005,   2006,   2007   a   2008,   keďže predmetnom miestneho zisťovania bolo preverenie tvorby a používanie rezerv môže priamo súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010. Poukázal na to, že žalobca sa nedostavil   na   začatie   daňovej   kontroly,   o   čom   bol   spísaný   úradný   záznam.   Na   dotaz,   členky   predstavenstva,   správca   dane   jej   dňa   27.01.2014 prostredníctvom e-mailu oznámil, že daňová kontrola bola začatá, a že žalobcovi vyplýva povinnosť   predložiť   dáta   v   elektronickej   podobe.   Žalobca   v   stanovenom   termíne do 29.01.2014 nepredložil žiadne doklady. Správca dane listom zo dňa 06.02.2014 vyzval žalobcu na predloženie dokladov k výkonu miestnych zisťovaní. Opätovne ho vyzval dňa 06.03.2014.   Poukázal   na   to,   že   v prípade   neumožnenia   výkonu   miestnych   zisťovaní   sa daňový subjekt dopustí správneho deliktu podľa § 154 ods. 1 písm. j/ Daňového poriadku, za ktorý správca dane uloží pokutu podľa § 155 ods. 1 písm. e/ Daňového poriadku. S podaním žaloby žalobca zároveň požiadal v zmysle § 250c O.s.p. v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. o odklad vykonateľnosti zásahov, a to: daňovej kontroly pre daň z príjmov právnickej osoby za rok 2009 a 2010 a miestneho zisťovania za roky 2005, 2006, 2007 a 2008.   Jeho   žiadosti   predsedníčka   senátu   nevyhovela,   čo   bolo   žalobcovi   oznámené upovedomením zo dňa 16.04.2014.

Na   prejednanie   veci   súd   nariadil   pojednávanie   podľa   §   250g   O.s.p.   v   spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. Pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 21.05.2014 bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu oznámenia zo strany právneho zástupcu žalobcu (doručené súdu v deň pojednávania), že uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 1R/3/2013-803 zo dňa 16.04.2014 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEVEN, a.s. a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený,

.

S   prihliadnutím   na   účinky   vyhlásenia   konkurzu   (zánik   plných   moci)   s   tým,   že za úpadcu koná správca, súd ho vyzval o stanovisko k veci, na čo nereagoval, a preto súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 15.10.2014, na ktoré predvolal žalobcu aj správcu konkurznej podstaty.

podaním   doručeným   súdu   dňa   19.09.2014   požiadal   súd o odročenie pojednávania, resp. o prerušenie predmetného konania, čo odôvodňoval tým, že Ústavný súd SR rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 375/2014-15 zo dňa 09.07.2014 prijal sťažnosť žalobcu vo veci ním namietaného porušenia ústavného práva uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1R/3/2013-803 zo dňa 16.04.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   25CoKR   1/2014   z   26.03.2014   a   zároveň   odložil vykonateľnosť   uznesenia   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   1R/3/2013-803   zo   dňa 16.04.2014 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti.

Na   základe   novozistenej   skutočnosti,   že   bola   odložená   vykonateľnosť   uznesenia Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   ktorým   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok   úpadcu

-žalobcu,   súd   na   nariadené   pojednávanie   prizval   aj   právneho   zástupcu   žalobcu. Žalobcu na toto pojednávanie prizval už dňa 10.09.2014, keďže žalobca vyhlásením konkurzu nestráca právnu subjektivitu ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Zároveň vyrozumel v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ako súd posúdil jeho žiadosť o odročenie pojednávania s tým, že pojednávanie sa uskutoční. faxovým podaním zo dňa 13.10.2014 oznámil súdu, že vracia predvolanie na pojednávanie, ktoré mu bolo doručené dňa 06.10.2014, z dôvodu zániku plnej moci. Do pojednávania nebolo faxové podanie doplnené originálom, k čomu došlo dňa 16.10.2014. Napriek tomu súd na obsah faxového podania prihliadol a posudzoval ho. Dňa 14.10.2014 bolo súdu doručené podanie štatutárnej zástupkyne žalobcu (senátu predložené dňa 15.10.2014), v ktorom požiadala o vyjadrenie k procesnej   otázke,   kto   je   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu   SR   o   odložení   vykonateľnosti uznesenia súdu o vyhlásení konkurzu oprávnený konať za spoločnosť LEVEN, a.s. a zároveň požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu jej práceneschopnosti.

Súd   bezodkladne   vyrozumel   štatutárnu   zástupkyňu   žalobcu   (zaslaním   faxu na č. uvedené v žiadosti o odročenie) o neakceptovaní žiadosti o odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď posúdil jej návrh ako nedôvodný. Dôvodom, pre ktorý   žiadala   odročiť   pojednávanie,   bol   zdravotný   stav,   avšak   k   dokladu   -   Potvrdeniu o dočasnej práceneschopnosti nepripojila vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav jej neumožňuje účasť na pojednávaní (§ 119 ods. 3 O.s.p.). Ani jej požiadavku, aby sa súd skôr   vyjadril   k   procesnej   otázke,   nepovažoval   súd   za   dôležitý   dôvod   pre   odročenie pojednávania.   Predmetná   procesná   otázka   mala   byť   objasnená   práve   na   nariadenom pojednávaní, za účelom čoho vzhľadom na vzniknutú špecifickú procesnú situáciu, súd predvolal na pojednávanie jednak žalobcu, jeho právneho zástupcu a aj správcu konkurznej podstaty. Postupoval tak práve v záujme zabezpečenia práv žalobcu, s prihliadnutím aj na efektívnosť a rýchlosť konania.

V súlade s § 250g ods. 2 O.s.p. súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, nakoľko súd mal preukázané vykázané doručenie predvolania obom. Tým,   že   rozhodnutím   Ústavného   súdu   SR   došlo   k   pozastaveniu   účinnosti   vyhlásenia konkurzu,   podľa   názoru   súdu   došlo   aj   k   odkladu   predpokladaných   účinkov   vyhlásenia konkurzu,   okrem   iných   zániku   plnej   moci,   preto   nebolo   možné   akceptovať   oznámenie právneho zástupcu žalobcu, že došlo k zániku plnej moci. Iný dôvod zániku právny zástupca žalobcu neuvádzal, a ani nedokladoval.

Konajúci   súd   pri   posudzovaní   splnenia   procesných   podmienok   na   vedenie pojednávania   zvážil   povahu   konania   podľa   piatej   časti   O.s.p.,   ktoré   nie   je   sporovým konaním. Súd pri prejednávaní veci v správnom súdnictve je súdom právnym nie skutkovým, teda dokazovanie nevykonáva, len ak je to potrebné pre rozhodnutie. Samotná neúčasť žalobcu, resp. právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, nepredstavovala prekážku pre súd na to, aby mohol súd prejednať žalobu podanú žalobcom. Navyše, žaloba bola precízne vypracovaná a zrozumiteľne odôvodnená. V neposlednom rade súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že žaloba bola argumentačne podložená hlavne tvrdením, že žalobcovi nie je známy   dôvod   vykonania   začatej   daňovej   kontroly   a   miestneho   zisťovania,   čo   ovšem po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe sa žalobcovi už stalo známym. S poukazom na ustanovenie   §   47   ods.   1   a   2   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   súd   poznamenáva,   že   vyhlásenie konkurzu   nemá   žiadny   vplyv   na   tie   súdne   konania,   ktoré   sa   netýkajú   majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, pričom o takýto druh konania sa jedná aj v tomto prípade, t.j. v prípade súdneho konania vedeného podľa piatej hlavy piatej

asti   O.s.p.,   predmetom   ktorého   bolo   dožadovanie   sa   žalobcu   ochrany   pred nezákonným   zásahom   zo   strany   správcu   dane,   konkrétne   zákazu   vykonávania   daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje (§ 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.). Vzhľadom na odklad vykonateľnosti uznesenia o vyhlásení konkurzu,   posudzovanie   možného   vedenia   tohto   súdneho   konania   sa   navyše   stalo bezpredmetným (§ 47 ods. 1 zákona, č. 7/2005 Z. z.).

Súd vec prejednal na pojednávaní postupom podľa § 250v O.s.p. (piata hlava piatej časti   O.s.p.   -   Konanie   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   moci) aplikujúc   primerane   na   konanie   aj   ustanovenia   prvej   hlavy   (všeobecné   ustanovenia) a druhej   hlavy   (rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam   a   postupom   správnych orgánov) piatej časti O.s.p. (§250v ods.8 O.s.p.).

Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že žalovaný má plné právo v danom prípade u žalobcu vykonať daňovú kontrolu. Zo zákona nevyplýva, že by mal žalovaný   povinnosť   v   tomto   prípade   oboznámiť   kontrolovaný   daňový   subjekt   o   dôvode vykonania   kontroly.   Uviedol,   že   daňová   kontrola   trvá,   nebola   ani   formálne   doposiaľ ukončená, stále plynie lehota na jej konanie, avšak daňový subjekt neposkytuje daňovým úradom potrebnú súčinnosť.

Podľa § 250v ods. 1 O.s.p.; fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo   v   jeho   dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný,   môže   sa   pred   súdom   domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Podľa   §   250v   ods.   3   O.s.p.;   návrh   nie   je   prípustný,   ak   navrhovateľ   nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4, posledná veta, O.s.p.; súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Súd žalobu zamietol podľa § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p., keď zistil, že žaloba nie je dôvodná.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok); daňovou   kontrolou   správca   dane   zisťuje   alebo   preveruje   skutočnosti   rozhodujúce   pre správne   určenie   dane   alebo   dodržiavanie   ustanovení   osobitných   predpisov.   Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že správca dane nemá povinnosť zo zákona informovať daňový subjekt, prečo bude vykonávať daňovú kontrolu. Tvrdenie žalobcu v žalobe, že daňová kontrola sa vykonáva iba vtedy, keď správca dane disponuje podozrením z krátenia dane, nie je správne. Tak, ako poukázal žalovaný vo vyjadrení, s ktorým   sa   súd   plne   stotožnil,   dôvodom,   resp.   podnetom   na   kontrolu   môže   byť,   či   už nepriaznivý   vývoj   ekonomických   ukazovateľov   v   účtovných   výkazoch,   vysoké   hodnoty niektorých   nákladových   položiek   ovplyvňujúcich   základ   dane,   zistenia   pri   kontrolách, miestnych zisťovaniach, podnety od tretích osôb, podnety od orgánov činných v trestnom konaní   atď.   Z   vyjadrenia   žalovaného   vyplynulo,   že   v   danom   prípade   podnetom   bola požiadavka od orgánov činných v trestnom konaní. Vzhľadom, na to, že žalovaný toto uviedol priamo vo vyjadrení k žalobe, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu, s predmetnými   informáciami   sa   oboznámil   aj   žalobca.   Žalobcovi   sa   tak   stala   známa skutočnosť, čo je dôvodom začatia vykonávania predmetnej daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Hlavnou argumentáciou žalobcu v žalobe bolo tvrdenie o nezákonnom zásahu správcu dane, ak neoznámil dôvod vykonania daňovej kontroly a miestneho zisťovania. Sám žalobca   v   žalobe   uznal,   že   daňovú   kontrolu   možno   vykonávať   na   dožiadanie   orgánov činných v trestnom konaní. Napriek tomu žalobca zotrval na podanej žalobe, takže podanie žaloby sa javí účelovým v snahe zmariť vykonanie daňovej kontroly.

Vzhľadom na dôvod vykonania predmetnej kontroly, jedná sa o legitímny postup správcu dane a nejedná sa o zneužitie právomoci, resp. o svojvoľné konanie, resp. druh štátnej   šikany, či zneužitie výkonu práva vykonať daňovú kontrolu, ako tvrdil   žalobca. Preto, ak daňová kontrola prebieha, nejedná sa o nezákonný zásah, nakoľko správca dane má   legitímny   dôvod   odmietnuť   oboznámiť   žalobcu   s   konkrétnym   dôvodom,   na   základe ktorého sa vykonáva daňová kontrola. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že miestne zisťovanie   nesleduje   žiaden   legitímny   cieľ,   ak   správca   dane   už   nemôže   vyrubiť   daň za obdobia, u ktorých vykonáva miestne zisťovanie. Naopak, stotožňuje sa so stanoviskom žalovaného, že vzhľadom na dôvod a predmet miestneho zisťovania za zdaňovacie obdobia rokov 2005, 2006, 2007 a 2008, výsledky zo zisťovaní môžu priamo súvisieť s vyčíslením základu dane za roky 2009 a 2010, preto vykonávanie týchto miestnych zisťovaní je plne legitímne.

Žalobca sa domáha ochrany na súde, spočívajúcej v uložení zákazu správcovi dane vykonávať u neho daňovú kontrolu a miestne zisťovania. Základným predpokladom žaloby v konaní   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   je   preukázanie tvrdenia,   že   žalobca   bol   ukrátený   na   svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch tvrdeným   nezákonným   zásahom.   Žalobca   v   predmetnej   žalobe   ale   neuviedol,   na   akých svojich právach, či právom chránených záujmoch mal byť ukrátený. Žaloba ako daňový subjekt v danom prípade musí strpieť vykonanie daňovej kontroly a miestneho zisťovania, pričom má povinnosť v rozsahu Daňového poriadku poskytovať správcovi dane potrebnú súčinnosť.

Keďže súd (posudzujúc vec v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe) nezistil nezákonný postup a ani zásah do žiadnych práv a právom chránených záujmov daňového subjektu v predmetnom konaní, nebol preukázaný zásah orgánu verejnej správy smerujúci voči žalobcovi. Súd preto nevyhovel petitu žaloby a nezakázal správcovi dane vykonávať predmetnú   daňovú   kontrolu   a   miestne   zisťovanie.   Stotožnil   sa   pritom   skonštatovaním správcu   dane,   že   tento   si   plní   zákonnú   povinnosť,   ako   jednu   z   vyhľadávacích   činností daňového konania, ktorá mu vyplýva zo zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok).

Súd nerozhodoval o návrhu podanom na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom SR, pretože návrh bol podaný neoprávnenou osobou, osobou ktorá nemá legitimáciu na jeho podanie. Navyše, konanie pred Ústavným súdom SR nemá žiadny význam na toto súdne konanie, nerieši sa v ňom otázka, od ktorej by záviselo rozhodnutie v tejto veci.

Súd poznamenáva, že vzhľadom na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorým bola odložená vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1R/3/2013-803 zo   dňa   16.04.2014,   ktorým   bolo   zastavené   reštrukturalizačné   konanie   voči   dlžníkovi LEVEN, a.s., a vyhlásený konkurz na majetok dlžníka LEVEN, a.s., nedošlo k účinkom vyhlásenia   konkurzu,   ani   k   zastaveniu   reštrukturalizačného   konania,   preto   je   potrebné nateraz v daňovom konaní vychádzať zo stavu pred vydaním rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica

.k. 1 R/3/2013-803 zo dňa 16.04.2014. Žalobcovi súd nepriznal náhradu trov konania, pretože súd žalobe nevyhovel (§ 250v ods. 5 a contr. O.s.p.).»

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodova námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne uviedol skutkovýstav, z ktorého vychádzal, vykonal ústavne súladný výklad relevantných právnych noriema jeho závery nie sú arbitrárne. Ústavný súd preto nezistil pri predbežnom prerokovanížiadnu možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny,resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s posudzovaným rozsudkom.

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejtojej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

19.   Sťažovateľka   súčasne   namietala   aj   porušenie   základného   práva   na   rovnosťúčastníka v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj porušenie„základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (bod 6).

20. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. čl. 37 ods. 3 listiny „všetci účastníci sú siv konaní podľa odseku 2 rovní“ (podľa ktorého „každý má právo na právnu pomoc v konanípred súdmi..., a to za podmienok ustanovených zákonom“).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonanýmdôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

21. Vychádzajúc zo záveru uvedeného v bode 18 (odmietnutie sťažnosti), konštantnejjudikatúry ústavného súdu rámcovo uvedenej v bode 13, podľa ktorej ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čibol v konaní náležite zistený skutkový stav a z neho vyplývajúce skutkové a právne závery,tiež   z dôvodu,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacichdo právomoci všeobecných súdov, odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejtočasti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú pre nezistenievzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutím krajského súdua uvedeným základným právom.

22. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy predmetným rozhodnutím krajského súdu (pozri body 1, 6 a 20). Keďže vo vecikonajúci krajský súd neporušil práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru   (body   18),   ako   aj   z dôvodu   absencie   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinamietaným postupom a rozhodnutím krajského súdu a základnými právami podľa čl. 48ods.   2   ústavy,   no   najmä   z dôvodu,   že   sťažovateľka   bližšie   nekonkretizovala,   porušeniektorých základných práv upravených v čl. 48 ods. 2 ústavy namietala, ústavný súd odmietoljej sťažnosť aj v tejto jej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súdsa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 6).

24. Pokiaľ sťažovateľka namietala skutočnosť, že v iných konaniach (v obdobnýchveciach) rozhodovali všeobecné súdy odlišne ako v tejto jej veci, ústavný súd poznamenáva,že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať takposlanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemusúdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva ajprávomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecnezáväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdyzaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupevidieť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a inýchnež ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii príslušných všeobecných súdov.

25. Nad rámec už uvedeného ústavný súd ešte poznamenáva, že realizácia prípadnejdaňovej kontroly u sťažovateľky (ktorá je nosným dôvodom jej žaloby) nemá explicitnúsúvislosť s konkurzom vyhláseným na jej majetok (pozri bod 3). Podľa názoru ústavnéhosúdu   sťažovateľkou   zdôrazňovaná   problematika   jej   aktívnej   legitimácie   (resp.   správcukonkurznej podstaty) nie je z hľadiska ústavného prieskumu posudzovanej sťažnosti ústavnevýznamná.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015