znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B...,   s.   r.   o.,   Č.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. M., Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 103/2009 z 28. augusta 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B..., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 14. decembra 2009 a poštou 16. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B..., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. M., Č., ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1   Cdo   103/2009   z   28.   augusta   2009   (ďalej   len   „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 4 C 103/2008 vedené konanie v právnej veci žalobcov Ing. O. P., J. M., M. M., E. Ď. a A. Z. (ďalej len „žalobcovia“) proti sťažovateľke ako žalovanej o určenie vlastníckeho práva.

Na   základe   späťvzatia   návrhu   žalobcu   Ing.   O. P.   (ďalej   len   „žalobca   v 1. rade“) okresný súd uznesením sp. zn. 4 C 103/2008 z 18. septembra 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie žalobcu v 1. rade zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalobca v 1. rade, ktoré odôvodnil tým, že žalobu zobral späť, pretože bol na neho vyvíjaný nátlak, a na podanom návrhu trvá. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 46/2009 z 25. februára 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že podmienky na zastavenie konania na základe späťvzatia návrhu žalobcom v 1. rade podľa § 96 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   neboli   dané,   keďže   na   strane navrhovateľov ide o nerozlučné spoločenstvo účastníkov a na späťvzatie návrhu jedným z navrhovateľov je potrebný súhlas ostatných navrhovateľov.

Uznesenie krajského súdu napadla dovolaním sťažovateľka. Uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté pre neprípustnosť.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Sťažnosť sa týka a smeruje proti Uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009 (ďalej   aj   ako   „napadnuté   rozhodnutie“).   Týmto   právoplatným   rozhodnutím   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdmi   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky a to tým, že porušovateľ nedôvodné odmietol podané dovolanie, čím sa odmietol vecou zaoberať a tým odoprel sťažovateľke spravodlivosť (denegatio isutitiae) a právo   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, ktorý je povinný poskytnúť mu ochranu, vec prejednať a rozhodnúť. Na odmietnutie   podania   (a   prejednania   veci   samej,   obsahu   podania)   musia   byť   splnené zákonné podmienky, ktoré v tomto prípade neboli splnené, a preto porušovateľ nesprávne a nedôvodné odoprel sťažovateľke prejednanie a rozhodnutie o práve, ktorého sa podaným dovolaním domáhala.

Mám za to, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR znamená pozitívny záväzok súdu poskytnúť ochranu právu, ktorého ochrany sa môže každý domáhať, zákonom ustanoveným   postupom,   spočívajúcu   v   prejednaní   a   rozhodnutí   veci   za   podmienok ustanovených v čl. 48 Ústavy SR. Súd nieje oprávnený odmietnuť zaoberať sa vecou, pokiaľ na to nie sú splnené zákonné podmienky...

Napadnuté   rozhodnutie   je...   nesprávne   najmä   v   tom,   že   dovolací   súd   v   ňom konštatuje...   že   sťažovateľka   nebola   osobou   legitimovanou   na   podanie   dovolania   proti uzneseniu KS, keďže týmto rozhodnutím jej nebola spôsobená žiadna ujma.

Ujma sťažovateľky spočíva v tom, že sťažovateľka má právo, aby bolo konanie v časti žaloby   navrhovateľa   1/   voči   nej   zastavené   tak,   ako   to   urobil   Okresný   súd   Čadca rozhodnutím - Uznesením 4C/103/2008-45. Ujmu bolo možné odstrániť zrušením uznesenia KS. Uznesenie KS trpí vadou podľa § 237 O. s. p. a zároveň ním bola spôsobená ujma na právach   sťažovateľky.   Inak   povedané   ujma   sťažovateľky   spočíva   vtom,   že   je   proti   nej nezákonne ďalej   vedené   súdne   konanie,   ktoré   malo byť   v časti   žaloby navrhovateľa   1/ zastavené.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd „a) vyhovel sťažnosti,

b) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému porušeniu došlo Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009,

c) zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009,

d) zrušil Uznesenie Krajského súdu v Žiline 7Co/46/2009 zo dňa 25. 02. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie...

uložil porušovateľovi povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 245,70 EUR (2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava, spísanie a podanie sťažnosti + 2 x rež. paušál)

po predbežnom prerokovaní návrhu odložil vykonateľnosť Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 103/2009 zo dňa 28. 08. 2009 a Uznesenia Krajského súdu v Žiline 7Co/46/2009 zo dňa 25. 02. 2009.“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ústavy uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď namietala, že uznesením najvyššieho súdu v konaní bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ústavy. Aj keď sťažovateľka neuviedla, ktorého konkrétneho odseku čl. 46 ústavy sa jej sťažnosť týka, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že   mala   na   mysli   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy. Sťažovateľka videla porušenie svojho práva v tom, že jej bol odopretý prístup k súdu, pričom podľa jej názoru je podané dovolanie prípustné, keďže uznesenie krajského súdu trpí vadou podľa § 237 OSP, a zároveň jej ním bola spôsobená ujma na právach, ktorá spočíva v tom, že je proti nej nezákonne ďalej vedené súdne konanie, ktoré malo byť v časti žaloby žalobcu v 1. rade zastavené.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (I.   ÚS   4/00).   Len   výnimočne   by   otázka   splnenia   podmienok konania pred všeobecnými súdmi mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo slobody.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Najvyšší   súd   vo   svojej   argumentácii   uviedol: „Dovolaním   možno   napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol, uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1. písm. a/. O. s. p.), alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval, vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade- cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Dovolaním   napadnuté   uznesenie   nevykazuje   znaky   žiadneho   z   týchto   rozhodnutí, prípustnosť   dovolania   preto   z   uvedených   ustanovení   nemožno   vyvodiť.   Odhliadnuc   od uvedeného,   v   tomto   prípade   však   na   strane   žalovanej   ide   o   nedostatok   subjektívnej legitimácie na podanie dovolania.

Na   podanie   dovolania   sú   legitimovaní   účastníci   konania   alebo   ich   právni nástupcovia. Z tohto všeobecného záveru však nemožno vyvodiť, že v konkrétnom prípade môžu dovolanie podať obe sporové strany (všetci účastníci konania). Aj keď táto otázka nie, je v zákone výslovne riešená, z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, že dovolanie   môže   poddať   len   tá   strana   (účastník   konania),   ktorej   nebolo   rozhodnutím odvolacieho   súdu   v   celom   rozsahu   vyhovené,   prípadne,   ktorej   bola   týmto   rozhodnutím spôsobená   iná   určitá   ujma   na   jej   právach.   Pritom   nie   je   rozhodujúce   celé   znenie rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ale   iba   jeho   výrok   (na   obsah   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa nemožno prihliadať vôbec). Taktiež pri tomto posudzovaní nemožno brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka, konania, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu   bola   účastníkovi   spôsobená   určitá,   hoci   nie   veľmi   významná   ujma,   ktorú   možno odstrániť   zrušením   napadnutého   rozhodnutia.   Tieto   zásady   sa   použijú   aj   vtedy,   ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p. Zo samotnej skutočnosti, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí takouto vadou nemožno vyvodzovať, že by tým   účastníkovi   konania   bola   spôsobená   určitá   ujma   na   jeho   právach.   Pri   skúmaní oprávnenia   na   podanie   dovolania   z tohto   hľadiska   je   totiž   podstatné,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu vyznelo celkom podľa jeho požiadaviek, a že uspokojený účastník konania objektívne nemôže mať žiadny záujem na zrušení rozhodnutia. Ak teda dovolanie podal účastník konania, ktorému výrokom rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v celom rozsahu vyhovené,   resp. mu ním nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach, dovolací súd dovolanie odmietne.

Vychádzajúc z uvedeného to potom znamená, že v danom prípade žalovaná nebola osobou legitimovanou na podanie dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolaniu   žalobcu   1/   vyhovené,   keďže   týmto   rozhodnutím   dovolateľke   (ktorej   procesné postavenie   žalovanej   strany.   v   súdnom   spore   je   nezávislé   od   jej   vlastnej,   vôle)   nebola spôsobená žiadna ujma. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné odmietol (§ 243 ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods.1 písm. b/ O. s. p.).“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo.   V   citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.

V súvislosti s tvrdením sťažovateľky o tom, že uznesením krajského súdu jej bola spôsobená ujma na právach, a preto je dovolanie prípustné, ústavný súd poukazuje hlavne na   tú   časť   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   v   ktorom   konštatuje,   že   pri posudzovaní,   či   bola   účastníkovi   konania   spôsobená   ujma,   nemožno   brať   do   úvahy subjektívne presvedčenie účastníka, ale iba objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu bola   účastníkovi   spôsobená   ujma,   ktorú   možno   odstrániť   zrušením   napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka tvrdí, že jej bola spôsobená ujma na právach, pretože konanie proti nej v časti žaloby žalobcu v 1. rade malo byť zastavené.

V konaní, ktorého je sťažovateľ v postavení žalovaného účastníkom, sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva (v prvom výroku, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom P. P., v druhom výroku, že nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobcu v 2. rade a v treťom výroku, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej A. M., rod. M.). Vzhľadom na predmet konania a navrhované výroky je zrejmé, že sťažovateľka by aj po prípadnom zrušení uznesenia krajského súdu ostala v pozícii žalovaného v uvedenom konaní s rovnakým predmetom, a teda jej procesné postavenie by sa nijakým negatívnym ani pozitívnym spôsobom nezmenilo.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   tiež   uviesť,   že   sťažovateľka   v dovolaní   proti uzneseniu krajského súdu namieta iba porušenie práv žalobcu v 2. rade, pričom porušenie svojich práv nenamieta.

Z   uvedených   dôvodov   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   sťažovateľke   nebola z objektívneho hľadiska výrokom uznesenia krajského súdu spôsobená žiadna ujma, a preto najvyšší   súd   postupoval   správne,   keď   podané   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   pre neprípustnosť.

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Odmietnutie neprípustného dovolania nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Tvrdeniami sťažovateľky o prípustnosti dovolania z dôvodov daných v § 237 OSP sa už   ústavný   súd   nezaoberal,   keďže   aj   prípadné   pochybenie   krajského   súdu   zakladajúce podanie dovolania v situácii, keď je dovolanie podané neoprávnenou osobou, nezakladá prípustnosť dovolania.

Skutočnosť,   že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným   už ani preto,   že   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   a   teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 2/06). Podľa   názoru ústavného súdu   predmetný právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   preto   bolo   potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010