znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9. júla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., so sídlom S., zastúpenej advokátom JUDr. D. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Cbs   84/03   a jeho   uzneseniami   č.   k. 9 Cbs 84/03-389   z 9.   mája   2007   a č.   k.   9 Cbs 84/03-393   z 13.   novembra   2007,   ako   aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 244/2007 z 23. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Spoločnosť M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. marca 2009 a doplnenej na výzvu ústavného   súdu   9.   apríla   2009   namietala,   že   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 84/03 a jeho uzneseniami č. k. 9 Cbs 84/03-389 z 9. mája 2007 a č. k. 9 Cbs 84/03-393 z 13. novembra 2007, ako aj uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „navjyšší   súd“)   sp.   zn. 6 Obo 244/2007 z 23. januára 2008 bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

1. Zo sťažnosti vyplýva, že „Navrhovateľ (t. j. sťažovateľka, pozn.) sa žalobným návrhom 05. 11. 1998 predloženým KS v Bratislave 12. 11. 1998 domáhal voči žalovanému S.,   spol. s r. o. B., zaplatiť 775.694,99 FRF   s príslušenstvom a zaplatiť 373.672,50 SK s príslušenstvom za dodaný tovar (vlákno). Žalovaný ako prepravca tovar prevzal v dňoch 09.   05.   1996   od   navrhovateľa.   Predmetný   tovar   ale   adresátovi   nedoručil   a   tvrdil, že sa tovar stratil, ktorú stratu nevedel žiadnym dôkazom potvrdiť...“.

2. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom z 24. novembra 1999, ktorý bol zrušený uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2001 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.   Ďalším   rozsudkom   krajský   súd   3.   júna   1994   návrh   zamietol.   O odvolaní sťažovateľky   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   z 3.   júna   2004   tak,   že   prvostupňový rozsudok   opätovne   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom z 19. októbra 2006 (č. k. 9 Cbs 84/2003-376) „znova žalobný návrh zamietol“. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka „odvolanie 19. 12. 2006 s odôvodnením, že s rozhodnutím nesúhlasí, že rozhodnutie je právne nesprávne, predčasne vydané, že bolo vydané   na   základe   nespoľahlivo   zisteného   skutkového   stavu,   že rozsudok   je zmätočný a účelový, nezohľadnil právne názory odvolacieho súdu (opakovane).“.

3. Sťažovateľka   ďalej   uviedla: «O   tomto   odvolaní   doposiaľ   nebolo   rozhodnuté, nakoľko   Krajský   súd   v   Bratislave,   ako   súd   prvého   stupňa   uznesením   z   09.   05.   2007, č. k. 9 Cbs/84/2003-389 odvolacie konanie zastavil z dôvodu, že žalobca nezaplatil včas – v lehote určenej (výzva NS SR z 29. 01. 2007 sp. zn. 6 Obo 18/2007) súdny poplatok v sume 274.470,- Sk...

Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave o zastavení odvolacieho konania sťažovateľ

-navrhovateľ   predložil   dňa   21.   04.   2007   žiadosť   o   predĺženie   lehoty   na   zaplatenie predmetného súdneho poplatku v sp. zn. 6 Obo 18/07. Na túto žiadosť KS resp. NS SR vôbec nereagovali.

Aj   preto   sťažovateľ   -   navrhovateľ   predložil   podanie   (podnet)   na   Generálnu prokuratúru   SR   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   GP   SR   listom   VI/2   Pz   50/09-3 z 30. 01. 2009 uvádza: „Po preskúmaní k veci sa vzťahujúceho súdneho spisu som zistil, že podanie   mimoriadneho   dovolania   prípustné   nie   je.   Uvedené   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť 09. 06. 2007 a od jeho právoplatnosti uplynul už viac ako jeden rok, a preto je proti nemu podanie mimoriadneho dovolania neprípustné...“»

4. Sťažovateľka   je   toho   názoru, „že vo   veci   samej   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky   na   ochranu   svojich   základných   práv,   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ oprávnený.   Sťažovateľ   použil   voči   nesprávnym   rozsudkom   odvolanie   voči   rozsudku   KS č. k. 9 Cbs 84/03-190 z 03. 06. 2004, rozsudku KS č. k. 9 Cbs/84/2003-376 z 198. 10. 2006, uznesením   KS   č.   k.   9   Cbs   84/03-393   z   29.   11.   2007.   Návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia, opakovaný podnet z 24. 04. 2008, 07. 08. 2008, 30. 01. 2009 na mimoriadne dovolanie.   V   konaní   vo   veci   samej   sťažovateľ   využil   zákonnú   možnosť,   keď   predložil Ústavnému   súdu   SR   sťažnosť   z   titulu   neodôvodného   zbytočného   predlžovania   konania prvostupňovým súdom (KS v Bratislave) a to 04. 10. 2004.

Sťažovateľ dvojmesačnú lehota (§ 53 ods. 3 zák. o ústavnom súde) ráta od 30. 01. 2009,   keď   GP   SR   písomne   oznámila   -   upovedomila   o   premlčaní   jednoročnej   lehoty na podanie mimoriadneho dovolania. Prvý podnet bol na GP od apríla 08, keď lehota bola niekoľko mesiacov.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Krajský   súd   v   Bratislave,   svojím   postupom   v   konaní   v   sp.   zn. 9 Cbs 84/2003-376 z 19. 10. 2006 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zákonom   ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ods. 1 Ústavy SR).

2) Ústavný súd SR uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 9 Cbs 84/2003-389 z 09. 05. 2007 o zastavení odvolacieho konania a uznesení NS SR sp. zn. 6 Obo 244/2007 z 23. 01. 2008 zrušuje.

3) Ústavný súd SR Krajskému súdu v Bratislave. ukladá povinnosť, aby v konaní sp. zn. 9 Cbs 84/2003-389 konal.“

6. Svoju sťažnosť doplnila sťažovateľka podaním zo 6. apríla 2009 takto:

„Rozhodnutia, ktorými boli porušené práva sťažovateľa sú: Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 84/03-389 zo dňa 09. 05. 2007 ktorým súd odvolacie konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom zastavil. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 84/03-393 zo dňa 13. 11. 2007 ktorým súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku sťažovateľom.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Obo 244/2007 zo dňa 23. 01. 2008, ktorým tento Uznesenie Krajského súdu v Bratislave 9 Cbs 84/03-393 zo dňa 13. 11. 2007, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodol o vrátení súdneho poplatku sťažovateľom, potvrdil. Porušenia označeného základného práva sa dopustili subjekty:

- Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10,

- Najvyšší súd Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava Lehota na podanie sťažnosti: Sťažovateľ počíta dvojmesačnú lehotu (§ 53 ods. 3 zák. o ústavnom súde) od 30. 01. 2009, keď GP SR písomne sťažovateľovi oznámila - upovedomila sťažovateľa o premlčaní jednoročnej lehoty na podanie mimoriadneho dovolania.

V   ostatnom   sa   sťažovateľ   pridržiava   tvrdení,   uvedených   v   Sťažnosti   zo   dňa 03. 03. 2009.“

7. K sťažnosti sťažovateľka okrem iného pripojila:

a) uznesenie krajského súdu č. k. 9 Cbs 84/2003-389 z 9. mája 2007, ktorým bolo zastavené   odvolacie   konanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   9   Cbs   84/2003-376 z 19. októbra 2006,

b) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 244/2007 z 23. januára 2008, ktorým bolo   potvrdené   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   9   Cbs   84/03-393   z 13.   novembra   2007 o vrátení zaplateného súdneho poplatku za odvolanie,

c) oznámenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokutratúra“) právnemu zástupcovi sťažovateľky z 30. januára 2009 č. k. VI/2 Pz 50/09-3 o nevyhovení podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniam už uvedeným v bode 4 b).

8. Z písomností   (rozhodnutí   všeobecných   súdov,   listu   generálnej   prokutratúry) pripojených k sťažnosti považuje ústavný súd za právne relevantné (vo vzťahu k predmetu sťažnosti) citovať z ich odvôvodnení tieto podstatné časti:

a) uznesenie krajského súdu z 9. mája 2007 – bod 7 a)

„… Navrhovateľ podaním zo dňa 15. 12. 2006 sa odvolal voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs/84/2003 -376 zo dňa 19. 10. 2006.

Navrhovateľ bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie... Výzva na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie bola doručená navrhovateľovi dňa 05. 02. 2007. Navrhovateľ v lehote splatnosti súdny poplatok za odvolanie nezaplatil. Súd v súlade s ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení jeho zmien a doplnkov konanie zastavil...“

b) uznesenie najvyššieho súdu z 23. januára 2008 – bod 7 b)

„... Krajský   súd   v   Bratislave   napadnutým   uznesením   rozhodol,   že   žalobcovi sa prostredníctvom Daňového úradu S. vracia zaplatený súdny poplatok za odvolanie vo výške 274 470,- Sk.

Podľa   dôvodovej   časti   uznesenia   žalobca   zaplatil   súdny   poplatok   za   odvolanie už po právoplatnosti   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   9.   mája   2007, č. k. 9 Cbs 84/03-389, ktorým bolo odvolacie konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Proti uzneseniu o zastavení konania sa žalobca neodvolal a ani v odvolacej lehote súdny poplatok za odvolanie nezaplatil. Preto krajský súd vrátil súdny poplatok, ktorý žalobca zaplatil dňa 26. októbra 2007 bez právneho dôvodu...“.

c) list generálnej prokuratúry z 30. januára 2009 – bod 7 c)„Vo   vzťahu   k   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   9. mája 2008 č. k. 9 Cbs 84/2003-389,   ktorým   bolo   odvolacie   konanie   zastavené,   som   Váš   podnet vyhodnotil ako prvý podnet vo veci.

Po   preskúmaní   k   veci   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   som   zistil,   že   podanie mimoriadneho dovolania prípustné nie je...

Uvedené   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   9.   júna   2007   a   od   jeho právoplatnosti uplynul už viac ako jeden rok a preto je proti nemu podanie mimoriadneho dovolania neprípustné.

Ďalším dôvodom neprípustnosti mimoriadneho dovolania je skutočnosť, že sa jedná o rozhodnutie o zastavení konania. Proti takémuto rozhodnutiu OSP podanie mimoriadneho dovolania neumožňuje.

Z   uvedených   dôvodov   nie   je   možné   Vášmu   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania vyhovieť.“

9. Ústavný   súd   dopytom   na   krajskom   súde   zistil,   že   jeho   uznesenie č. k. 9 Cbs 84/03-393 z 13. novembra 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 244/2007 z 23. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom sťažnosti (ako to vyplýva z jej obsahu, no najmä z jej doplnenia podaním zo 6. apríla 2009, pozri bod 6 odôvodnenia) je namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   menovaných   všeobecných   súdov   a ich rozhodnutiami už uvedenými v bode 5 odôvodnenia.

10. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Cbs   84/03,   ako   aj   jeho   uzneseniami   z 9.   mája   2007 a 13. novembra 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

10.1 Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že proti uzneseniu krajského   súdu   č.   k.   9   Cbs   84/2003-389   z 9.   mája   2007   nepodala   sťažovateľka (kvalifikovane právne zastúpená) odvolanie,   hoci o možnosti využitia tohto nariadeného opravného prostriedku (§ 201 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) bola poučená priamo v napadnutom uznesení.

10.2 Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   o odvolaní   sťažovateľky   proti   namietanému uzneseniu krajského súdu č. k. 9 Cbs 84/03-393 z 13. novembra 2007 rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 244/2007 z 23. januára 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   označeného   práva   sťažovateľky v podobe podaného odvolania proti rozhodnutiu a postupu krajského súdu bola predmetom rozhodovania   najvyššieho   súdu.   V rámci   odvolacieho   konania   najvyšší   súd   ako   súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení z 23. januára 2008.

Už citované ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy určuje hranice právomoci ústavného súdu a zakotvuje podstatnú časť princípu subsidiarity, podľa ktorého sa možno ochrany práva pred ústavným súdom domáhať až vtedy, keď v Slovenskej republike neexistuje iný orgán verejnej moci, na ktorý sa môže sťažovateľ priamo obrátiť, a tento má právomoc mu aj účinnú ochranu poskytnúť.

Ak   sťažovateľ   má,   alebo   v minulosti   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   pred   všeobecným   súdom,   tak   to   vylučuje právomoc ústavného súdu konať o jeho sťažnosti. Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný súd ho nemôže prekonať ani postupom podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu   v nevyužití   iných   ako   súdnych   prostriedkov   ochrany   označených sťažovateľových práv (napr. III. ÚS 118/08).

Vo   vzťahu   k namietaným   uzneseniam   krajského   súdu   mala   sťažovateľka   možnosť domáhať sa nápravy právne relevantnými prostriedkami ustanovenými zákonom (riadny opravný prostriedok). Nevyužitie (resp. aj neúspešné využitie) tejto možnosti nie je právnym základom   pre   namietanie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľky a eventuálnej nápravy sa nemožno domáhať dodatočným namietaním nezákonnosti (resp. neústavnosti) postupu krajského súdu podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebol príslušný na preskúmanie označených uznesení krajského súdu, pretože preskúmanie   týchto   rozhodnutí   a postupu   na   základe   odvolania   patrilo   do právomoci najvyššieho   súdu.   Keďže   pred   právomocou   ústavného   súdu   tu   ešte   stále   existoval iný (najvyšší) súd, ktorý bol v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľky,   ktorého   porušenie   namieta,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol pre nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 118/08).

11.   Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   označeného   základného   práva uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6   Obo   244/2007   z 23.   januára   2008,   ústavný   súd konštatuje, že toto rozhodnutie bolo napadnuté sťažnosťou po uplynutí lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   v tejto   jej   časti   je   už   uvedené   tvrdenie sťažovateľky,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v označenom   konaní   a jeho   uznesením z 23. januára 2008 došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ako   je   už   v I.   časti   odôvodnenia   (v   bode   9)   uvedené,   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu (v spojení s prvostupňovým uznesením z 13. novembra 2007) nadobudlo právoplatnosť 19. februára 2008.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu   10.   marca   2009,   teda po uplynutí uvedenej dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty.

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v tejto   jej   časti   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd už nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009