znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Ivanom Husárom, Vojenská 14, Košice, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právapodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   ajpodľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Prešovesp. zn. 7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základnýchpráv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v právnom postavenížalobcu účastníkom súdneho konania o zaplatenie 2 705,10 € s príslušenstvom vedenéhoproti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   aj   „žalovaný“)   na   Okresnom   súde   Poprad   (ďalej   len„okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 103/2013. Keďže žalovaný vedie pod sp. zn. 9 C 40/2011na   okresnom   súde   konanie   o   určenie   neplatnosti   dražby   bytu,   ktoré   dosiaľ   neboloprávoplatne skončené, „... Okresný súd Poprad v konaní... vedenom pod číslom konania 13C/103/2013   uznesením   zo   dňa   19.5.2014   prerušil   toto   konanie   do   právoplatného skončenia konania o určenie neplatnosti dražby bytu vedenej na Okresnom súde Poprad pod číslom konania 9C/40/2011.“. Ako ďalej sťažovateľ uviedol, po podaní odvolania protirozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 13 C 103/2013 z 19. mája 2014 krajský súd napadnutýmuznesením sp. zn. 7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014 prvostupňové rozhodnutie potvrdila v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol „...   bez bližšieho ozrejmenia   iba to,   že konanie o neplatnosť dražby bytu, vedené na Okresnom súde Poprad pod číslom konania 9C/40/2011, má zásadný vplyv na právne posúdenie nároku uplatneného zo strany žalobcu. Krajský   súd   Prešov   pritom   žiadnym   spôsobom   nevysvetlil   a   ani   sa   nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní o tom, že konanie o neplatnosť dražby nemá žiaden súvis s konaním o zaplatenie bezdôvodného obohatenia“.

3. Sťažovateľ sa domnieva, že vydaním napadnutého uznesenia krajského súdu došlok porušeniu ním uvedených základných práv a práv zaručených v listine a dohovore tým, žekrajský súd „... uskutočnil výklad ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. takým spôsobom, že poprel jeho účel a význam“. Sťažovateľ zastáva názor, že „... v prejednávanom prípade vôbec nemalo dôjsť k prerušeniu konania vedenom na Okresnom súde Poprad pod číslom konania 13 C/103/2013, nakoľko od výsledku konania o neplatnosť dražby bytu vedenom na Okresnom súde Poprad 9C/40/2011 toto konanie vôbec nezávisí a výsledok tohto konania je pre   vedené   konanie   absolútne   nepodstatný,   pretože   bez   ohľadu   na   to,   či   súd   žalobu o neplatnosť dražby zamietne alebo určí, že dražba je neplatná, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.“. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že „... v dôsledku tohto nezákonného   prerušenia   konania   dochádza   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní, nakoľko táto skutkovo a právne jednoduchá vec, ktorá mohla byť rozhodnutá na prvom pojednávaní, nebude súdom riešená až do právoplatného skončenia konania o neplatnosť dražby, pričom je veľmi otázne, ako dlho bude toto konanie trvať a kedy následne bude súd pokračovať v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, čo je v konečnom dôsledku v rozpore s článkom 48 ods. 2 Ústavy SR...

Sťažovateľ je z uvedeného dôvodu toho názoru, že mu takýmto spôsobom štát fakticky na dlhú dobu znemožnil prístup k súdu a k legálnemu vymoženiu jeho oprávneného nároku voči žalovanému, hoci na takýto postup neboli splnené základné zákonné predpoklady, čo následne spôsobuje zbytočné prieťahy v súdnom konaní.“.

V sťažnosti   ďalej   sťažovateľ   argumentuje   absenciou   náležitého   odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by mu poskytlo odpoveď na otázku, prečo jepotrebné konanie prerušiť – „S poukazom na vyššie uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že Krajský súd Prešov v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. protiprávne prerušil konanie vedené na Okresnom súde Poprad pod číslom konania 13C   103/2013   arbitrárnym   rozhodnutím   a   takýmto   postupom   porušil   základné   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s vyššie citovanými ustanoveniami medzinárodných dohovorov a následne v dôsledku tohto nezákonného   prerušenia   konania   došlo   aj   k   porušeniu   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Krajského súdu Prešov spis. značka 7 Co/184/2014 zo dňa 21.8.2014 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Prešov spis. značka 7 Co/184/2014 zo dňa 21.8.2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie a prikazuje sa mu konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2500 € (slovom dvetisícpäťsto   euro),   ktoré   je   Krajský   súd   Prešov   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému   súdu   Prešov   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi JUDr. Ivanovi Husárovi za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 304,90 € na účet do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažovateľovej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   právzaručených   ústavou,   dohovorom   a   listinou   (bod   1)   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým uznesením krajského súdu

8. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenierozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavneneopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómieposkytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu(§ 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde)   možnosť   jeho   prípadného   odmietnutia   jednakna základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatreníalebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôdnavrhovateľa   a z nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základeargumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemáústavnoprávny rozmer.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

11. V zmysle čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

12. Ústavný súd posúdil sťažovateľom namietané uznesenie krajského súdu sp. zn.7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.13 C 103/2013-41 z 19. mája 2014 [okresný súd označeným uznesením v zmysle dikcieustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   prerušil   konanie   v právnej   veci   sťažovateľao zaplatenie sumy 2 705,10 € s príslušenstvom až do právoplatného skončenia konaniavedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 40/2011].

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplynulo, že „Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže   ani   v   priebehu   odvolacieho   konania   sa   na   týchto   skutkových   zisteniach   nič nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité   a   presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   je   potrebné   poukázať na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak súd dá na takéto konanie podnet.

V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu na Okresnom súde Poprad sa pod sp. zn. 9C/40/2011 vedie konanie o určenie neplatnosti dražby zo dňa 25.2.2011, na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke právo k bytu, ktorého užívateľom je i naďalej žalovaný, pričom tento neplatí žiadne platby spojené s užívaním bytu. Vyriešenie otázky existencie vlastníckeho práva žalobcu k bytu má zásadný vplyv na právne posúdenie ním uplatneného nároku.   Keďže   súd   prvého   stupňa   správne   postupoval,   ak   konanie   prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 9C/40/2011, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil.“.

13. Citovaným úvahám krajského súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska ani prizohľadnení argumentov, na ktoré vo svojej sťažnosti poukazuje sťažovateľ, nič podstatnéhovytknúť. Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom,a nie   je   vrcholom   ich   sústavy   ani   ďalšou   opravnou   inštanciou   voči   ich   rozhodnutiam.Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je oprávnený zasahovaťdo rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   iba   v prípade,   ak   tieto   súdy   nepostupujúv zhode s ústavou, ústavnými zákonmi alebo princípmi, ktoré vyplývajú z kvalifikovanýchmedzinárodných zmlúv.

14. Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie iba so zreteľom na skutočnosť,že   mohol   preskúmavať   len   jeho   ústavnosť,   pričom   dospel k   záveru,   že   sťažnosť   nie   jeopodstatnená   s   tým,   že   jej   zjavná   neopodstatnenosť   vyplýva   jednak   z povahy   dôvodovuplatnených sťažovateľom v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

15. Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s napadnutýmuznesením   krajského   súdu,   ktorým   tento   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súduo prerušení   konania   v   právnej   veci   sťažovateľa   o zaplatenie   sumy   2   705,10   €s príslušenstvom. Sťažovateľ k tomu predložil konkrétnu argumentáciu tvrdiac najmä to, ženapadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené a ako také arbitrárne a nepreskúmateľnépre   absenciu   akéhokoľvek   zdôvodnenia   záverov.   Ústavnému   súdu   však   neprislúchaakokoľvek spochybňovať procesný postup krajského súdu, ktorý bol v danej fáze konaniadetailne oboznámený s okolnosťami tohto prípadu, a už vôbec mu neprináleží meniť jeho,podľa názoru ústavného súdu síce stručné, ale napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiskaakceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   závery,   ktoré   sú   výrazom   jeho   nezávisléhorozhodovania. V zásade by takto bol ústavný súd v pozícii ďalšej prieskumnej inštanciev systéme   všeobecného   súdnictva,   čo   by   bolo   v   rozpore   s ústavným   vymedzením   jehokompetencií,   a v danom   prípade   navyše   v situácii,   keď   vo   veci   nie   je   ešte   meritórnerozhodnuté.

16. Navyše, sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu nepredložil dostačujúce dôvody,z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   jeho   sťažnosť   smerujúca   proti   napadnutémuprocesnému rozhodnutiu krajského súdu mala atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávnyrozmer. V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci inýchorgánov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavypreskúmavané.

17. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môžekonanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať významna rozhodnutie súdu.

Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesnýpostup má v konkrétnom prípade zvoliť. Nie je vecou   ústavného súdu ako nezávisléhosúdneho orgánu ochrany ústavnosti, aby do právomoci všeobecných súdov takto zasahoval.

18. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vychádzal z toho, že výsledoksporu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 40/2011 môže relevantne ovplyvniť sporv právnej veci sťažovateľa vedený tým istým okresným súdom pod sp. zn. 13 C 103/2013,teda ten, v ktorom bolo konanie prerušené.

19.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   z   rekapitulovaného   stručného   odôvodnenianapadnutého uznesenia krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých krajský súdako súd odvolací dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie konania, pričom tietodôvody nemožno považovať za odporujúce pravidlám logiky alebo ich označiť v inom smereza excesívne. Napokon treba pripomenúť, že uznesenie o prerušení konania je rozhodnutímprocesnej   povahy,   teda   nejde   o rozhodnutie   vo   veci   samej.   Aj   z toho   dôvodu   takétorozhodnutie spravidla ani nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práva slobôd.

20.   S ohľadom   na   zmienené   skutočnosti   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutéuznesenie krajského súdu signalizovalo príčinnú súvislosť s možným porušením označenýchpráv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

21. Pri   preskúmaní   námietky   sťažovateľa   z hľadiska   možného   porušenia   jehozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavynapadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014 ústavnýsúd vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej k porušeniu základného právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   nemôže   dôjsť   samotným   rozhodnutímkonkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   postupom   (nečinnosťou,   nesprávnympostupom a podobne), a preto ústavnú sťažnosť i v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 258/05 a III. ÚS 337/08).

22.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   sťažovateľ   v podanej   sťažnostiniekoľkokrát výslovne zdôraznil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavysamotným uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014 (a niekonaním   tohto   súdu   spočívajúcim   v jeho   nečinnosti   alebo   v   jeho   nesprávnoma neefektívnom postupe). Ako sám uviedol, „... táto skutkovo a právne jednoduchá vec, ktorá   mohla   byť   rozhodnutá   na   prvom   pojednávaní   nebude   súdom   doriešená   až   do právoplatného skončenia konania o neplatnosť dražby, pričom je veľmi otázne, ako dlho bude   toto   konanie   trvať   a kedy   následne   bude   súd   pokračovať   v konaní   o zaplatenie bezdôvodného obohatenia, čo je v konečnom dôsledku v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.Sťažovateľ teda vyslovil obavy z prípadného porušenia jeho práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov „ex nunc“ v dôsledku vydania napadnutého uznesenia krajského súdusp. zn. 7 Co 184/2014 z 21. augusta 2014 a nepoukazoval na zbytočné prieťahy spočívajúcev činnosti krajského súdu ako takej. Z uvedeného dôvodu ústavný súd takýto svoj postup(pozri bod 21) nepovažuje za rýdzo formalistický.

23. Zároveň ústavný súd dodáva, že až prípadná „budúca“ nečinnosť okresného súdu(tak, ako to sťažovateľ naznačuje) v – pre sťažovateľa v existenčne významnej veci – byeventuálne   mohla   spôsobiť   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zo strany okresného súdu, čo však ústavnýsúd toho času nemôže posúdiť.

24.   Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   uvedenýmiv sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015