znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   Š.,   a sťažnosť   D.   J.,   zastúpených   advokátkou   JUDr. Ivicou   Firstovou,   Advokátska   kancelária,   Radlinského   1729,   Dolný   Kubín,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Z. Š. vedenú pod sp. zn. Rvp 16901/2013 a sťažnosť D. J. vedenú pod sp. zn. Rvp 16902/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 16901/2013.

2. Sťažnosti Z. Š. a D. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013 doručená sťažnosť Z. Š. a sťažnosť D. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že na sťažovateľov podal 14. decembra 2005 krajský   prokurátor   v   Žiline   na   krajskom   súde   obžalobu   pre   trestný   čin   podvodu v spolupáchateľstve.

„Konanie pred prvostupňovým súdom sa skončilo rozsudkom až dňa 02. júna 2009... Proti   tomuto   rozsudku   bolo   v   zákonnej   lehote   podané   riadne   odôvodnené   odvolanie. Na základe   odvolania,   ale   aj   vlastného   preskúmania   podaného   odvolania   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   ako   odvolací   súd   dňa   24.   novembra   2011   zrušil   rozsudok prvostupňového... súdu a vec vrátil aby ju znovu prejednal a rozhodol...

Po opakovaní súdneho konania bol vydaný opätovne rozsudok Krajským súdom... a to   dňa   25.   októbra   2012.   Keďže   sťažovateľ   bol   opätovne   uznaný   za   vinného (obaja sťažovatelia   boli   uznaní   vinnými   pozn.),   ten   prostredníctvom   svojho   obhajcu   podal odôvodnené odvolanie v zákonnej lehote. V súčasnosti o tomto odvolaní rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   je   nepochybné,   že   celé   trestné   stíhanie od vznesenia   obvinenia   zo   dňa   31.   októbra   1997   sťažovateľovi   až   po   rozhodnutie prvostupňového súdu zo dňa 25. októbra 2012 prešla doba 15 rokov.“

3. Sťažovatelia na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že postupom (iba) krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikáže krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005 a Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   konať   bez   zbytočných   prieťahov. Sťažovatelia   tiež   žiadali   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenie   každému po 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

7.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 16901/2013 a sp. zn. Rvp 16902/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/20105

8.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach,   ktorými   sťažovatelia   namietajú zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05).

9.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, obdobne to platí aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

10. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytom na krajskom súde zistil, že krajský   súd   25.   októbra   2012   v   merite   veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   3   T/6/2005 a predmetné   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   Z.   Š.   doručené   15.   februára   2013 a sťažovateľovi D. J. 9. februára 2013.

11.   Rozhodnutím   vo   veci   vykonal   krajský   súd   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľov.   Z   uvedeného vyplýva,   že   krajský   súd   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (2. augusta   2013) nemohol   porušovať v   sťažnosti   označené   práva   sťažovateľov,   pretože   sťažovatelia,   ako sami v sťažnosti tvrdia, podali proti rozhodnutiu krajského súdu odvolanie, o ktorom je príslušný rozhodnúť len najvyšší súd.

12. Z uvedených dôvodov ústavný súd v súlade so svojou   judikatúrou (podobne IV. ÚS 219/03, II. ÚS 197/04) odmietol sťažnosti v časti, ktorá sa týka postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005, a to podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

13. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   i ostatnými   požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Z uvedeného   vyplýva,   že ústavný   súd   má   v   ústave   a   v   zákone   o   ústavnom   súde   presne   definované   právomoci, uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých   formálnych   aj   vecných   náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

14. Ústavný súd v zmysle už uvedeného predovšetkým konštatuje, že sťažovatelia v petite   sťažnosti,   ktorú   koncipovala   ich   právna   zástupkyňa   (advokátka),   nenamietali porušenie   svojich   základných   práv   postupom   najvyššieho   súdu   a ani   neuviedli   bližšiu identifikáciu   konania   pred   najvyšším   súdom.   Podľa   ustálenej   praxe   ústavného   súdu, vyslovenie   sťažovateľmi   namietaného   porušenia   označených   práv   predchádza   ďalším rozhodnutiam ústavného súdu   (zrušeniu rozhodnutia, príkazu konať a pod.).   Na základe uvedeného   nemohol   ústavný   súd   preskúmať   odvolacie   konanie   vedené   pred   najvyšším súdom.   Ústavný   súd   rovnako   nemohol   prikázať   konať   bez   zbytočných   prieťahov najvyššiemu súdu, pretože tak môže vykonať iba vtedy, ak takémuto príkazu predchádza vyslovenie porušenia v petite označených práv (pozri úvod tohto bodu).

15. Nad rámec vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré odmietol sťažnosť sťažovateľov ústavný súd dodáva, že sťažnosť sťažovateľov – v časti, ktorá sa týka postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005 – by musel odmietnuť tiež z dôvodu jej neprípustnosti.

16.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

17. Z obsahu podanej sťažnosti sťažovateľov a priložených listín nebolo preukázané, že sťažovatelia pred podaním sťažnosti na ústavnom súde doručili sťažnosť na prieťahy krajskému   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T/6/2005,   a to   procesným   postupom uvedeným v bode 20.

18.   Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   (m.   m.   I.   ÚS   21/99,   IV.   ÚS   153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov,   alebo   ak   sa   preukáže,   že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

19. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

20.   Podľa   §   55   ods.   3   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestného   poriadku   v   znení neskorších zmien ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho   rozhodnutia,   ktorákoľvek   zo   strán   môže   podať   prostredníctvom   tohto   súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd,   aby určil   primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného   úkonu,   pokiaľ   súd   neprijme   vlastné   opatrenia   na   odstránenie   prieťahov v konaní,   súd   musí   bez   meškania   túto   sťažnosť   pre   nečinnosť   zaslať   spolu   so   spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu. O sťažnosti pre nečinnosť musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne, alebo ak je   sťažnosť   pre   nečinnosť   opodstatnená,   nadriadený   súd   určí   primeranú   lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. Proti rozhodnutiu nadriadeného súdu sťažnosť nie je prípustná.

21. Keďže ústavný súd nezistil, že by sťažovatelia podali predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/6/2005 pred podaním sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   ani   z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako neprípustné.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosti boli odmietnuté ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014