znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/2011-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 50 C 67/2008-109 zo 7. júla 2009, uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 50 C 67/2008-125 z 19. augusta 2009, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 220/2009-145 z 28. apríla 2010, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 221/2009 z 28. apríla 2010 a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 673/10-16 z 3. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2011 doručená   sťažnosť   P.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorá   bola   na   poštovú   prepravu podaná 9. mája 2011, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 50 C 67/2008-109 zo 7. júla 2009 (ďalej len „rozsudok   zo   7.   júla   2009“),   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   50   C   67/2008-125   z 19. augusta 2009 (ďalej len „uznesenie z 19. augusta 2009“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 220/2009-145 z 28. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok z 28. apríla 2010“), uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 221/2009 z 28. apríla 2010 (ďalej len „uznesenie z 28. apríla 2010“, spolu len uznesenie a rozsudok krajského súdu z 28. apríla 2010“) a listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 673/10-16 z 3. marca 2011 (ďalej len „list z 3. marca 2011“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ svojím návrhom na začatie konania z 20. marca 2008 domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 45 252 Sk „z   dôvodu   náhrady   škody,   spôsobenej   nesprávnym   zúčtovaním   mzdových nárokov   sťažovateľa“. Okresný   súd   viedol   konanie   o   návrhu   sťažovateľa   pod   sp.   zn. 50 C 67/2008.

Okresný súd rozsudkom zo 7. júla 2009 návrh sťažovateľa zamietol a uznesením z 19. augusta 2009 zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania odporcovi. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom z 28. apríla 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu zo 7. júla 2009 a uznesením z 28. apríla 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 19. augusta 2009.

Sťažovateľ   následne   podal   niekoľko   podnetov   generálnej   prokuratúre   na podanie mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   a   uzneseniu   krajského   súdu   z 28.   apríla   2010, k čomu v sťažnosti uviedol: „Podaním – podnetom doručeným na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky 16. 07. 2010 sa sťažovateľ domáhal podania mimoriadneho dovolania proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 220/2009-145 v spojení s uznesením 2Co 221/2009 zo dňa 28. apríla 2010.

Podnet   sťažovateľa   vybavila   Krajská   prokuratúra   Bratislava   písomnosťou   č.   k. Kc 236/10-6 zo dňa 28. 09. 2010 a to tak, že ho odložila vzhľadom na to, že nezistila dôvod na postup podľa § 243e ods. 1 OSP.

Sťažovateľ požiadal Generálnu prokuratúru SR o prešetrenie postupu a rozhodnutia podriadenej Krajskej prokuratúry Bratislava a to žiadosťou doručenou na podateľňu GP SR dňa 25. 10. 2010.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   SR   vyhodnotil   žiadosť   sťažovateľa   na preskúmanie   postupu   podriadenej   prokuratúry   ako   opakovaný   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania. Podnet odložil, keď sa stotožnil s podriadenou prokuratúrou, čo sťažovateľovi bolo oznámené písomnosťou VI/2 Pz 673/10-10 zo dňa 21. januára 2011. Sťažovateľ doručil 25. 02. 2011 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky druhú opakovanú   žiadosť   na   preskúmania   postupu   a   rozhodnutia   prokurátora   generálnej prokuratúry,   ktorou   sa   domáhal   podania   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 220/2009-145 a 2Co 221/2009 zo dňa 28. apríla 2010. Druhý opakovaný podnet vybavil riaditeľ netrestného odboru generálnej prokuratúry SR písomnosťou č. k. VI/2 Pz 673/10-16 zo dňa 3. marca 2011 doručenej sťažovateľovi 10. 03. 2011. Preskúmal zákonnosť vybavenia predchádzajúcich podnetov, ako aj konanie ktoré   im   predchádzalo   a   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nezistil.   Druhý opakovaný podnet sťažovateľa odložil bez prijatia opatrení.“

V ďalšom obsahu sťažnosti sťažovateľ podrobne poukázal na podľa neho nesprávne skutkové a právne závery okresného súdu v rozsudku 7. júla 2009 a uznesení okresného súdu   z 19.   augusta   2009,   ako   aj   krajského   súdu   v   napadnutom   rozsudku   a uznesení z 28. apríla 2010, ktorý závery okresného súdu v celom rozsahu potvrdil. Taktiež namietal nesprávne   závery   generálnej   prokuratúry,   ktorá   sa   podľa   sťažovateľa   nevysporiadala správne   so   skutočnosťami   v   podnete   ním   namietanými   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti napadnutému rozsudku a uzneseniu krajského súdu z 28. apríla 2010, keď podnet sťažovateľa listom z 3. marca 2011 odložila.

Sťažovateľ označil generálnu prokuratúru ako subjekt, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje, a okresný súd a krajský súd ako „vedľajších účastníkov konania“ a v úvode svojej sťažnosti uviedol, že „podáva sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia jeho základného práva na domáhanie sa zákonným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru, základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na   účinný   opravný   prostriedok   pred   vnútroštátnym   orgánom   podľa   čl.   13   Dohovoru postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 673/10- 16 z 3.marca 2011 a konaním a rozhodnutím súdov v právnej veci vedenej na okresnom súde   Bratislava   II   pod   sp.   zn.   50C/67/2008“, pričom   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa P. K… na domáhanie sa zákonným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, základné právo na prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru bolo porušené.

Generálnej prokuratúre sa prikazuje vo veci podnetu sťažovateľa zo dna 16. 07. 2010 konať a podať mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 220/2009-145 a 2Co 221/2009 zo dňa 28. apríla 2010.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 1 000 euro, ktorú mu je Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinná   uhradiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný   súd   prihliadajúc na to,   že sťažovateľ nie   je zastúpený advokátom, z už označeného   obsahu   sťažnosti   ustálil,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených základných a iných práv listom generálnej prokuratúry z 3. marca 2011, ako aj rozsudkom okresného   súdu   zo   7.   júla   2009   a   uznesením   okresného   súdu   z   19.   augusta   2009 a rozsudkom a uznesením krajského súdu z 28. apríla 2010 (ktoré sú „rozhodnutiami súdov v právnej veci vedenej na okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 50C/67/2008“), napriek tomu, že obsah odôvodnenia sťažnosti nie je jednoznačne premietnutý do sťažovateľom navrhovaného petitu.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby podľa „§ 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“ rozhodol o „dočasnom opatrení“, ktorým „pozastavuje platnosť uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 50C/67/2008-125 zo dňa 19. augusta 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 221/2009 zo dňa 28. apríla 2010“.

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov pre jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04).

Ústavný súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu zo 7. júla 2009 a uznesenie okresného súdu z 19. augusta 2009 a rozsudok a uznesenie krajského súdu z 28. apríla 2010 sa zjavne stali právoplatnými v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 9. mája 2011.

Ústavný   súd   preto   podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti smerujúcej proti okresnému súdu a krajskému súdu odmietol ako oneskorene podanú.

Sťažnosť   sťažovateľa   smerovala   aj   proti   listu   generálnej   prokuratúry   z   3.   marca 2011, ktorým bol vybavený jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku a uzneseniu   krajského   súdu   z   28.   apríla   2010,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   ním uvedených základných a iných práv, a to z dôvodu, že generálna prokuratúra nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na   vyhovenie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   je   právny   nárok,   t.   j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie   a generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03).   Z   toho   dôvodu   generálny   prokurátor   nemôže odložením   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   t.   j.   jeho   neakceptovaním, spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 14/04).

Rovnako   stabilnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   názor,   že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj povinnosť   orgánu   štátu   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   na   základe   návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie,   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V prípade podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nemôže však ísť o právo sťažovateľa, ktorého využitie by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky (ani pod ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, v ktorom je vyjadrené právo v zásade obdobného obsahu ako v čl. 46 ods. 1 ústavy).

V   namietanom   prípade   generálna   prokuratúra   oznámila   sťažovateľovi   listom z 3. marca 2011, že „Preskúmal zákonnosť vybavenia predchádzajúcich podnetov, ako aj konanie ktoré im predchádzalo a dôvod na podanie mimoriadneho dovolania nezistil.“, a preto jeho podnet odložila. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľa riadne vybavený, čo v okolnostiach prípadu vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom generálnej prokuratúry a namietaným porušením práv sťažovateľa, resp. zistenie takej možnosti porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že keďže nedospel k záveru o porušení sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a nezistil ani arbitrárnosť   namietaného   postupu   generálnej   prokuratúry,   nemožno   jej   postup   ani napadnuté oznámenie kvalifikovať ako ústavne nesúladné ani s porušením čl. 48 ods. 2 ústavy   (namieta   porušenie   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom). Ústavný súd napokon konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   postupovala   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a tiež s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   To,   že   po   posúdení   všetkých   okolností daného   prípadu   dospela   generálna   prokuratúra   k   inému   záveru,   a   tým   sa   nestotožnila s očakávaniami a predstavami sťažovateľa, ešte neznamená, že mohlo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Vo vzťahu k uvedenému namietanému porušeniu práva ústavný   súd   pripomína,   že   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (m. m.   II.   ÚS   81/00,   II.   ÚS   63/03),   a   preto   ani   napadnutý   list   generálnej   prokuratúry z 3. marca 2011   o vybavení podnetu   sťažovateľa   nesignalizuje žiadnu   možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti generálnej prokuratúre odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bezpredmetné   rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011