znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Z. W., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci

a)   namietaného   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici s právomocou   Špeciálneho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pš   4/05   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 50/05, a to tým,   že   sťažovateľovi   nebol   doručený   návrh   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na predĺženie jeho väzby;

b)   namietaného   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 4/05 zo 14. februára 2005, a to tým, že toto rozhodnutie nebolo dostatočne zdôvodnené, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2005 doručená sťažnosť Z. W., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci  

a)   namietaného   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   s právomocou   Špeciálneho   súdu   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Pš 4/05 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 50/05, a to tým, že sťažovateľovi nebol doručený návrh Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) na predĺženie jeho väzby;

b)   namietaného   porušenia   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. Pš 4/05 zo 14. februára 2005 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), a to tým, že toto rozhodnutie nebolo dostatočne zdôvodnené.

Zo sťažnosti vyplynulo, že uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 7 Tp 37/04 z 19. februára 2004 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 Tpo 66/04 zo 7. apríla   2004   bol   sťažovateľ   podľa   §   68   ods.   1   Trestného   poriadku   z dôvodov ustanovených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby.

Na základe návrhu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) z 26. januára 2005 sp. zn. VII Gv 217/04 krajský súd uznesením sp. zn. Pš 4/05 zo 14. februára 2005 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa do 17. augusta 2005. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 1 Toš 50/05 z 23. marca 2005 zamietol.

Sťažovateľ   je   presvedčený   o tom,   že   krajský   súd   a najvyšší   súd „nedoručením návrhu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR na predĺženie lehoty trvania“ jeho väzby v konaní vedenom pod sp. zn. Pš 4/05, porušili jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Sťažovateľ zastáva názor, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Pritom nie je podstatné, či ide o podanie skutkovo a právne významné alebo bezvýznamné, pretože túto skutočnosť posudzuje výlučne druhý účastník konania. Porušenie tohto práva sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces, ktoré musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania dôvodnosti väzby. Nedoručenie návrhu úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie väzby sťažovateľovi   ako druhej   strane kontradiktórneho   konania vytvára stav nerovnosti   strán v konaní   pred   súdom,   v dôsledku   čoho   bol   prokurátor   podľa   názoru   sťažovateľa zvýhodnený v možnosti ovplyvňovať svojimi argumentmi rozhodnutie súdu, čo je v rozpore s kontradiktórnosťou konania a so zásadou rovnosti zbraní ako súčastí práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ tvrdí, že za daných okolností bolo povinnosťou krajského súdu návrh úradu špeciálnej prokuratúry doručiť sťažovateľovi. Bez toho nebol sťažovateľ v konaní o predĺženie   jeho   väzby   v rovnocennom   postavení   s prokurátorom,   lebo nemal možnosť vyjadriť sa k argumentom uvedeným v uvedenom návrhu.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   porušenie   čl.   5   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd v napadnutom   rozhodnutí   uviedol   v   podstate   len,   že „návrh   prokurátora   je   dôvodný a v podstate   naň   odkazuje“,   čo   sťažovateľ   považuje   za   nedostatočne   odôvodnené rozhodnutie. Ako ďalej sťažovateľ uvádza, nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje   v ústavnom   a zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci. Procesnoprávny   rámec   predstavujú   najmä   princípy   riadneho   a spravodlivého   procesu. Jedným z týchto princípov je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutia náležite odôvodniť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal nasledovný nález:

„Právo sťažovateľa (...) ustanovené v čl. 5 ods. 4 dohovoru nedoručením návrhu prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu, sp. zn. Pš 4/05 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Toš 50/05 porušené bolo.

Právo   sťažovateľa   (...)   ustanovené   v čl.   5   ods.   1   dohovoru nedostatočným odôvodnením   rozhodnutia   sp.   zn.   Pš   4/05   zo   dňa   14.   02.   2005   v konaní   vedenom   na Krajskom súde v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 4/05 porušené bolo. Ústavný   súd   rozhodnutie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   s právomocou Špeciálneho súdu, sp. zn. Pš 4/05 zo dňa 14. 02. 2005 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 50/05 zo dňa 23. 03. 2005 zrušuje.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk.

Odporcovia sú ďalej povinní uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. P. R., titulom trov právneho zastúpenia čiastku 5 302 Sk za 2 úkony právnej pomoci podľa § 11 ods. 2, § 14, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom (...).

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   nedoručením   návrhu   úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie väzby v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. Pš 4/05 a v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Toš 50/05 bolo porušené jeho právo   zaručené   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a   nedostatočným   odôvodnením   rozhodnutia krajského súdu sp. zn. Pš 4/05 zo 14. februára 2005 bolo porušené jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Predmet tejto ústavnej sťažnosti teda možno zhrnúť do dvoch okruhov námietok:

1. Namietané porušenie označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Pš 4/05 a jeho uznesením sp. zn. Pš 4/05 zo 14. februára 2005

Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity, právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Keďže v danom prípade voči namietanému postupu a napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   bola   prípustná   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľ   aj   využil,   bolo v právomoci najvyššieho súdu poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých porušenie   namieta,   a to   jednak „nedoručením   návrhu   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry   GP   SR   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby“,   ako   aj „nedostatočnosťou odôvodnenia“ napadnutého uznesenia. To zároveň znamená, že v uvedenom rozsahu nie je daná právomoc ústavného súdu.

2. Namietané porušenie označeného práva sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 50/05

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

V súvislosti s ostatnou námietkou sťažovateľa ústavný súd predovšetkým konštatuje, že   zo   sťažnostného   návrhu   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je   pred   ústavným   súdom kvalifikovane   právne   zastúpený,   nenavrhuje   vyslovenie   porušenia   označených   práv uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   50/05   z 23.   marca   2005,   domáha   sa   „iba“ zrušenia tohto rozhodnutia. Z citovaného čl. 127 však vyplýva, že ústavný súd môže zrušiť namietané rozhodnutie v prípade, ak „vyhovie sťažnosti“, teda predpokladom prípadného zrušenia namietaného rozhodnutia je konštatovanie porušenia základných práv a slobôd, čoho sa však sťažovateľ vo vzťahu k uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu nedomáhal (pozri petit sťažnosti), pričom a fortiori to bolo v okolnostiach danej veci nevyhnutné, lebo najvyšší súd tým, že sa zaoberal opravným prostriedkom sťažovateľa, a teda aj námietkami, ktoré vo svojej sťažnosti uviedol, prakticky „zhojil“ následky porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa v konaní a v rozhodnutí súdu   prvého stupňa. Keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti nežiadal aj vyslovenie porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 50/05 z 23. marca 2005, bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Toš   50/05,   a   to   tým,   že sťažovateľovi nebol doručený návrh úradu špeciálnej prokuratúry na predĺženie jeho väzby, k tomu ústavný súd poznamenáva, že nedoručenie tohto návrhu sťažovateľovi najvyšším súdom   v daných   súvislostiach   už   nemohlo   nadobudnúť   charakter   porušenia   jeho označeného práva, pretože sťažovateľ v priebehu opravného konania už nebol vylúčený z možnosti oboznámiť sa s uvedeným návrhom. Z povahy veci vyplýva, že sťažovateľ v opravnom   štádiu   napadnutého   konania   už   o návrhu   úradu   špeciálnej   prokuratúry   na predĺženie jeho väzby vedel a nič mu nebránilo, najmä však jeho advokátovi, aby nahliadol do spisu, a teda aby sa oboznámil s predmetným návrhom, preto bolo potrebné aj v tejto časti jeho ústavnú sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.  

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2006