znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   13305/2012   a sp.   zn.   Rvp   13616/2012   až sp.   zn.   Rvp   13618/2012,   zastúpenej advokátom   doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu   Trenčín sp. zn.   26   Er   43/2005   z   22.   marca   2012,   sp.   zn.   26   Er   1095/2005   z   22.   marca   2012, sp. zn. 26   Er   890/2005   z   22.   marca   2012,   sp.   zn.   23   Er   3370/2004   z   30.   marca   2012 a porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 11 CoE 69/2012   z   24.   júla 2012,   sp.   zn.   19   CoE   173/2012   zo   7.   augusta   2012, sp. zn. 6 CoE 146/2012 z 25. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 143/2012 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13305/2012 a sp. zn. Rvp 13616/2012 až sp. zn. Rvp 13618/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13305/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra 2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a   uzneseniami Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 Er 43/2005 z 22. marca 2012, sp. zn. 26 Er 1095/2005 z 22. marca 2012, sp. zn. 26 Er 890/2005 z 22. marca 2012, sp. zn. 23   Er   3370/2004   z 30. marca   2012   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   rozhodnutia   okresného súdu“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 CoE 69/2012 z 24. júla 2012, sp. zn. 19 CoE 173/2012 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 6 CoE 146/2012 z 25. júla   2012,   sp. zn. 19   CoE   143/2012   zo 7. augusta   2012   (ďalej   spolu   len   „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   povinní   vrátiť   podľa podmienok   dojednaných   v úverovej   zmluve.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkom zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak   dlžník   nesplní   svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Napadnutými rozhodnutiami okresného súdu boli   exekučné konania v ich priebehu zastavené z dôvodu ich neprípustnosti. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   vo   svojich   sťažnostiach   napadla   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec.

Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom jej ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva. Všeobecné súdy v napadnutých konaniach   porušili   podľa   sťažovateľky   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že nenariadili vo veciach ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré takúto povinnosť v prípadoch, ako sú aj sťažovateľkine, súdom ukladá.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   všeobecný   súd,   ktorý   koná   ako   súd exekučný,   nie   je   oprávnený   vykonávať   úkony   smerujúce   k opätovnému   komplexnému rozhodovaniu   o veci   (revízny   postup),   a ak   právny   poriadok   upravuje   nástroje   právnej kontroly   a zodpovednostné   mechanizmy   ochrany   práv   subjektov   (činnosť   notára   podľa Notárskeho poriadku), musí ich rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Poukázala predovšetkým na vierohodnosť notárskej listiny a zdôraznila, že všeobecný súd nedisponuje   právomocou   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie   ovplyvňovaním výkonu   práva   vyplývajúceho   z obsahu   notárskej   listiny,   pričom   exekučný   súd   nie   je oprávnený posudzovať vecnú správnosť notárskej listiny a nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Podľa tvrdení sťažovateľky tým, že exekučný súd konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Krajský súd podľa tvrdení sťažovateľky porušil označené práva predovšetkým tým, že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   náležité   dokazovanie   a svoje rozhodnutia založil na skutočnostiach, ktorých existencia nebola dokázaná, pričom svoje rozhodnutia   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, ako aj   postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu   a veci   vráti   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia   alebo sa   týkajú tých   istých účastníkov.   Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde možno v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 13305/2012 a sp. zn. Rvp 13616/2012 až sp. zn. Rvp 13618/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosti   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu (napr. rozhodnutím sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

Zo   sťažností   vyplýva, že   napadnutými rozhodnutiami (pozri   I.   časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia   okresného   súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a   náležitostí   a iné   sú   v   podstate   totožné   s jej argumentmi,   ktoré   použila   v stovkách   sťažností,   o ktorých   už   ústavný   súd   v minulosti rozhodol tak, že ich vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako zjavne neopodstatnené (sp. zn. I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012, I. ÚS   480/2012, I.   ÚS 481/2012 a iné), keď v odôvodnení   týchto   rozhodnutí   (okrem   iného)   uviedol,   že   považuje   za   ústavne akceptovateľný právny názor odvolacích súdov, že nespôsobilý exekučný titul (notárska zápisnica)   je   dôvodom   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú,   resp.   na   zastavenie exekučného   konania, že   tieto   súdy   aplikovali na vec sa   vzťahujúce   všeobecne   záväzné právne predpisy   (zákony) podľa   ich   obsahu a rozhodli aj v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (rozsudok   sp. zn.   3 Cdo/164/1996 z 27.   januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu   SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997), a teda že rozhodnutia odvolacích súdov nezasahujú neprípustným spôsobom do práv sťažovateľky, porušenie ktorých namietala. Keďže dôvody odmietnutia analogických sťažností sú sťažovateľke dobre známe, ústavný súd   ich   v danom   prípade   nepovažoval   za   potrebné   duplicitne   citovať   a   sťažnosti sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnené.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka,   ktorá   je   právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012   a   iné)   predložila   sťažnosť vedenú   pod   sp.   zn. Rvp   13305/2012,   ktorá neobsahuje   náležitosti   ustanovené   citovaným   zákonom.   V posudzovanom   prípade   síce sťažovateľka v petite sťažnosti označila rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených práv, a zároveň na úvodnej strane svojej sťažnosti uvádza ako prílohy „dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne písomné podklady nedoručila. Keďže nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti, v tomto prípade sťažnosť sťažovateľky sp. zn. Rvp 13305/2012 odmietol podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013