znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., R., zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a podľa   čl.   17   ods.   1   a 2   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 374/2002 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2006, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 417/2006 z 25. novembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 113/2008 z 26. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2008 doručená sťažnosť V. P., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. Š., Č., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 374/2002 a jeho rozsudkom zo 4. júla   2006,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co 417/2006 z 25. novembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 113/2008 z 26. augusta 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „som v právnej veci vedenej na Okresnom súde v Čadci pod č. k. 10 C/374/2002 v právnom postavení odporcu...

Vo vyššie uvedenej právnej veci vedenej pre OS v Čadci pod č. k. 10 C 374/2002 podal navrhovateľ Ing. I. Š... dňa 15. 7. 2002 návrh o vypratanie nehnuteľnosti... proti mne ako odporcovi...

Okresný súd v Čadci rozhodol rozsudkom č. 10 C 374/2002-180 zo dňa 4. 7. 2006, že ako odporca som povinný vypratať nehnuteľnosť...

Proti predmetnému rozsudku OS v Čadci som sa odvolal, pričom Krajský súd v Žiline rozsudkom č. 5 Co 417/2006 zo dňa 25. 10. 2007 rozsudok Okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu som podal dovolanie a žiadal, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie okresného a krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedol som, že v konaní došlo k vadám podľa § 237 písm. f) O. s. p. a § 238 ods. 2 O. s. p., pretože Krajský súd nerozhodol rozsudkom, či pripúšťa alebo nepripúšťa dovolanie napriek tomu, že vo svojom odvolaní zo dňa 7. 9. 2006 som žiadal, aby sa touto otázkou zaoberal...“

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   základných   práv   v nesprávnych skutkových zisteniach a právnych záveroch okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 374/2002, zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 374/2002   zo 4.   júla   2006,   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   417/2006 z 25. novembra 2007 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 113/2008 z 26. augusta 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému súdu a priznal mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03). Podanie sťažnosti po uplynutí uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 374/2002 a jeho rozsudkom zo 4. júla 2006, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/2006 z 25. novembra 2007, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok   okresného   súdu   zo 4.   júla   2006,   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 113/2008 z 26. augusta 2008, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie smerujúce proti rozsudku krajského súdu z 25. novembra 2007.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie každý má právo vlastniť majetok tak sám, ako aj spolu s inými a nikoho neslobodno svojvoľne zbaviť jeho majetku.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   10 C   374/2002 zo 4. júla 2006 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/2006 z 25. novembra 2007 nadobudli právoplatnosť 17. marca 2008.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu 13. novembra 2008 v časti smerujúcej proti okresnému súdu a krajskému súdu zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a tým je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v týchto častiach pre oneskorenosť.

Ústavný súd zároveň uvádza, že vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti okresnému súdu je daný aj dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu,   pretože   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   bolo   na   základe   prístupného opravného prostriedku (odvolania) v právomoci krajského súdu.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti   okresnému   súdu   pre   nedostatok   svojej   právomoci, v časti smerujúcej proti krajskému súdu ako oneskorene podanú.

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 113/2008 z 26. augusta 2008 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV.   ÚS   301/07),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   O prípadnom   porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Zo strany sťažovateľa však nebolo namietané porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto nie je možné uvažovať o prípadnom porušení označených základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný   súd   z vyžiadaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Cdo   113/2008 z 26. augusta 2008 zistil, že najvyšší súd týmto uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa smerujúce   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   417/2006   z 25.   novembra   2007 a pritom postupoval plne v súlade s Občianskym súdnym poriadkom v platnom znení a tam vymedzenými   podmienkami   prípustnosti   dovolania   proti   právoplatnému   rozsudku odvolacieho súdu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru   o nedostatku príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 17 ods. 1 a 2 všeobecnej deklarácie a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009