znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. T., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1117/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2008 doručená sťažnosť Ing. F. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1117/99.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ dňa 22. 11. 1999 podal na Okresnom súde Žilina žalobu na ochranu osobnosti. Vec je vedená pod sp. zn. Nc 1117/99.

Ku dňu podania sťažnosti vo veci nebol nariadený termín pojednávania. Dňa 07. 12. 1999 sťažovateľ doručil odporcovi návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Ku dňu podania sťažnosti odporca nerozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, napriek tomu, že podľa § 75 ods. 4 O. s. p. o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodne súd najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu. (...) Dňa 10. 12. 2007 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov adresovanú predsedovi Okresného súdu Žilina. (…) Podľa vyjadrenia odporcu č. 1SprS 448/07 z 20. 12. 2007 spis bol dňa 25. 09. 2000 zaslaný Krajskému súdu v Žiline, ktorý mal rozhodnúť o námietkach zaujatosti a preto sa k dôvodnosti sťažnosti nemôže vyjadriť. Ak došlo k nejakým prieťahom v konaní nenesie za ne zodpovednosť Okresný súd Žilina. (...) Sťažovateľ   obsah   vyjadrenia   neakceptuje.   Sťažovateľovi   nikdy   neboli   doručené žiadne   námietky   zaujatosti.   V   prípade,   ak   obsah   vyjadrenia   zodpovedá   skutočnosti, predloženie   spisu   nadriadenému   súdu   v   inom   ako   predpísanom   konaní   o   opravných prostriedkoch   a   osem   ročný   nezáujem   súdu   o   spis,   je   neospravedlniteľným   prieťahom v konaní   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   súd   prvého   stupňa   nielenže nenariadil žiadne pojednávanie na konanie o veci, ale nerozhodol o návrhu na predbežné opatrenie. Súd musí mať vytvorený kontrolný mechanizmus, v rámci, ktorého zodpovedné súdne osoby kontrolujú nerozhodnuté veci. (...)

Odporca sa teda nemôže zbaviť zodpovednosti za prieťahy v konaní s poukazom na predloženie spisu nadriadenému súdu v roku 2000, keď žiadnym spôsobom nezabezpečil vrátenie spisu, nezabezpečil vlastnú rozhodovaciu činnosť.

Odporca relevantným spôsobom nereagoval ani na sťažnosť na prieťahy, pretože od jej podania uplynuli viac ako 2 mesiace a odporca nerozhodol o návrhu na predbežné opatrenie   a   nenariadil   termín   pojednávania   vo   veci.   Sťažovateľovi   nie   sú   známe z vyjadrenia k sťažnosti ani opatrenia prijaté odporcom na odstránenie existujúceho stavu. (…).“

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   o   sťažnosti sťažovateľa nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo Ing. F. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Žilina sp. zn. Nc 1117/99 porušené bolo.

2/ Okresnému súdu Žilina prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 1117/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3/   Ing.   F.   T.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   800.000,-   Sk   (slovom osemstotisíc korún slovenských ), ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Okresný súd Žilina je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania Ing. F. T. na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P. (...) tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

2.   Ústavný   súd   z odpovede   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Spr   S   448/07 z 20. decembra   2007   sťažovateľovi   na   jeho   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   sp.   zn. Nc 1117/99 tvoriacu prílohu sťažnosti okrem iného zistil:

„Podľa vyjadrenia konajúceho sudcu bol spisový materiál zaslaný na Krajský súd v Žiline.   Tento   mal   rozhodnúť   o   námietkach   zaujatosti.   (...)Po   vykonanom   šetrení   bolo zistené, že sa jedná o spis, ktorý bol dňa 25. 9. 2000 zaslaný Krajskému súdu v Žiline. Od tejto   doby   o   ňom   konajúci   súd   nemá   žiadne   informácie   napriek   viacerým   urgenciám. Telefonicky bolo od pracovníčky krajského súdu zistené, že spis bol aj na Najvyššom súde a bol následne vrátený krajskému súdu. (...)

Ak teda došlo v tejto veci k nejakým prieťahom, za tieto nemôže byť zodpovedný Okresný súd v Žiline. Preto je potrebné túto záležitosť riešiť vo vzťahu ku Krajskému súdu v Žiline.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. l dohovoru, pretože okresný súd doteraz právoplatne nerozhodol.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytom na okresný súd ústavný súd zistil (pozri aj bod   2   I.   časti   odôvodnenia),   že   okresný   súd   25.   septembra   2000   v   namietanej   veci sp. zn. Nc 1117/99   zaslal   spis   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“),   aby rozhodol o námietke zaujatosti, ktorú podal odporca. Krajský súd zaevidoval vec pod sp. zn. 13   Nc   285/00   a do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   vec   nevrátil   okresnému   súdu. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 5. marca 2008.

Odstúpením veci vedenej pod sp. zn. Nc 1117/99 krajskému súdu 25. septembra 2000, ktoré musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním námietky zaujatosti, vykonal okresný súd všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   nemohol   vykonávať,   a preto   možno   posudzovať záležitosť   so zreteľom na čl. 2   ods. 2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní právnej   neistoty   sťažovateľa   skončila   odstúpením   spisu   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej odporcom (napr. III. ÚS 329/06).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase,   keď   k namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   dochádza   alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci sp. zn. Nc 1117/99 v okamihu podania sťažnosti nekonal už viac ako 7 rokov.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (5. marca   2008   )   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušovať sťažovateľom v sťažnosti označené práva. V čase doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu (5. marca 2008) už vo veci sťažovateľa prebiehalo konanie na krajskom súde, proti ktorému sťažnosť nesmeruje.

Zo sťažnosti totiž vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výlučne postupom okresného súdu v konaní sp. zn. Nc 1117/99.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa   sťažovateľ   domáha   v petite   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Rozhodnutie   o prikázaní   konať   vo   veci   podľa   osobitných   predpisov   je   viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Keďže   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane   zastúpený advokátkou   sa   v návrhu   na   rozhodnutie   sťažnosti   nedomáhal   vyslovenia   porušenia základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v napadnutom konaní krajského súdu, ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa touto časťou sťažnosti nemohol zaoberať. Na uvedenú okolnosť bola právna zástupkyňa sťažovateľa navyše upozornená v odpovedi predsedu okresného súdu z 20. decembra 2007, keď uviedol „ak teda došlo v tejto veci k nejakým prieťahom, za tieto nemôže byť zodpovedný Okresný súd v Žiline. Preto je potrebné túto záležitosť riešiť vo vzťahu ku Krajskému súdu v Žiline“.

K samotným prieťahom v konaní okresného súdu:

1.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Vzhľadom na skutočnosť, že konanie vo veci sp. zn. Nc 1117/99 na okresnom súde zatiaľ trvalo od 22. novembra 1999 (podanie návrhu) do 25. septembra 2000 (zaslanie spisu krajskému súdu), t. j. viac ako 10 mesiacov, neprichádza podľa ústavného súdu do úvahy, aby   doterajší   namietaný   postup   okresného   súdu   signalizoval   možnosť   kvalifikovať   ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie označených práv sťažovateľa.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem uvedeného podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr.   I. ÚS   120/02,   I. ÚS 124/04).   Zákon o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Okresný súd predmetnú vec vedenú pod sp. zn. Nc 1117/99 odstúpil krajskému súdu na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   25.   septembra   2000   (a   odvtedy   sa   nachádza   na krajskom súde, pozn.), teda pred viac ako 7 rokmi, keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 5. marca 2008. Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota sťažovateľovi dávno uplynula, a to bez ohľadu na to, že sťažovateľ sa po celé uvedené obdobie o jeho súdnu vec nestaral, teda nechránil si svoje práva až do doručenia sťažnosti predsedovi okresného súdu (10. decembra 2007).  

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   je   podaná   tiež   oneskorene,   a preto   ju   bolo   potrebné odmietnuť aj z tohto dôvodu.

3.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008