znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci namietaného porušenia základných   práv   na zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti, dobrej   povesti,   na   ochranu   mena,   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného života, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods.   1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka konania a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava   II   pod   sp.   zn.   17 C   261/2002   a   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn. 3 Co 251/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2007 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   v prítomnosti   účastníka   konania   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   17 C 261/2002   a   Krajským   súdom   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   3   Co 251/2005. Sťažnosť bola doručená do podateľne ústavného súdu osobne.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   viedol   na   Okresnom   súde Bratislava I konanie o ochranu osobnosti voči žalovaným P., a. s., a S., a. s. (ďalej len „žalovaní“), z dôvodu, že ani po opakovaných urgenciách nedošlo k dementovaniu správy vydanej pod názvom „Úverový hanopis“, v ktorej bol sťažovateľ uvedený v zozname „Top 10 fyzických osôb“ s dlhom vo výške 222 000 000 Sk. Po následných rokovaniach došlo asi po   štyroch   mesiacoch   k stiahnutiu   tejto   informácie   z internetu   a k zverejneniu ospravedlnenia sťažovateľovi. V dôsledku takýchto skutočností rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 18 C 199/00-46 z 15. januára 2001 bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk zamietnutá. Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 474/02-85 zo 17. októbra 2003 bol rozsudok Okresného súdu Bratislava I potvrdený. Podľa názoru krajského   súdu   uverejnením   článku   „Úverový   hanopis“   v denníku   Pravda   s podtitulom „S. zverejnila zoznam svojich dlžníkov“ došlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa, keďže bola daná neúplná a skreslená správa o sťažovateľovi. Zverejnené ospravedlnenie bolo primeraným zadosťučinením. Okrem tohto súdneho sporu podal sťažovateľ žalobu aj o zaplatenie 5 000 000 USD za to, že zverejnením nepravdivých údajov o sťažovateľovi ako o údajnom dlžníkovi sumy 222 000 000 Sk mu bola spôsobená ujma na cti, verejného uznania a kreditu a následné vypovedanie mandátnej zmluvy medzi sťažovateľom a jeho klientom a nevyplatenie dohodnutej odmeny v sume 5 000 000 USD. V priebehu konania sťažovateľ 11. januára 2005 písomne požiadal o výsluch svedka, ktorý bol v čase uzavretia mandátnej zmluvy štatutárom klienta. Svedok však vypočutý nebol. Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 261/2002-141 z 11. januára 2005 bola žaloba sťažovateľa o 5 000 000 USD zamietnutá,   pričom   okresný   súd   sa   neriadil   právnym   názorom   vysloveným   v rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 474/02-85 zo 17. októbra 2003 v konaní o ochranu osobnosti, hoci okresný súd predtým konanie prerušil práve za tým účelom, aby počkal na výsledok konania o ochranu osobnosti. V rámci odvolacieho konania boli nariadené viaceré pojednávania. Z účasti   na   prvom   pojednávaní   sa   sťažovateľ   ospravedlnil   pre   práceneschopnosť a z druhého   z dôvodu   účasti   na   zájazde.   V čase   tretieho   pojednávania   mal   zdravotné problémy, čo krajskému súdu oznámil a dokumentoval. Potom mu už žiadne predvolanie doručené nebolo. Napokon až 20. decembra 2006 mu bol doručený rozsudok krajského súdu č.   k.   3 Co 251/2005-227   zo 14.   septembra   2006, ktorým   bol rozsudok   okresného   súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu označených základných práv. Vzhľadom na zverejnenie nepravdivých informácií o sťažovateľovi došlo k zásahu do jeho práva na súkromie. Napadnuté súdne konanie podľa sťažovateľa nebolo spravodlivé, lebo všeobecné súdy nepostupovali nestranne, okrem toho mu bol znemožnený prístup na súd tým, že sa nemohol zúčastniť na odvolacom pojednávaní krajského súdu.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na ochranu mena, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka   konania   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 261/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 251/2005 s tým, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume ekvivalentnej 5 000 000 USD. Napokon požaduje odložiť vykonateľnosť právoplatného rozsudku.

2.   Z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   251/2005-227   zo   14.   septembra   2006 vyplýva,   že   ním   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   17   C   261/2002-141 z 11. januára   2005.   Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   sumy   5   000   000   USD   z dôvodu náhrady škody na ušlom zisku. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný uverejnil na svojej internetovej stránke údaje o osobe označenej „K. J. (...)“, ako aj sumy zostatkov   pohľadávok.   Mandátna   zmluva   uzavretá   medzi   sťažovateľom   a jeho   klientom bola klientom vypovedaná štyri a pol mesiaca po uverejnení údajov na internete, a to na základe týchto zverejnených údajov. Podľa názoru krajského súdu zverejnené údaje nie sú totožné   s identifikáciou   mena,   sídla   a identifikačného   čísla   pre   podnikanie   sťažovateľa. Z týchto dôvodov nedošlo zo strany žalovaného k zásahu do osobnostných práv sťažovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Údaje uvedené žalovaným na internetovej stránke boli natoľko   podrobné   a špecifické,   že   nebolo   možné   zameniť   ich   s menom,   sídlom a identifikačným   číslom,   pod   ktorým   podniká   sťažovateľ   ako   advokát.   Sťažovateľ neposkytol žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali jeho reakciu, resp. iné kroky uskutočnené voči vypovedaniu mandátnej zmluvy. Sťažovateľ vo svojej výpovedi pred okresným súdom uviedol, že sa nedomáhal neplatnosti výpovede mandátnej zmluvy súdnou cestou. Samotné uvedenie dôvodu vypovedania mandátnej zmluvy vo výpovedi nie je možné kvalifikovať vzhľadom na uvedené skutočnosti za zásah žalovaného do práv sťažovateľa. Sťažovateľ nepreukázal, že by došlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany žalovaného, a tým neboli preukázané ani ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením sťažovateľa o tom, že skorším rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 474/00-85 zo 17. októbra 2003 bol konštatovaný neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Súd je viazaný iba výrokom rozhodnutia. V danom prípade došlo k potvrdeniu rozsudku, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Ani účastníci konania neboli totožní a aj základ konania   bol   odlišný,   pretože   predmetom   posudzovania   bol   článok   v denníku   Pravda, v ktorom neboli v celom rozsahu prevzaté údaje z internetovej stránky žalovaného, lebo chýbalo sídlo a identifikačné číslo.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 251/2005-227 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku okresného   súdu   č.   k.   17   C   261/202-141   z 11.   januára   2005,   nie   je   daná   príslušnosť ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 251/2005-227 zo 14. septembra 2006.

Sťažovateľ   namieta   jednak   porušenie   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v jeho prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutím   krajského súdu v jeho neprítomnosti a bez riadneho predvolania), ale tiež práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena, ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru   (nevykonaním   všetkých   navrhnutých   dôkazov,   ich   nesprávnym vyhodnotením a nesprávnym právnym posúdením).

Sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal, že krajský súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti   a bez   toho,   aby   bol   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom   na   odvolacie pojednávanie predvolaný, považuje ústavný súd za neprípustnú.

Z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že dovolanie je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Sťažovateľovu   námietku   treba považovať   za   taký   postup   krajského   súdu,   ktorým   sa   mu   odňala   možnosť   konať   pred súdom. Preto sťažovateľ v súvislosti s touto námietkou mohol podať dovolanie, ktoré treba považovať   za   účinný   opravný   prostriedok   v rukách   sťažovateľa.   Vzhľadom   na   to,   že sťažovateľ dovolanie nepodal, je sťažnosť v tejto časti neprípustná.

Pokiaľ   sťažovateľ   nie   je   spokojný   s právoplatným   výsledkom   konania,   a to vzhľadom   na   neúplné   a nesprávne   vyhodnotené   dokazovanie,   ako   aj   vzhľadom   na nesprávne právne posúdenie veci, treba uviesť, že sťažovateľ vlastne namieta, že konanie vedené   všeobecným   súdom   nebolo   spravodlivé.   Sťažovateľ   v tom   vidí   porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, teda porušenie práva na súkromie. Stanovisko sťažovateľa je už na prvý pohľad nesprávne. V posudzovanej veci sa sťažovateľ nedomáhal ochrany svojich osobnostných práv (práva na súkromie),   ale   majetkového   práva,   keďže   požadoval   náhradu   škody.   Preto   z hľadiska predmetu   konania   na   všeobecnom   súde   bolo   primárne   tangované   základné   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   a základné   právo   vlastniť   majetok,   resp.   základné   právo   na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy. Na tejto skutočnosti nič nemení okolnosť, že   prejudiciálnou   otázkou   konania bolo   posúdenie,   či   došlo   alebo nedošlo   k zásahu   do osobnostných práv sťažovateľa. Základné právo na súkromie bolo predmetom skoršieho konania vedeného sťažovateľom na ochranu osobnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   považuje   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   za zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, nebolo už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom na vydanie dočasného opatrenia.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007