znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 180/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., K., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   2   So   192/01-70   zo 6. decembra   2001   a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Pz 148/02-20 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2004 osobne podaná sťažnosť J. G., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 So 192/01-70 zo 6. decembra 2001 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Pz 148/02-20.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „pre dlhodobo nepriaznivý stav som bol Košickou správou soc. zabezpečenia dňa 27. 9. 1991 uznaný podľa § 29, odst. 2, písm. a, zák. č. 100/88 Zb. o soc. zabezpečení, v znení neskorších predpisov, že som invalidný. Od 4. 1. 1999 som dostal rozhodnutie, že podľa § 29, 96 zákona č. 100/1988 Zb. už invalidný, ale len čiastočne invalidný od 2. 2. 1999 a o priznaní čiastočného inv. dôchodku dostanem osobitné rozhodnutie, ktoré do dnešného dňa som nedostal a ani ma na komisiu nevolali. Preto   som   v zákonnej   lehote   podal   odvolanie   na   Krajskú   posudkovú   komisiu,   ktorá rozhodla, že to musím riešiť súdnou cestou a preto odstúpili moje rozhodnutie na Krajský súd do Košíc. Krajský súd samosudkyňou JUDr. P. rozsudkom (...) pod sp. zn. 3 S 110/99- 16 zo dňa 26. októbra 1999 rozhodol takto: Potvrdzuje rozhodnutie odporkyne zo dňa 4. januára   1999   číslo   konania   440   511   747   i napriek   tomu,   že   som   predložil   odborné vyšetrenia, že môj stav sa zhoršil a žiadal som znalca z odboru zdravotníctva, ktoré mi zamietla. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky zo dňa 30. november 2000 pod sp. zn. 2 So 88/2000 NS SR rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 26. októbra 1999 č. k. 3 S 110/99-16 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou Krajského súdu v Košiciach   v ďalšom   konaní   bude   doplniť   dokazovanie   Posudkovou   komisiou   soc. zabezpečenia   č.   I v Bratislave,   prípadne   nariadiť   znalecké   dokazovanie,   po   preskúmaní zdravotnej dokumentácie a či došlo u mňa k zhoršeniu zdravotného stavu (v čom). Krajský súd   v Košiciach   rozhodol   samosudkyňou   JUDr.   P.   v právnej   veci   navrhovateľa   takto: Potvrdzuje   rozhodnutie   odporkyne   zo   dňa   4.   januára   1999   aj   bez   znaleckého   posudku nakoľko odchádzala do dôchodku a chcela tento spor čím skôr ukončiť“.

Z   obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   ďalej   vyplynulo,   že   sťažovateľ   proti   ostatnému rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   S 110/99-58 z 31. mája 2001   podal   v zákonnej   lehote   odvolanie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   č.   k. 2 So 192/01-70   zo 6. decembra   2001   bol   však   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu potvrdený. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 30. januára 2002.Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uvedeným rozhodnutím porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pretože „nevenoval   dostatočnú   pozornosť“ jeho   odvolaniu,   ktoré   je   aj „nespravodlivé“, a preto sťažovateľ 23. apríla 2003 podal na generálnej prokuratúre proti rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k.   2   So   192/01-70   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania.   Tento   podnet   bol   na   generálnej   prokuratúre   zaevidovaný   pod   č.   k.   VI/2   Pz 148/02-20.   Sťažovateľ   namieta,   že „na   moje   mimoriadne   dovolanie   GP   SR   nereaguje poslal som urgenciu 10. 9. 2003, 7. 1. 2004 a 26. 5. 2004, na ktoré som nedostal žiadnu odpoveď“.

Sťažovateľ   napokon   uviedol,   že „žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   aby rozhodol   vo   svojom   uznesení,   že   došlo   k prieťahu   v konaní   na   GP   SR   a rozsudok najvyššieho súdu bol vyhlásený ako neplatný a vrátený do Košíc na Krajský súd na ďalšie dokazovanie   a prijatie   znalca   z odboru   medicíny,   ktorý   by   mal   rozhodnúť   o mojej invalidite“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 So 192/01-70 zo 6. decembra 2001 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod č. k. VI/2 Pz 148/02-20 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K   námietke porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 So 192/01-70 zo   6.   decembra 2001

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť porušené označené základné právo. Z konštantnej judikatúry vyplýva, že zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   že   podstatou   tvrdení   sťažovateľa o porušení jeho základných práv garantovaných v čl. 6 ods. 1 dohovoru sú skutočnosti, ku ktorým   došlo   najneskôr   nadobudnutím   právoplatnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu   č.   k. 2 So 192/01-70, a to 30. januára 2002, ako aj na to, že v čase, keď bola predmetná sťažnosť ústavnému súdu osobne doručená, t. j. 18. júna 2004, už dávno uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, bolo potrebné návrh sťažovateľa v tejto časti posúdiť ako sťažnosť podanú oneskorene.

2. K   námietke porušenia základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v   konaní vedenom pod č. k. VI/2 Pz 148/02-20

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom. Z účelu tohto   práva   vyplýva   pre   súd   požiadavka   postupovať   v konaní   tak,   aby   sa   čo   najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/00).

Vo vzťahu k označenému právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru generálnou prokuratúrou ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pretože podľa názoru ústavného súdu   sa   požiadavka   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky podľa § 243e Občianskeho súdneho poriadku vzťahuje iba na taký podnet   účastníka   konania,   ktorý   spĺňa   všetky   obsahové   a formálne   náležitosti   takéhoto podnetu. Podnet sťažovateľa takéto náležitosti nespĺňal, pretože z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal   podnet   generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 So 192/01-70 zo 6. decembra 2001, ktorý nadobudol právoplatnosť   30.   januára   2002,   už   oneskorene,   a to   23.   apríla   2003.   Podľa   §   243g Občianskeho súdneho poriadku totiž mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor Slovenskej republiky na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Hoci v danej veci nebol postup generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. VI/2 Pz 148/02-20 bez prieťahov, nemožno ho s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a účel základného práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru považovať bez ďalšieho za porušenie tohto práva sťažovateľa. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by tento záver mohla spochybniť.

Pretože s ohľadom na uvedené neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup generálnej prokuratúry mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd jeho   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004