znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/2014-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   PATENT IURIST   s. r. o.,   Dostojevského   rad   5,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta JUDr. Ing. Vladimíra Neuschla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 45/2012 z 13. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 38/2013 z 9. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014 doručená sťažnosť M. B., (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného obchodnou spoločnosťou PATENT   IURIST   s. r. o.,   Dostojevského   rad   5,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom advokáta JUDr. Ing. Vladimíra Neuschla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského   súdu   v   Trnave   sp.   zn.   5   To   45/2012   z   13.   novembra   2012   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 38/2013 z 9. októbra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) bola proti sťažovateľovi podaná obžaloba pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Trestný zákon“), ktorá bola evidovaná pod sp. zn. 2 T 82/2011.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 82/2011-257 zo 16. januára 2012 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   januára   2012“)   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 353 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   na   trest   odňatia slobody v trvaní 2 rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu uložený trest bol podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu bola určená skúšobná doba štyroch rokov. Okresný súd podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona sťažovateľovi zároveň uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 4 roky.

Krajský súd v predmetnej veci rozhodol o sťažovateľovom odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 uznesením sp. zn. 5 To 45/2012 z 13. novembra 2012 (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   z   13.   novembra   2012“)   tak,   že   ho   podľa   §   319 Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2012 podal dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, o ktorom najvyšší súd rozhodol   uznesením   č.   k.   1 Tdo   38/2013-300   z   9.   októbra   2013   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu z 9. októbra 2013“) tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   z   9.   októbra   2013   bolo   sťažovateľovi   doručené 5. februára 2014.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní bolo podstatným posúdenie otázky, „či sťažovateľ pri vedení vozidla - traktor zn. Zetor 5718, dna 4. 8. 2012 na ceste II. triedy 510 v km 18;0 v smere do obce N. časť E. na obec J. v okrese Dunajská Streda v čase o 8.50 hod zavinil   dopravnú   nehodu,   pri   ktorej   boli   poškodenému   spôsobené   zranenia,   opísané v skutkovej vete prvostupňového rozsudku a či toto jeho konanie vykazuje znaky niektorej zo skutkových podstát trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona“.

Sťažovateľ   bol   okresným   súdom   uznaný   vinným   zo   spáchania   trestného   činu ublíženia   na   zdraví   podľa   §   159   ods.   1   a   2   písm.   a)   Trestného   zákona   a   naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu tento súd odôvodnil tým, že sťažovateľ   tento   čin   v   zmysle   §   138   písm.   h)   Trestného   zákona   spôsobil   závažnejším spôsobom konania, pretože porušil   dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona.

Okresný   súd   a   krajský   súd   v   predmetnej   veci   svoj   záver   o   vine   sťažovateľa zo spáchania trestného činu a zodpovednosti za jeho následky podľa sťažovateľa založili predovšetkým   na tvrdeniach   svedka-znalca   z odboru   cestnej   dopravy   (ďalej   len „súdny znalec“)   o   zlej   technike   a   spôsobe   jazdy   sťažovateľa   uvedených   počas   jeho   výsluchu na hlavnom   pojednávaní   16.   januára   2012,   ako   aj   v   znaleckom   posudku   č.   104/2008 z 10. novembra 2008 a jeho doplnení č. 27/2010 z 24. mája 2010. Zvyšná časť odôvodnenia okresného   súdu   vzťahujúca   sa   na   proces   dokazovania   spočívala   podľa   sťažovateľa v podstate len v rekapitulácii svedeckých výpovedí svedkov O. B., F. B., A. J. a I. P.

Podľa   sťažovateľa   rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   januára   2012   a   uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012 s ohľadom na ich obsah a konštrukciu „(i) nie sú náležitým spôsobom a riadne odôvodnené, (ii) sú založené na odkazoch na všeobecné pojmy a   citované   zákonné   ustanovenia   a   (iii)   nedávajú   logické   odpovede   na   základné   otázky predmetného   konania“,   v   dôsledku   čoho   nespĺňajú   kritériá   kladené   na   odôvodnenie súdnych   rozhodnutí   v   právnom   štáte,   a   preto   zasahujú   do   sťažovateľovho   práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci   sa   podľa   neho nevysporiadali   dostatočne   s   otázkami podstatnými pre   rozhodnutie. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že vo vzťahu k druhu a výške trestu odôvodnenie okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   ich   rozhodnutiach   (rozsudok   okresného   súdu zo 16. januára   2012   a   uznesenie   krajského   súdu   z   13.   novembra   2012)   podľa   neho absentuje, ako aj na skutočnosť, že neboli dostatočne vyhodnotené dôkazy svedčiace v jeho prospech.

Krajský súd k otázke druhu a výšky trestu v rámci svojho uznesenia z 13. novembra 2012 uviedol: „... súd prvého stupňa rozhodol správne aj pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu. Správne zohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pri určení trestu, najmä osobu a následok konania obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí akoby doteraz nebol súdom trestaný. Následok jeho konania bol veľmi závažný vzhľadom na ťažké zranenia, ktoré utrpel poškodený. Odvolací súd je preto rovnakého názoru ako prvostupňový súd že účel trestu splní aj   podmienečný trest odňatia slobody,   takže na obžalovaného netreba pôsobiť výkonom trestu...“ V nadväznosti na uvedené sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 vzťahujúce sa na otázku trestu, ktorý mu bol uložený, a na jeho výšku „... pri určení druhu trestu a jeho výmere súd prihliadal najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu páchateľa, jeho pomer a možnosti jeho nápravy a dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného je možné dostatočne účinne vplývať čo i len uložením prevýchovného trestu na slobode, preto mu za spáchanú trestnú činnosť uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého trestu však mu podmienečne uložil na primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Obžalovanému okrem toho uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu taktiež na 4 roky.“. Z tejto argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že odôvodnenia okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa druhu trestu a jeho výšky sú strohé a formalistické, založené na všeobecných pojmoch, bez ich bližšej špecifikácie zohľadňujúcej osobitosti a konkrétne   špecifiká   predmetu   uvedeného   konania   a možno   ich   označiť   za   arbitrárne a nedostatočné.

Podľa   sťažovateľa   z   obsahu   rozsudku   okresného   súdu   zo   16.   januára   2012 a uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 výslovne a jednoznačne nevyplýva ani konkrétna dôležitá zákonná povinnosť, ktorej porušenia sa mal v relevantný deň pri vedení motorového vozidla dopustiť, a obsahujú v tejto súvislosti len všeobecné konštatovanie, avšak bez akéhokoľvek čo i len odkazu na ustanovenie nejakého všeobecného záväzného právneho predpisu, hoci povinnosťou súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci bolo túto povinnosť označiť aj odkazom na konkrétne ustanovenie zákona.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   poukázali   aj   na „spôsob konania“, avšak bez bližšieho odôvodnenia jednotlivých skutočností rozhodujúcich pre jeho zdôvodnenie, napriek tomu, že v sťažovateľovom prípade bola aplikovaná na klasifikovanie jeho konania ako trestného činu kvalifikovaná skutková podstata spojená s inou sadzbou trestu odňatia slobody.

Z   uznesenia   krajského   súdu   z   13.   novembra   2012   a   rozsudku   okresného   súdu zo 16. januára   2012   je   zrejmé,   že   konajúce   súdy   opätovne   nezdôvodnili,   akými myšlienkovými úvahami sa riadili pri hodnotení dôkazov, ktoré okolnosti boli pre nich rozhodujúce a ako sa zároveň vysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa. Krajský   súd   k   otázke   dokazovania   v   rámci   svojho   uznesenia   z   13.   novembra   2012 konštatoval,   že „okresný   súd   vykoná   dokazovanie   v   dostatočnom   rozsahu   a   vykonané dôkazy aj správne vyhodnotí“.

Okresný   súd   v   rozsudku   zo   16.   januára   2012   k   otázke   dokazovania   najprv zrekapituloval výpovede sťažovateľa, poškodenej a jednotlivých svedkov, ako aj súdneho znalca, skonštatoval, že poškodený sedel v čase nehody na pohybujúcom sa motocykli, jeho konanie nebolo ovplyvnené alkoholom a „vzhľadom na vykonané dokazovanie, poukazujúc aj na pripojený listinný dôkazný materiál... súd mal za preukázané, že obžalovaný M. B. inému spôsobil ťažkú ujmu na zdraví...“. Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   svoju   povinnosť   odôvodniť   proces dokazovania a predovšetkým otázky voľného hodnotenia dôkazov splnili opätovne pomerne stroho,   formalisticky,   zrekapitulujúc   jednotlivé   dôkazy   a   skonštatujúc   určitý   záver   bez prezentovania logických úvah a myšlienkových pochodov, ktorými sa riadili pri hodnotení dôkazov.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali ani dôkazmi, ktoré svedčili   v   prospech   samotného   sťažovateľa,   a   nepredostreli   dôvod,   prečo   na   ne neprihliadali.   V   tejto   súvislosti   poukázal   na   čestné   vyhlásenie   I.   P.   z 5.   augusta   2008, z ktorého podľa neho vyplývajú skutočnosti čiastočne odchylné od záverov vyjadrených v znaleckých posudkoch a vo výpovedi súdneho znalca. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé,   že   rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   januára   2012   a   uznesenie   krajského   súdu z 13. novembra 2012 nie sú náležitým spôsobom odôvodnené ani v časti vzťahujúcej sa na proces dokazovania a z neho vyplývajúce skutočnosti.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dôsledkom nedostatočného, strohého a vo vysokej miere formalistického odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces, ktorý v sebe nesie aj požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia.

Uvedené   nedostatky   uznesenia   krajského   súdu   z   13.   novembra   2012   a   rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 neboli odstránené ani zo strany najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, hoci podľa sťažovateľa vykonať nápravu vytýkaných nedostatkov, a tým odstrániť ústavne nekonformný postup okresného súdu a krajského súdu bolo povinnosťou tohto súdu, a pretože tak najvyšší súd nepostupoval, svojím uznesením z 9. októbra 2013 porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd podľa sťažovateľa pri   rozhodovaní   o   jeho   dovolaní   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   interpretoval a aplikoval   príslušné   ustanovenia   Trestného   poriadku   a   jeho   právne   názory   vyjadrené v uznesení najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 sú podľa jeho názoru z ústavného hľadiska neudržateľné. Sťažovateľ ním podané dovolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 371 ods. 1 písm.   c)   a   i)   Trestného   poriadku   (porušením   práva   na   obhajobu,   nesprávne   právne posúdenie   zisteného   skutku   alebo   na   nesprávne   použitie   iného   hmotnoprávneho ustanovenia).

Najvyšší   súd   podľa   názoru   postupoval   zjavne   formalisticky   a   uplatnil   príliš reštriktívny   výklad   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   pri   formulovaní   svojho záveru,   že   v   prípade   sťažovateľa   neboli   dôvody   na   dovolanie   splnené.   Najvyšší   súd akceptoval tak po stránke kvalitatívnej, ako aj po stránke kvantitatívnej spôsob a rozsah odôvodnenia záverov rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenia krajského súdu   z   13.   novembra   2012,   keď   vo   svojom   uznesení   z   9.   októbra   2013   uviedol,   že „k námietke obvineného že z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami sa súdy spravovali   pri   hodnotení   všetkých   dôkazov,   je   nutné   uviesť,   že   odvolací   Krajský   súd v Trnave, prevzal závery okresného súdu, ktoré sú vyčerpávajúce“. Keďže uvedený záver najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za neprijateľný s ohľadom na už uvedené dôvody, podľa   sťažovateľa   k   zásahu   do   jeho   základných   práv   a   slobôd   došlo   aj   uznesením najvyššieho súdu z 9. októbra 2013.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uznesením krajského súdu z 13. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 porušené, tieto zruší a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu z 13. novembra 2012   a   uznesením   najvyššieho   súdu   z   9.   októbra   2013.   K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že:

- uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012 nie je riadne odôvodnené, je založené na odkazoch na všeobecné pojmy a nedáva odpovede na základné otázky predmetu konania, krajský súd sa v ňom nevysporiadal s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, predovšetkým v ňom absentuje odôvodnenie vo vzťahu k druhu a výške uloženého trestu a nie sú v ňom ani riadne vyhodnotené v konaní vykonané dôkazy, najmä tie, ktoré svedčia v prospech sťažovateľa, z obsahu uvedeného uznesenia nevyplýva ani konkrétna zákonná povinnosť, ktorej porušenia sa mal sťažovateľ dopustiť, hoci k jej špecifikácii malo dôjsť aj poukazom na   konkrétne   ustanovenie   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   a   celý   proces dokazovania v tomto uznesení bol nedostatočne zhodnotený,

- v rámci uznesenia najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 najvyšší súd nesprávne ústavne neakceptovateľným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Trestného poriadku a jeho právne názory sú z ústavného hľadiska neudržateľné.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu z 9. októbra 2013

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti uzneseniu   krajského   súdu   z   13.   novembra   2013.   V   rámci   odôvodnenia   uznesenia z 9. októbra 2013 najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré v danom prípade aplikoval. Osobitne sa následne v tomto rozhodnutí zameral na posúdenie jednotlivých   námietok   sťažovateľa   uvedených   v   podanom   dovolaní   poukazujúcich   na dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku spočívajúceho v nezabezpečení účasti jeho obhajcu na oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania v jeho veci najvyšší súd uviedol, že „... po preštudovaní spisového materiálu, zistil nasledovné: Ako vyplýva zo Záznamu o preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   založenom   na   č.   l.   228   a   229,   preštudovanie vyšetrovacieho   spisu   sa   uskutočnilo   dňa   8.   apríla   2011   na   Okresnom   riaditeľstve Policajného zboru v Dunajskej Strede so záznamom (u každého jednotlivo), že obvinený M. B.   a   obhajca   JUDr.   Vladimír   Lamačka,   nebol   prítomný,   každý   vyrozumený   písomne, a lehota, v prípade skrátenia lehoty troch dní, nebola skrátená. K uvedenému záznamu sú pripojené   doručenky   o   prevzatí   vyrozumenia   o   možnosti   preštudovať   spis,   s podpisom a dátumom 1. marca 2011 tak obvineným M. B. v mieste bydliska B., ako i advokátom JUDr.   Vladimírom   Lamačkom   v   sídle   Advokátskej   kancelárie,   Hlavné   nám.   č.   7,   Nové Zámky.

Hore   uvedené   teda   vylučuje   tvrdenie   obhajoby,   že   obhajca   nebol   riadne   a   včas upovedomený   o   možnosti   preštudovať   vyšetrovací   spis.   Obžaloba   bola   podaná   na obvineného M. B. prokurátorom Okresnej prokuratúry Dunajská Streda až 19. apríla 2011. Je   pravdou,   že   odvolací   krajský   súd   v   písomnom   odôvodnení   napadnutého   uznesenia nevenoval   tomuto   vytýkanému   odvolaciemu   dôvodu   pozornosť,   avšak   samotná   absencia písomného odôvodnenia nemá vplyv na tvrdenie, že malo byť výraznou mierou porušené právo   obvineného   B.   na   obhajobu   tým,   že   nebol,   spoločne   so   svojím   obhajcom,   včas oboznámený s výsledkami vyšetrovania. Zároveň, ak tým nie je naplnený odvolací, ale ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por....

Obvinený mal počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie sa ku všetkým skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by mu bolo bránené, resp. odopreté vykonávať svoje práva.

Nakoľko   obvineného   zastupoval   obhajca,   ktorý   taktiež   využil   právo   vyjadriť   sa k predmetu   konania   a   dostatočným   spôsobom   obhajoval   svojho   klienta,   argumentácia obvineného o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.“.

Najvyšší   súd   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1 písm. i)   Trestného   poriadku   (nesprávne   právne   posúdenie   zisteného   skutku,   absencia dôkazov   v   prospech   sťažovateľa   a   vysporiadanie   sa   s   nimi   v   rozhodnutí,   nesprávne vyhodnotenie   dôkazov,   nepovolenie   vykonať   doplnenia   dokazovania)   v   podstatnom uviedol:

„... v dovolaní obvinený v podstate poukazuje na výsledky a obsah dokazovania, na jednotlivé vykonané dôkazné prostriedky a obsah dôkazov, pričom polemizuje so závermi súdov, ktoré ho uznali vinným za spáchaný trestný čin. Dôvody, ktoré uvádza obvinený v podanom   dovolaní   sú zhodné   s jeho odvolacími dôvodmi a   najvyšší   súd jednoznačne konštatuje, že týmito dôvodmi sa zaoberal, okrem okresného súdu, aj odvolací krajský súd, a preto v podrobnostiach na ne len poukazuje.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v kritický deň obvinený jazdil na traktore, ku ktorému bol pripojený príves, ktorý nezodpovedal podmienkam prevádzky na cestných komunikáciách. Príves nebol vybavený smerovými, ani brzdovými svetlami a ani evidenčným číslom. Obvinený sa tesne pred odbočovaním doľava nepresvedčil, či už nie je predchádzaný iným účastníkom cestnej premávky. S odbočovacím manévrom vľavo začal obvinený v čase, keď bol predchádzaný motocyklistom, v dôsledku čoho došlo k zrážke oboch vozidiel, pri ktorej motocykel vrazil do ľavého zadného kolesa traktora. Následkom tejto dopravnej nehody utrpel motocyklista zranenia, ktorým v ten istý deň v nemocnici podľahol.

Najvyšší súd sa pri svojom rozhodnutí plne stotožnil s názorom tak okresného, ako i krajského,   súdu   uvedeného   v   písomnom   vyhotovení   oboch   rozhodnutí.   K   námietke obvineného že z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami sa súdy spravovali pri hodnotení všetkých dôkazov, je nutné uviesť, že odvolací Krajský súd v Trnave, prevzal závery okresného súdu, ktoré sú vyčerpávajúce. Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú   námietku   alebo   argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V   tejto   súvislosti   dovolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v   dvojinštančnom   súdnom   konaní rozhodnutia   súdu prvého   a druhého   stupňa tvoria   jednotu,   a preto je nadbytočné,   aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa...

Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci prípravného konania a okresný, resp. krajský súd, pri vykonávaní úkonov súdneho konania postupovali   v   rozpore   s   príslušnými   zákonnými   ustanoveniami   ako   aj,   že   by   vykonali relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.

Napokon, obvineným napádaný skutkový stav veci tak, ako ho zistili a ustálili súdy nižšej   inštancie,   namietané   spoluzavinenie   motocyklistu   a   proklamovaná   primárna zodpovednosť motocyklistu, sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové zistenia   súdov   prvého   a   druhého   stupňa.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd dovolací, § 377 Tr. por., je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej   inštancie.   Podľa   citovaného   ustanovenia   môže   byť   dovolacím   dôvodom   len skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

... Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu skutku.   Zákon   v   ustanovení   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   pripúšťa   možnosť   podania dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci bolo   použité   nesprávne   právne   posúdenie   skutku   alebo   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   bolo založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací dôvod ani podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   starostlivo   zaoberal   všetkými tvrdeniami   sťažovateľa   predloženými   v   rámci   jeho   dovolania,   uviedol,   akými   úvahami sa pri   ich   hodnotení   spravoval,   a   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (nález sp. zn. I. ÚS 140/04 z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. I. ÚS 64/97 z 8. októbra 1997, rozhodnutie z   8.   júna   1976,   Annuaire   č.   22,   Engel   a   ostatní   c/Holandsko),   podľa   ktorej   adekvátna obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba,   resp.   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v   spojení so zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a   súdu   vykonať   len   tie dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   k   takémuto   rozhodnutiu   vedú.   V   súlade   so   svojou ustálenou   judikatúrou   najvyšší   súd   prijal   taktiež   záver,   podľa   ktorého   nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech, t. j. ide o námietky založené na skutkových výhradách, a preto na takéto námietky dovolací súd nemohol prihliadať.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia,   resp.   o   arbitrárnosti záverov   v   ňom   vyslovených,   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani   dôvodom   na   vyslovenie porušenia ním označených práv.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu z 13. novembra 2012

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012, ako aj obsah rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 v rozsahu, v ktorom na uvedené odôvodnenie odkazuje krajský súd.

Krajský   súd   v   rámci   odôvodnenia   svojho   uznesenia   z   13.   novembra   2012 v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy aj správne vyhodnotil.   Obhajoba   obžalovaného   spočívala   v   tom,   že   pri   odbočovaní   bol   v   stálom pohybe a poškodený podľa neho musel ísť veľmi rýchlo, čo potvrdili aj svedkovia P. a O. a F. B., takže dopravnú nehodu on nezapríčinil. Vo veci vypočutí svedkovia I. P. a O. a F. B. potvrdili, že poškodený išiel na motocykli veľkou rýchlosťou. V tomto smere však treba poukázať   na   závery   znalca   z   odboru   cestnej   dopravy,   ktorý   ustálil   rýchlosť   jazdy poškodeného v rozpätí od 82 do 92 km/hod, teda nešlo o neprimeranú rýchlosť. Obžalovaný však   jazdil   s   prívesom,   ktorý   nespĺňal   technické   požiadavky.   Tento   príves   totiž   nebol vybavený   ukazovateľmi   zmeny   smeru   jazdy,   takže   ak   aj   obžalovaný   na   traktore   zapol ukazovateľ zmeny smeru jazdy doľava, poškodený to cez príves nemohol vidieť. Z takto vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že obžalovaný sa po ceste pohyboval s prívesom, ktorý nebol vybavený ukazovateľmi zmeny smeru jazdy, brzdovými svetlami ani evidenčným číslom, čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky, čo je porušením dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona v zmysle § 138 písm. h) Tr. zák. Vo vzťahu k výroku o vine možno ďalej poukázať na správne dôvody napadnutého rozsudku.

Súd I. stupňa rozhodol správne aj pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu. Správne zohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pri určení trestu, najmä osobu a následok konania obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí akoby doteraz nebol súdom trestaný. Následok   jeho   konania   bol   veľmi   závažný   vzhľadom   na   ťažké   zranenia,   ktoré   utrpel poškodený. Odvolací súd je preto rovnakého názoru ako prvostupňový súd, že účel trestu splní   aj   podmienečný   trest   odňatia   slobody,   takže   na   obžalovaného   netreba   pôsobiť výkonom trestu.

V   súlade   so   zákonom   bol   obžalovanému   uložený   aj   trest   zákazu   činnosti   riadiť motorové vozidlá každého druhu, pretože sa trestnej činnosti dopustil práve v súvislosti s touto činnosťou porušením povinností z nej vyplývajúcich a vzhľadom na vyššie uvedený následok jeho konania je aj výmera tohto trestu primeraná.“

Okresný   súd   v   rámci   odôvodnenia   rozsudku   zo   16.   januára   2012   najprv   stručne v podstatnom   popísal   skutočnosti   zistené   v   rámci   vykonaného   dokazovania   z   výpovedí obžalovaného svedkov i zúčastnených osôb (súdnych znalcov), ako i listinných dôkazov v predmetnom konaní a následne vo vzťahu k naplneniu jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ odsúdený, uviedol:

„Poškodený v čase dopravnej nehody sedel na pohybujúcom sa motocykli, z ktorého po   zrážke   s   traktorom   spadol   doľava   na   ľavú   stranu   tela   a   pravdepodobne   došlo   ešte k pretečeniu a posuvu jeho tela po vozovke.

Konanie poškodeného v čase smrti nebolo ovplyvnené alkoholom. Smrtí poškodeného by bolo možné pravdepodobne zabrániť, resp. túto aspoň oddialil včasným rozpoznaním rozsahu úrazového stavu a poskytnutím okamžitej adekvátnej odbornej lekárskej pomoci. Vzhľadom   na   takto   vykonané   dokazovanie,   poukazujúc   aj   na   pripojený   listinný dôkazný   materiál   -   zápisnica   o   obhliadke   miesta   dopravnej   nehody,   záznam   dopravnej nehody,   fotodokumentácia,   lekárske   správy,   predbežná   pitevná   správa   -   súd   mal   za preukázané, že obžalovaný M. B. inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a taký   čin   spáchal   závažnejším   spôsobom   konania   -   porušením   dôležitej   povinnosti uloženému podľa zákona, čím naplnil všetky zákonne znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona.

Technika   a   spôsob   jazdy   obžalovaného   v   tomto   prípade   nebola   správna.   Použil k jazde   príves,   ktorý   nezodpovedal   podmienkam   prevádzky   na   cestných   komunikáciách. Prives   nebol   vybavený   smerovými   svetlami,   ani   brzdovými   svetlami   a   ani   evidenčným číslom.

Obžalovaný sa tesne pred odbočením doľava nepresvedčil, či už nie je predchádzaný iným   účastníkom   cestnej   premávky.   Zabrániť   dopravnej   nehode   mohol   v   prvom   rade obžalovaný, keby sa bezprostredne pred zmenou jazdy doľava, smerom na poľnú cestu bol presvedčil,   či   už   nie   je   predchádzaný   iným   účastníkom   cestnej   premávky.   Tým,   že obžalovaný   použil   k   jazde   po   pozemných   komunikáciách   príves,   ktorý   nezodpovedal podmienkam -prevádzky na pozemných komunikáciách, z uvedeného dôvodu si obžalovaný znemožnil včas a v dostatočnej vzdialenosti dať okoliu najavo svoj zámysel zmeny smeru jazdy.“

Vo vzťahu k druhu a výmere trestu okresný súd v rozsudku zo 16. januára 2012 uviedol: „Obžalovaný M. B. z miesta svojho trvalého bydliska je kladne hodnotený. Doteraz bol   štyrikrát   súdne   trestaný,   naposledy   v   roku   1984,   kedy   bol   odsúdený   podľa   §   201 Trestného zákona pod sp. zn 1 T/412/1984 k nápravnému opatreniu po dobu 3 mesiace. 15 %   z   platu   ako   aj   k   trestu   zákazu   činnosti   viesť   motorové   vozidlá   na   13 mesiacov.   Na obžalovaného sa však hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy a dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného je možné dostatočne účinne vplývať čo i len uložením prevýchovneho trestu na slobode, preto mu za spáchanú trestnú činnosť   uložil   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   2   roky,   výkon   ktorého   trestu   však   mu podmienečne uložil na primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Obžalovanému okrem toho uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu taktiež na 4 roky.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd rozhodol bez vykonania všetkých   dôkazov   potrebných   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   vykonané   dôkazy nevyhodnotil v súlade so zákonom a ani odôvodnenie jeho rozsudku nie je dostatočné.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012 možno považovať za dostatočné, a samotná skutočnosť, že sťažovateľ so závermi súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci nie je spokojný, nemôže byť dôvodom vyslovenia porušenia ním označených práv.

Sťažovateľ   namietal,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   dostatočne nezhodnotili   dôkazy   svedčiace   v   jeho   prospech,   predovšetkým   možné   spoluzavinenie poškodeného motocyklistu na dopravnej nehode, pretože dvaja svedkovia vypočutí v konaní potvrdili, že tento jazdil neprimerane rýchlo. Krajský súd v tejto súvislosti svoj záver o vine sťažovateľa podľa ústavného súdu správne založil na záveroch súdneho znalca z odboru cestnej   dopravy,   v   rámci   ktorých   uvedený   znalec   určil   rýchlosť   jazdy   poškodeného a následne   ju   vyhodnotil   ako   primeranú   a   taktiež   konštatoval   nesplnenie   zákonných povinností sťažovateľom.

Podľa   sťažovateľa   súdy   zúčastnené   na rozhodovaní   v   jeho   veci   nekonkretizovali dostatočne   zákonnú   povinnosť,   ktorej   porušenia   sa   mal   dopustiť.   Uvedené   tvrdenie sťažovateľa podľa ústavného súdu nemožno považovať za pravdivé, keďže ako z obsahu rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012, tak aj z obsahu uznesenia krajského súdu z 13.   novembra   2012   vyplýva   jednoznačný   záver,   podľa   ktorého   sťažovateľ   jazdil s prívesom, ktorý nespĺňal technické požiadavky [§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“)] a v dôsledku tejto skutočnosti si nemohol riadne splniť ani ďalšiu zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 19 v spojení s § 30 zákona č. 8/2009 Z. z. súvisiacu s realizovaním úkonov odbočovania (povinnosť dať znamenie o zmene smeru jazdy pred odbočovaním). Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci tieto zákonné povinnosti sťažovateľa v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne popisom konkretizovali a nedostatok odôvodnenia   spočívajúci   len   v samotnej   skutočnosti,   že   tieto   povinnosti   neboli   súdmi zúčastnenými   na   rozhodovaní   v predmetnej   veci   identifikované   aj   príslušnými ustanoveniami   zákona,   nemožno   podľa   ústavného   súdu   vyhodnotiť   ako   dôvod   na vyslovenie   zásahu   do   sťažovateľom   označených   práv.   Podľa   ústavného   súdu   súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej   veci   následne   taktiež   správne konštatovali, že porušením prvej z uvedených zákonných povinností došlo k porušeniu dôležitej povinnosti podľa § 138 písm. h) Trestného zákona sťažovateľom, pretože takýmto konaním ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky, resp. v značnej miere zvyšoval nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie.

Konanie sťažovateľa bolo aj podľa názoru ústavného súdu súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci správne právne posúdené a za dostatočné možno podľa neho považovať aj odôvodnenie týkajúce sa druhu a výmery trestu sťažovateľa, v rámci ktorého tieto súdy poukázali na okolnosti, ktoré brali pri svojom rozhodovaní do úvahy.

K   spôsobu   odôvodnenia   rozhodnutia,   v   ktorom   krajský   súd   podľa   sťažovateľa odkázal na skutkové a právne závery okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej už vyslovil, že odôvodnenie súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014