znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 18/2016-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), sudkyne Marianny Mochnáčoveja sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátomJUDr. Milošom Maďarom, PhD., LLM., Námestie Štefana Moyzesa 26, Banská Bystrica,pre namietané porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnomsúde Bratislava I pod sp. zn. 1 T 32/2014 a na Krajskom súde v Bratislave v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tos 83/2015 a jeho uznesením z 13. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 83/2015a jeho uznesením z 13. augusta 2015 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava Isp. zn. 1 T 32/2014 z 30. júna 2015 p o r u š i l i základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručenéčl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené čl. 5 ods. 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ finančnézadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume355,74 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatštyri centov), ktorú j e Okresný súdBratislava Ip o v i n n ýzaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. MilošaMaďara, PhD., LLM., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavnýsúd“) 28. septembra 2015 ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) napadol v záhlaví tohtonálezu uvedené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie pre rozporso svojimi právami zaručenými čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“). Tvrdil, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jeho žiadosťou o prepusteniez väzby z 3. decembra 2014 a jeho následnou urgenciou z 27. apríla 2015, hoci z ich obsahunepochybne vyplývalo, že„chcel byť prepustený na slobodu a že sa vzdáva svojho práva o osobné vypočutie“; súdy rozhodli až o ďalšej žiadosti z 10. júna 2015, a to 30. júna 2015(okresný súd) a 13. augusta 2015 (krajský súd), čiže v rozpore s požiadavkou urýchlenostirozhodovania v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru a naňnadväzujúcou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“)a ústavného súdu.

2. Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie označených práv všeobecnými súdmi,uznesenie krajského súdu zrušiť a bezodkladne ho prepustiť na slobodu alebo vec vrátiťna ďalšie konanie, priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradutrov konania vo výške 355,74 €, všetko v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Obidva súdy vo svojich písomných vyjadreniach (9. februára 2016 a 15. februára2016) odkázali na písomné odôvodnenie svojich rozhodnutí a zdôraznili, že sťažovateľovopodanie zo 4. decembra 2014 označené ako„vyjadrenie k výpovedi svedka a návrh na doplnenie dokazovania“, kde sa na konci vo vete nachádza spojenie„tak by som už chcel ísť na slobodu...“,a naň nadväzujúce podanie doručené súdu 28. apríla 2015,v ktorom opätovne pripomenul, že„by už chcel ísť na slobodu, žiadal túto žiadosť prejednať aj v jeho neprítomnosti“, nebolo možné považovať za žiadosť o prepusteniez väzby sťažovateľa, preto o nich nerozhodovali. Urobili tak iba na základe ďalšej žiadostidoručenej okresnému súdu 11. júna 2015, v ktorej inak tiež poukazoval na predchádzajúcedve sťažnosti, v zákonnej lehote (31 dní a 13 dní). Preto navrhli sťažnosti nevyhovieť pre jejneopodstatnenosť a súhlasili s upustením od ústneho pojednávania; rovnako sa vyjadril ajsťažovateľ.

4. Vzhľadom na posudzovanie obsahu písomných podaní sťažovateľa a reakciena ne zo strany všeobecných súdov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepovažovalza potrebné vyžiadať si tiež spis okresného súdu sp. zn. 1 T 32/2014, v ktorom sa tietolistiny nachádzali a ktorých formálny obsah inak nebol medzi účastníkmi sporný.

5. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 124 a nasl. ústavy je založená výlučnena prieskume rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavnoprávnychprincípov, t. j. či v konaní neboli dotknuté ústavou chránené práva a slobody jeho účastníka,či konanie bolo vedené v súlade s ústavnými princípmi a či ho možno ako celok považovaťza spravodlivé a zákonné.

6. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1ústavy garantuje jednotlivcovi možnosť domáhať sa stanoveným postupom ochrany svojichpráv pred nezávislým a nestranným súdom, prípadne pred iným orgánom. Pritom tentopostup na ochranu práv jednotlivca už nie je upravený na úrovni ústavného poriadku,ale v procesných predpisoch podústavného práva, ktoré kogentne určujú okrem iného to,aké procesné prostriedky a za akých podmienok možno v rôznych situáciách uplatniť.Stanovené tak bežne – a nutne – bývajú i lehoty na uplatnenie jednotlivých procesnýchprostriedkov a rozhodovanie o nich všeobecným súdom, čo vo všeobecnosti predstavujecelkom legitímne obmedzenie práva na spravodlivý proces, resp. jeho zložky – právana prístup na súd. Pokiaľ však jednotlivec takto zákonom ustanovený postup dodrží a súd sanapriek tomu odmietne zaoberať jeho procesným prostriedkom a o jeho práve rozhodovať,dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. k ústavne neprípustnému odopretiuspravodlivosti aj pri ochrane iných ústavou zaručených právach (denegatio iustitiae).

7. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že uvedené zásady platia aj pre konaniea rozhodovanie všeobecného súdu o ďalšom trvaní či prepustení obvineného z väzbyna slobodu.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále opakuje, že všeobecné súdy súpri použití zákonom ustanovených pravidiel povinné tieto pravidlá interpretovať a aplikovaťtak, aby dodržali maximum práva na spravodlivý proces vymedzený ústavou a dohovorom;musia teda prihliadať na to, že účastník konania konkrétnym podaním sleduje ochranusvojich subjektívnych práv, a nezabúdať, že základné práva nevytvárajú len rámecnormatívneho obsahu podústavného práva, ale i (a najmä) rámec jeho interpretáciea aplikácie. Uvedené potom platí tým skôr a intenzívnejšie za situácie, pokiaľ postupvšeobecných súdov implikuje tak významný zásah do osobného (statusového) postaveniaúčastníka konania, ktorého dôsledkom je ignorácia rozhodovať o jeho návrhu na prepusteniez väzby na slobodu.

9. Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy v prejednávanej veci nereagovalisprávne, keď sa odmietli zaoberať s podaniami sťažovateľa, ktorý vo svojom podanízo 4. decembra 2014 jasne uviedol:„pán sudca, vo väzbe som už dva roky, tak by som chcel ísť na slobodu...“,a v ďalšom podaní z 28. apríla 2015 im pripomenul, že„v podaní zo 4. 12. 2014 som uviedol, že by som chcel ísť z väzby na slobodu a túto žiadosť žiadam prejednať aj v mojej neprítomnosti“, ako so žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodupodľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Pokiaľ súdy tieto podania podľa § 62 ods. 1Trestného poriadku nepovažovali za žiadosť o prepustenie z väzby v zmysle § 79 ods. 3Trestného poriadku, mali si dať ich skutočný obsah sťažovateľom vysvetliť, resp. pri ichposudzovaní sa prikloniť k takej interpretácii obsahu, ktorý by vyznel v prospechsťažovateľa a v prospech jeho prístup na súd a meritórneho rozhodovania o týchtožiadostiach. Taký postup všeobecných súdov bol navyše v teraz prejednávanej veci o tonevyhnutnejší, že sťažovateľ sa vo väzbe nachádzal už dosť dlhú dobu, takže vždypo uplynutí zákonnej lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho predchádzajúcejžiadosti podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku opätovne podával novú žiadosť.Nereflektovanímzmienenýchskutočnostía z toho vyplývajúcimodmietnutímsťažovateľových žiadostí o prepustenie z väzby ako o neexistujúcich tak všeobecné súdyevidentne porušili sťažovateľovi právo garantované čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4dohovoru.

10. Ústavný súd však považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že k primárnemupochybeniu, ktoré v konečnom dôsledku prispelo k vyhodnoteniu sťažovateľovýchsťažností ako neexistujúcich aj krajským súdom, došlo na príslušnej prokuratúre, a potomna okresnom súde. Ako už bolo uvedené, prokurátor a okresný súd mali rozpoznať určitúnepresnosť sťažovateľovho podania a túto urýchlene odstrániť, najmä keď bol po celý časvo výkone väzby, a teda aj k dispozícii procesnej aktivite prokuratúry či okresnéhosúdu počas 24 hodín denne. Na tieto okolnosti však prokurátor a okresný súd vôbec nedbali,a to ani po upozornení sťažovateľom podaním z 28. apríla 2015, čo treba považovaťza poľutovaniahodný jav v trestnej praxi orgánov činných v trestnom konaní a všeobecnýchsúdov.

11. Ústavný súd tak uzatvára, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k ústavneneprípustnému zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, tak ako to je uvedenév bode 1 výroku tohto nálezu.

12. Keďže konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,za zistené porušenie označených základných práv zaplatí okresný súd finančnézadosťučinenie sťažovateľovi v sume 5 000 € (porov. rozhod. ESĽP vo veci Petrovv. Slovenská republika z 2. 12. 2014).

13. Sťažovateľovi ústavný súd priznal aj náhradu trov konania v sume 355,74 €(odmena za dva úkony právnej pomoci), pričom túto sumu mu zaplatí tiež okresný súdv lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

14. Sťažnosti vo zvyšnej časti nebolo vyhovené, pretože priznaná sumazadosťučinenia je primeraná označenému porušeniu základných práv a slobôdsťažovateľa už aj vzhľadom na predchádzajúci nález ústavného súdu z 28. októbra 2014sp. zn. II. ÚS 417/2014 (tam priznaná suma 4 000 €).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016