znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obce Z., Z., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 264/2012-131 z 25. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2012   doručená   sťažnosť   obce   Z.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátom JUDr. D.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 264/2012-131 z 25. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   žalovanému   –   Slovenská republika   –   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný   1“) a žalovanému – Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný 2“) náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaný 2 ako odvolací orgán v daňovom konaní v rozpore   so   zákonom   zmenil   platobné   výmery,   ktorými   sťažovateľ   ako   správca   dane vyrubil daň za jadrové zariadenie za roky 2007 a 2008 dvom prevádzkovateľom jadrových zariadení.

Platobné výmery vydané sťažovateľom (platobné výmery č. 1/07, 1/2009, 3/2009, 2/07,   2/2009   a   č.   4/2009)   vyrubili   daň   za   jadrové   zariadenia   obom   prevádzkovateľom v sume   vyššej,   než   ako   ju   následne   v   rámci   odvolacieho   konania   vyrubil   žalovaný 2 (rozhodnutia žalovaného 2 zo 6. júla 2009 a z 27. júla 2009).

Sťažovateľ okrem   toho, že v danej situácii bol správcom   dane v zmysle zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), bol aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, keďže tieto sú   v zmysle   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom zriadení v znení neskorších predpisov vlastným príjmom obce. Práve z tohto dôvodu došlo podľa sťažovateľa rozhodnutiami žalovaného 2 k zníženiu jeho príjmu, a tým ku vzniku škody v príčinnej súvislosti s týmito rozhodnutiami.

Sťažovateľ   si   škodu,   ktorá   mu   vznikla,   nárokoval   v   zmysle   ustanovení   §   420 Občianskeho   zákonníka,   ktoré   upravujú   všeobecnú   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú porušením   právnej   povinnosti   a   alternatívne   aj   v   zmysle   zákona   č.   514/2003   Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   26   C   20/2011-108   z   30.   mája   2012   (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Okresný   súd   vyslovil   záver,   že   aplikáciu   §   420   Občianskeho   zákonníka (o všeobecnej zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   porušením   právnej   povinnosti) ako lex generalis   na posúdenie   nárokov   sťažovateľa   vylučuje   existencia   lex   specialis   – zákon   č.   514/2003 Z. z. (o   zodpovednosti   za škodu   pri výkone verejnej moci),   a preto dôvodnosť žaloby sťažovateľa posudzoval len aplikáciou zákona č. 514/2003 Z. z.

Vo vzťahu k žalovanému 2 (Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) okresný súd dospel k záveru, že nie je spôsobilý byť pasívne legitimovaným subjektom pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. a z uvedeného dôvodu bola voči nemu žaloba zamietnutá.

Vo vzťahu k žalovanému 1 (Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky) pri aplikácii zákona č. 514/2003 Z. z. okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal nesprávny úradný postup žalovaného 2 a nezákonnosť jeho rozhodnutí, od ktorých odvíja svoje nároky. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že rozhodnutia žalovaného 2, od ktorých sťažovateľ odvíja svoje nároky, nikdy neboli zrušené   a   sťažovateľ   ako   prvostupňový   orgán   (ktorého   platobné   výmery   boli   zmenené rozhodnutiami   žalovaného 2   ako   odvolacieho   orgánu)   je   týmito   rozhodnutiami   viazaný. Okresný   súd   uviedol,   že   posudzovanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného 2   je   možné len v rámci správneho konania. Okresný súd ako ďalší dôvod, pre ktorý bola zamietnutá žaloba   sťažovateľa   voči   žalovanému   1,   uviedol,   že   sťažovateľ   nikdy   nebol   účastníkom konania,   v ktorom   došlo   k   vydaniu   rozhodnutí   žalovaného   2,   od   ktorých   odvíja   svoje nároky, ale bol prvostupňovým orgánom a vykonávateľom verejnej moci, pričom podľa § 5 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má iba účastník konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených základných práv v nesprávnych právnych záveroch krajského súdu v namietanom rozsudku pri posúdení ním uplatneného nároku na náhradu škody.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnostnej   argumentácii   uviedol: «Obec   má   v   slovenskom právnom poriadku dvojjediné postavenie – je orgánom verejnej moci pri vykonávaní úloh územnej samosprávy a delegovanej štátnej správy, ale zároveň je aj právnickou osobou spôsobilou   vystupovať   ako   subjekt   súkromnopravných   vzťahov.   Pokiaľ   obec   vystupuje v súkromnopravných   vzťahoch   je   nepochybne   subjektom,   ktorému   ústava   slovenskej republiky priznáva ústavné práva a slobody.

V oboch uvedených postaveniach môže obec vstupovať do vzťahov s orgánmi štátnej moci. Je pravdou, že v rámci daňového konania sťažovateľ vystupoval ako orgán verejnej moci, presnejšie ako orgán štátnej správy vykonávajúci prenesenú štátnu správu na úseku daní. Na druhej strane však pri vymáhaní náhrady škody sťažovateľ vystupuje ako subjekt súkromného práva – právnická osoba, brániaca svoje majetkové záujmy...

Z uvedeného ďalej vyplýva, že pri domáhaní sa náhrady škody je obec chránená príslušnými článkami Ústavy Slovenskej Republiky, najmä článkom 46 Ústavy SR... Podľa   názoru   sťažovateľa   súdy...   svojím   rozhodovaním   porušili   ústavné   právo sťažovateľa na náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR tým, že ho posúdili ako subjekt nespôsobilý na priznanie náhrady škody...

Podľa článku 46 ods. 4 Ústavy SR „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“... Uvedené však neznamená, že zákon, prípade štátne, orgány pri jeho   aplikácii,   môžu   neodôvodnene   zužovať   ústavne   zakotvenú   množinu   subjektov ústavnoprávnej ochrany...

Podmienky práva na náhradu škody podľa predmetných ustanovení ústavy bližšie precizuje zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení neskorších   predpisov...   Avšak,   pokiaľ   ide   o   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím,   zákon   v §   5   ods.   1   priznáva   náhradu   škody   iba   účastníkom správneho   konania...   Ústavné   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím má však aj ten, komu týmto rozhodnutím bola spôsobená škoda a pri tom nie je účastníkom konania... Všeobecné súdy ako orgány ochrany ústavnosti musia zvoliť taký výklad právnych predpisov, aby toto ústavné právo na náhradu škody zostalo zachované aj osobám, ktoré nespĺňajú podmienku účastníctva v konaní. V uvedenom prípade preto súdy   mali   uplatniť   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o   všeobecnej   zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ a nasl.)...

Ak by sme prijali výklad, podľa ktorého podmienka účastníctva v konaní zakotvená v § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci predstavuje   iba   prípustné   precizovanie   ústavnej   normy   v   zmysle   §   46   ods.   4   ústavy, znamenalo by to, že štát by sa mohol vyhýbať zodpovednosti za škodu jednoducho tým, že v príslušných   administratívnoprávnych   normách   úzko   vymedzí   okruh   účastníkov konania...

výklad, podľa ktorého podmienka účastníctva v konaní zakotvená v § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z... predstavuje iba prípustné precizovanie ústavnej normy v zmysle § 46 ods. 4 ústavy, by bol v rozpore so samotným účelom ústavného práva na náhradu škody... Súdy ako orgány ochrany ústavnosti mali vykladať príslušné právne predpisy tak, aby   nedošlo   k   obmedzeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   náhradu   škody,   t.   j.   mali v konaní postupovať podľa všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej v § 420 a nasl. OZ...»

Sťažovateľ   v   argumentácii   osobitne   poukázal   na   rozhodnutie   ústavného   súdu v skutkovo obdobnej veci a uviedol: «Ústavný   súd SR   sa vo   svojej   rozhodovacej praxi už zaoberal otázkami nastolenými v tejto sťažností... si dovoľujeme poukázať na právne totožnú vec..., ktorú Ústavný súd odmietol Uznesením IV. ÚS 416/2012-15 zo dňa 16. 8. 2012. V odôvodnení uznesenia argumentoval okrem iného článkom 51 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 a 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.“ Súd v uvedenom konaní zvolil reštriktívny výklad ústavného článku 46 ods. 3...

Aby sme predišli rovnakému zdôvodneniu zo strany Ústavného súdu SR aj v tomto prípade, uvádzame, že takéto právne posúdenie považujeme za nesprávne...

pojem „zákon“ v intenciách článku 51 ods. 1 je potrebné vykladať nie ako jeden zákon (napr. zákon č. 514/2003 Z. z.), ale ako súbor právnych predpisov upravujúcich predmetnú otázku....

Záver   ústavného súdu vyjadrený   v Uznesení IV.   ÚS 416/2012-15,   podľa ktorého „Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva čl. 46 ods. 3 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 3 listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.“, je preto prinajmenšom   nepresný.   Tento   ústavný   článok   sa   totiž   vykonáva   nie   len   uvedeným predpisom, ale aj inými osobitnými predpismi, ako napríklad § 20 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe, ale napríklad aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody prostredníctvom odkazu v § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. S ohľadom na uvedené máme za to, že v kontexte podávanej sťažnosti je potrebné podradiť pod pojem „zákon“ aj § 420 Občianskeho zákonníka.

Použiť   čl.   51   ods.   1   Ústavy   ako   argumentačný   základ   pre   odmietnutie   sťažnosti by bolo podľa nášho názoru prílišným formalizmom...

Ústavné právo na náhradu škody podľa čl. 36 ods. 3 Listiny neobsahuje podobné obmedzenie, akému podlieha ochrana podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1... Aj Listina určuje, že taxatívne určených práv je možné sa domáhať iba v medziach zákonov vykonávajúcich listinu, avšak toto obmedzenie sa nevzťahuje na čl. 36 (čl. 41 ods. 1 Listiny: „Práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až 31, čl. 32 ods. 1 a 3, a 35 Listiny sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“).

Z uvedeného vyplýva, že ak by aj Ústavný súd SR zvolil reštriktívny výklad čl. 46 ods. 3... s poukazom na čl. 51 ods. 1 Ústavy, sťažovateľovo ústavné právo na náhradu škody zakotvené v čl. 36 ods. 3 Listiny by tým nebolo dotknuté...

Takýto výklad by bol okrem iného aj v súlade s názorom Ústavného súdu Českej republiky ohľadom aplikovateľnosti čl. 36 ods. 3 Listiny, ktorý vyslovil vo veci I. ÚS 125/99 z   15.   04.   2003,   cit.:   „V   dôsledku   zmeny   spoločenských   vzťahov   po   roku   1989,   najmä v súvislosti s vydaním Listiny základných práv a slobôd, ktorá sa stala súčasťou ústavného poriadku   Českej   republiky   ako   zákon   č.   2/1993   Zb.   je   nutné   zákon   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným   postupom   vysvetľovať   v   súlade   so   zodpovedajúcimi   článkami   Listiny,   keď v prípade, ak na konkrétny prípad nedopadá zák. č. 58/1969 Zb., sa aplikuje čl. 36 ods. 3 Listiny priamo.“...»

Sťažovateľ k možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného 2, od ktorých odvíja   svoje   nároky   pri   posúdení   jeho   nárokov   podľa   §   420   Občianskeho   zákonníka, uviedol: „Pre priznanie nároku sťažovateľa na náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka musia byť kumulatívne splnené štyri predpoklady, musí existovať:

1) porušenie právnej povinnosti,

2) ujma,

3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a ujmou a

4) zavinenie K týmto   podmienkam je   potrebné   pridať   aj   podmienky   náhrady škody   zakotvené priamo v článku 46 Ústavy SR, t. j. najmä musí existovať aj nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup... Všeobecná náhrada škody podľa Občianskeho zákonníka, na rozdiel od § 6 ods. 1 zákona   č.   514/2003   Z.   z.,   nie   je   podmienená   predchádzajúcim   rozhodnutím   na   to príslušného orgánu o zrušení alebo zmenení rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Teda   súd   pri   posudzovaní   otázky,   či   bola   porušená   právna   povinnosť,   resp.   či   je rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci   nezákonné,   nie   je   viazaný   rozhodnutím   príslušného orgánu a musí túto otázku skúmať v rámci konania sám, na základe dôkazov predložených stranami sporu...

Civilné súdy teda majú plnú právomoc rozhodovať o náhrade škody a môžu bez obmedzenia   posudzovať   splnenie   podmienok   na   jej   náhradu,   vrátane   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci... Súd teda nezasahuje do výsledkov daňového konania a vo výroku rozhodnutia ani meritórne nerozhoduje o nezákonnosti rozhodnutia daňového orgánu, ale otázku zákonnosti posudzuje iba ako jednu z podmienok pre priznanie náhrady škody... O otázke zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy súd meritórne rozhoduje iba v rámci správneho súdnictva, avšak nič nebráni tomu, aby túto otázku (inak patriacu do právomoci súdov v rámci správneho súdnictva) posúdil ako prejudiciálnu otázku podľa § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Uvedený   výklad   je   odôvodnený   aj   tým,   že   sťažovateľ   nemal   možnosť   dovolávať sa zrušenia   rozhodnutí   Daňového   riaditeľstva   SR   o   zmene   platobných   výmerov   cestou žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku...“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 8 Co 264/2012-131 zo dňa 25. 9. 2012   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu garantované článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.

Sťažovateľ   ďalej   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   SR   zrušil   vyššie   uvedený   rozsudok, ktorým sa zasiahlo do jeho ústavných práv a vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave v súlade s článkom 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   a   čl.   36   ods.   3   listiny, ku ktorému malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nemožno   vylúčiť preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa listiny.

Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné   rozhodnutie   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávny úradný postup.

Podľa čl. 36 ods. 4 listiny podmienky a podrobnosti upravuje zákon.

Podľa čl. 41 ods. 1 listiny práv uvedených v čl. 26, čl. 27 ods. 4, čl. 28 až čl. 31, čl. 32 ods. 1 a 3, čl. 33 a čl. 35 Listiny sa možno domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní právneho záveru krajského súdu o neaplikovateľnosti § 420 Občianskeho zákonníka na posúdenie ním uplatneného nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu.

Podľa sťažovateľa nie je ústavne akceptovateľný taký výklad zákona, podľa ktorého ho všeobecný súd vylúči z ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 ods. 3 ústavy len na tom základe, že v jeho prípade nie sú splnené podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (najmä absencia účastníctva sťažovateľa v konaní, v ktorom   došlo k vydaniu rozhodnutí,   od nezákonnosti ktorých   sťažovateľ odvíja svoje nároky,   ako   aj   nepreskúmateľnosť   zákonnosti   týchto   rozhodnutí   mimo   správneho súdnictva).

Sťažovateľ   uviedol,   že   podľa   neho je neprípustné   ustanovenie takých   zákonných podmienok   a   podrobností   súdnej   a   inej   právnej   ochrany   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy, na základe splnomocňujúceho ustanovenia čl. 46 ods. 4 ústavy, ktoré zúžia okruh subjektov, ktorým prináleží ochrana podľa čl. 46 ods. 3 ústavy len na účastníkov konania. Aj preto podľa   sťažovateľa   nie   je   ústavne   akceptovateľný   taký   výklad,   podľa   ktorého   jediným zákonným rámcom na uplatnenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 ústavy (a čl. 36 ods.   1   listiny)   je   zákon   č.   514/2003   Z.   z.   Naopak,   podľa   sťažovateľa   zákonný   rámec na uplatnenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   tvoria   aj   ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 420) o náhrade škody.

Sťažovateľ zdôraznil, že pri posúdení jeho nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 420) o náhrade škody by všeobecný súd v konaní o náhradu škody mohol sám v rámci prejudiciálnej otázky posúdiť   zákonnosť   rozhodnutia,   od   ktorého   odvíja   svoje   nároky.   Teda   mohla   by   byť preskúmaná zákonnosť rozhodnutia štátneho orgánu mimo správneho súdnictva.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa týmto v celom rozsahu odkazuje na   svoje   závery   uvedené   v   obdobnej   veci   v   jeho   uznesení   č.   k.   IV.   ÚS   416/2012-15 zo 16. augusta 2012, v ktorom uviedol:

«Sťažovateľka...   na   jednej   strane   tvrdí,   že   jej   nárok   na   náhradu   škody   mal   byť posúdený podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody, a nie podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), pričom na druhej strane namieta   neprípustný   zásah   do   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (II. ÚS 25/2011) už uviedol, že „zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je totiž   stanoviť   v   súlade   s   čl.   46   ods.   3   ústavy   podmienky,   za   ktorých   vzniká   právo na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu či orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom,   a   to   spôsobom,   ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný“.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Zákonom, prostredníctvom ktorého sa vykonáva čl. 46 ods. 3 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 3 listiny), je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z tejto skutočnosti v prípade, ak podľa názoru sťažovateľky nemali byť na jej právnu vec aplikované ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody (§ 420 a nasl.   Občianskeho   zákonníka),   nemohlo   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, resp. čl. 36 ods. 3 listiny. Medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny a namietaným rozsudkom krajského súdu teda neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zakladala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho   porušenie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti...

Zároveň ústavný súd vníma zmysel problému nastoleného sťažovateľkou, ktorá bola v danej   situácii   na jednej strane   správcom dane   v zmysle   zákona   o miestnych daniach a zároveň aj subjektom, ktorý je prijímateľom výnosov z miestnych daní a poplatkov, ktoré sú vlastným príjmom obce, v dôsledku čoho sa dostala do právneho postavenia, keď nebola účastníčkou správneho (daňového) konania, a preto sa v dôsledku toho nemohla v zmysle platnej   legislatívnej   konštrukcie   následne   domáhať   v   rámci   správneho   konania, príp. v rámci   súdneho   prieskumu   správnych   rozhodnutí   (správneho   súdnictva)   zrušenia podľa jej tvrdenia nezákonných rozhodnutí žalovaného 2.

Vychádzajúc   z   argumentácie   uvedenej   v   sťažnosti   možno   konštatovať, že sťažovateľka   vo   svojej   podstate   formuluje   výhrady   k   legislatívnej   konštrukcii,   ktorá jej neumožňuje   účinne   chrániť   svoje   práva   ako   prijímateľa   výnosov   z   miestnych   daní a poplatkov, keďže nemôže účinne namietať tvrdenú nezákonnosť rozhodnutí žalovaného 2, t. j. vo svojej podstate namieta „neústavnosť“ platnej právnej úpravy (aj keď nie výslovne, pozn.), o ktorej môže ústavný súd meritórne rozhodnúť len v konaní podľa čl. 125 ústavy (konanie o súlade právnych predpisov)...»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   sám   poukazuje   na   závery   ústavného   súdu   uvedené v citovanom uznesení hodnotiac ich ako neprípustný reštriktívny výklad ústavy a osobitne zdôrazňujúc, že možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 36 ods. 3 listiny nie je podľa čl. 41 ods. 1 listiny obmedzená tak, ako je obmedzená možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k tejto časti argumentácie sťažovateľa uvádza, že tak čl. 46 ods.   4 ústavy,   ako   aj   čl.   36   ods.   4   listiny   odkazujú   na   podrobnejšiu   úpravu   základných   práv obsiahnutých   v   týchto   článkoch   ústavy   a   listiny   zákonom.   Táto   zákonná   úprava je vo vzťahu k základnému právu na náhradu škody nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   aj   podľa   čl.   36   ods.   3   listiny   realizovaná   práve   zákonom č. 514/2003   Z. z.   Preto   táto   zákonná   úprava   vytvára   rámec   a   podmienky   na   naplnenie ochrany   označeného   základného   práva   v   súlade   s   účelom   tohto   základného   práva, a to aj vo vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   36   ods.   3   listiny   nezávisle   od   obsahu ustanovenia čl. 41 ods. 1 listiny.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Definičným   znakom   pojmu   sťažnosť   je   zásah   orgánu   verejnej   moci   do   týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické   osoby   pred   zásahmi   do   ich   základných   práv   alebo   slobôd   predovšetkým zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy je to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97).

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v   súkromnoprávnych   vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán, ako aj obec pri výkone verejnej moci v rámci preneseného výkonu štátnej správy) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ však štát, resp. orgán verejnej moci od neho odvodený, vystupuje vo svojom mocenskom,   vrchnostenskom   postavení,   nie   je   nositeľom   žiadnych   základných   práv a slobôd, a preto pochopiteľne ani nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.

Sťažovateľa preto v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať porušenie   svojich   základných   práv   sťažnosťou   domáhajúcou   sa   začatia   konania pred ústavným súdom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný   súd   preto   nad   rámec   dôvodov   uvedených   v   citovanom   uznesení č. k. IV. ÚS 416/2012-15   zo   16.   augusta   2012   uvádza,   že   samotná   podstata   základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny objektívne vylučuje, aby nositeľom tohto základného práva bol orgán verejnej správy pri výkone verejnej moci.

Je teda vylúčené, aby nositeľom tohto základného práva bola obec, ktorá si uplatňuje v občianskoprávnom konaní nároky na náhradu škody v príčinnej súvislosti s rozhodnutím štátneho orgánu v konaní, v ktorom   bola obec prvostupňovým orgánom verejnej moci. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť osobitného postavenia obce vyplývajúca z toho, že rozhodnutie   druhostupňového   orgánu   verejnej   správy   malo   dôsledky   na   príjmy sťažovateľa z miestnych daní, ktorých vyrubenie bolo predmetom konania a rozhodovania orgánov verejnej správy.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že argumentácia sťažovateľa nebola spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu a nezakladá možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny namietaným rozsudkom krajského súdu, keďže sťažovateľ v danom prípade nemohol byť nositeľom tohto základného práva, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   sa   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013