znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 180/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť H. G., R., zastúpenej advokátom JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Trnave pod sp. zn. 11 Co 21/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. marca 2010 doručené podanie H. G. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. P.,   označené ako „Podnet na začatie konania vo veci porušenia základného práva na právnu   i inú   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR“,   ktorým   namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 11 Co 21/2009.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v označenom súdnom konaní krajský súd rozhodoval o odvolaní   odporcu   (bývalého   manžela   sťažovateľky)   proti   rozsudku   Okresného   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 9/2008 z 15. decembra 2008, ktorým mu bola   uložená   povinnosť   prispievať   na   výživu   sťažovateľky   (príspevok   na   výživu rozvedeného   manžela   podľa   §   72   ods.   2   zákona   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) sumou 165,97 € (5 000 Sk) mesačne   počnúc   14.   októbra   2008   vždy   do   20-teho   dňa   v   mesiaci   a zároveň   uhradiť nedoplatok   na   zročnom   výživnom.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa   odporca   odvolal, a to proti výroku o výške vyživovacej povinnosti nad 66,38 € (2 000 Sk), keďže táto čiastka medzi   účastníkmi   sporná   nebola   a odporca   ju   sťažovateľke   dobrovoľne   platil   už v predchádzajúcom   období,   a   navrhol,   aby   odvolací   súd   rozsudok   zmenil   a v čiastke 99,59 € (3 000 Sk) návrh sťažovateľky zamietol. Krajský súd považujúc za preukázané, že rozsudok okresného súdu, ktorým rozhodol o výške príspevku sťažovateľke, je správny, sa   v odvolacom   konaní   zaoberal   iba   časťou   príspevku   v rozsahu,   v   akom   ho   napadol odporca. Opravné uznesenie č. k. 11 Co 21/2009-167 vydané krajským súdom 10. marca 2010 na podnet sťažovateľky sa netýka výroku rozsudku, opravu vykonal krajský súd iba v texte odôvodnenia.

Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   a jeho rozhodnutím v spojení s opravným uznesením došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces tým, že bol vynesený zmätočný rozsudok, keďže podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu bol výrok prvostupňového súdu potvrdený, ale v skutočnosti zmenený, a to tak, že výživné sťažovateľke bolo zo sumy 165,97 € znížené na 99,54 €, a uvedený   nedostatok   krajský   súd   neodstránil   ani   svojím   opravným   uznesením. Sťažovateľka   namieta,   že   uvedený   postup   odvolacieho   súdu   nemá   oporu   v zákone a je aj rozpore so zaužívanou súdnou praxou.

Uvedeným   postupom   došlo   podľa   tvrdení   sťažovateľky   k porušeniu   práva na spravodlivý súdny proces, a to tým, že jedným a tým istým výrokom rozsudku krajský súd   potvrdil   a zároveň   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   v rozpore   s jeho odôvodnením.   Takýto   procesný   postup,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľky   nemá   oporu v Občianskom súdnom poriadku, je v priamom rozpore s ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods.   1   ústavy,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie. Zároveň žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 5 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, IV. ÚS 35/2010).

5.   Z doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   aj   judikatúru   vo   vzťahu   k čl. 46   ods.   1   ústavy   skúma,   či   konanie   ako   celok   bolo spravodlivé,   a nie   je   v zásade   oprávnený   a povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Do obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania (II.   ÚS   3/97, II.   ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   a do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článok 46 ods. 1 ústavy je ústavným základom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01).

7. Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí č. k. 11 Co 21/2009-151 z 30. novembra 2009 stotožnil s rozhodnutím okresného súdu o priznaní príspevku na výživu sťažovateľky v sume 165,97 €. Predmetom prieskumu v rámci konania o odvolaní podanom odporcom sa stala iba čiastka 99,59 €, ktorú namietol odporca. Sporná ani medzi účastníkmi konania totiž nebola (čo ústavný súd považoval za náležite preukázané) časť priznaného príspevku v sume   66,38   €,   ktorú   odporca   uznal   a v minulosti   sťažovateľke   aj   dobrovoľne   platil. Na základe   podnetu   sťažovateľky   vydal   krajský   súd   opravné   uznesenie č. k. 11 Co 21/2009 167 z 10. marca 2010, v ktorom spresnil časť odôvodnenia rozsudku s poukazom   na   rozsah   prieskumu   rozhodnutia   okresného   súdu   (suma   nad   rámec dobrovoľného plnenia z celkovo priznanej čiastky príspevku).

Z rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa s ohľadom na odvolaním napadnuté rozhodnutie,   zmenil výšku dlhu zročného výživného a rozhodol   o trovách   odvolacieho   konania,   vyplynulo,   že   toto   jeho   rozhodnutie   nie je neodôvodnené ani arbitrárne.

8.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľka   je   toho   názoru, že rozsudok krajského súdu je zmätočný, nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   vo   veci   zobral   do   úvahy   všetky rozhodujúce   skutočnosti   a správne   reagoval   na   zásadné   otázky,   ktoré   v konaní   vznikli, ako aj odvolanie odporcu a podnet sťažovateľky.

9.   Nad   rámec   uvedených   skutočností   ústavný   súd   uvádza,   že   z dokladov predložených   sťažovateľkou   v konaní   pred   ústavným   súdom   jednoznačne   vyplýva, že právoplatný   rozsudok   odporca   rešpektuje.   V období   po   rozhodnutí   okresného   súdu o povinnosti   prispievať   na   výživu   sťažovateľky   sumou   165,97   €,   proti   ktorému   podal odvolanie do výšky 99,59 €, pokračoval odporca v platení čiastky 66,39 €. Po rozhodnutí krajského   súdu   o odvolaní   a potvrdení   rozsudku   okresného   súdu   poukázal   sťažovateľke súdom priznaný príspevok v sume 165,97 € a z dlhu zročného výživného čiastku 34,03 €.

10. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010