znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/08-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   januára   2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   M.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na ochranu   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 CoE 53/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 20. novembra 2007 a poštou 22. novembra 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 3 CoE 53/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. novembra 2007.Zo sťažnosti vyplýva, že 30. júna 2005 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie. Uznesením okresného súdu sp. zn. Er 2931/99, Ex 842/99 zo 16. januára 2007 bola exekúcia zastavená a oprávnenému uložená povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   ako   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume 3 753 Sk. Sťažovateľ podal 30. januára 2007 proti uzneseniu okresnému súdu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 CoE 53/2007 zo 4. júla 2007 bolo uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie potvrdené. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 20. septembra 2007.

Uznesením krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov   ústavy   a dohovoru,   pretože   mu   nebola   priznaná   odmena   v súlade   s vyčíslením, ktoré   podal,   a v súlade   so   zákonom.   Súd   môže   preskúmať   vyčíslenie   trov   exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie, ktoré neboli účelne vynaložené. V danej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov boli účelne vynaložené, ale to, či možno   podľa   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že   exekučná   činnosť   bola   vykonávaná   v rôznych   dňoch.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je povinnosťou   všeobecného   súdu   vykladať   a aplikovať   zákony   v súlade   s ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V tejto veci však krajský súd potvrdením uznesenia okresného súdu konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   a   §   14   vyhlášky.   Rovnaký   právny   názor   zaujal   aj   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v rozsudku   sp.   zn.   2   M-Cdo   16/2005. Uznesenie   krajského   súdu   je   preto   zjavne   arbitrárne,   pričom   účinok   jeho   interpretácie a aplikácie je nezlučiteľný s označenými základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 CoE 53/2007 s tým, aby bolo uznesenie zo 4. júla 2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej požaduje, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho označených práv. Napokon sa sťažovateľ domáha náhrady trov konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 3 CoE 53/2007-29 zo 4. júla 2007 vyplýva, že potvrdil   uznesenie okresného súdu   sp.   zn. Er   2931/99, Ex   842/99 zo 16. januára 2007 vo výroku o trovách konania s tým, že náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom nepriznáva. Podľa názoru krajského súdu sa treba stotožniť so záverom okresného súdu, že súd je oprávnený preskúmavať výšku odmeny exekútora a že exekútorovi patrí odmena len za   účelne   vynaložený   čas   na   jednotlivé   úkony.   Správne   postupoval   okresný   súd,   keď jednotlivé hodiny pri vykonávaní exekučnej činnosti spočítal. Preto bolo potrebné uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť.

3. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 z 28. apríla 2006 vyplýva, že   uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   14.   marca   2005   bola   exekúcia zastavená,   pričom   oprávnenému   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi trovy   exekúcie   v   sume   1   568   Sk.   Z odmeny   vyčíslenej   súdnym   exekútorom   v   sume 2 708 Sk priznal iba 1 568 Sk, pretože podľa neho súdny exekútor účelne vynaložil na exekúciu iba štyri hodiny. Podľa názoru najvyššieho súdu vychádzajúc z ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky, podľa ktorej základná hodinová sadzba je 200 Sk za každú aj začatú hodinu, možno lingvisticky vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba odmeny súdneho exekútora je 200 Sk za každú, hoci aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti. Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena   súdneho   exekútora   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony.   Sčítanie   času   trvania jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu   je   v rozpore s citovanými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd vyhovel mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a právoplatné uznesenie okresného súdu zrušil.

4. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 M-Cdo 7/2006 z 28. mája 2007 vyplýva, že uznesením   Okresného   súdu   Žilina   bola   exekúcia   zastavená,   pričom   oprávnenému   bola uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   trovy   exekúcie   v   sume   4   620   Sk. Z odmeny vyčíslenej súdnym exekútorom v sume 6 048 Sk priznal iba 4 620 Sk, pretože podľa   neho   za   výkon   exekučnej   činnosti   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na exekúciu   prislúcha   iba   odmena   v   sume   400   Sk,   teda   odmena   za   dve   hodiny   účelne vynaloženého času. Je preto zrejmé, že Okresný súd Žilina sčítal časy trvania jednotlivých úkonov   exekučnej   činnosti   vyjadrené   v minútach,   pričom   preskúmal   aj   účelnosť   času vynaloženého   súdnym   exekútorom   na   vykonanie   toho-ktorého   úkonu.   Tento   postup súdneho exekútora je podľa názoru najvyššieho súdu správny. Z logického a gramatického výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vyplýva, že pri výpočte odmeny sa má zohľadniť počet účelne vynaložených hodín na exekúciu, a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce   je   časové   hľadisko   jednotlivých   úkonov,   teda   čas   reálne   potrebný   na   ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Ak by zákonodarca vychádzal z toho,   že   základná   hodinová   sadzba   200   Sk   patrí   za   každú   aj   začatú   hodinu   úkonu exekučnej   činnosti,   bol   by   použil   v   §   14   ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   formuláciu   ako v písmene b)   tohto   ustanovenia.   Nestalo   sa   tak,   a preto   nie   je   v rozpore   s   §   14   ods.   1 písm. a)   vyhlášky   sčítanie   časového   trvania   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny v sume podľa ustanovenia § 14 ods. 2 prvej vety vyhlášky. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať samostatne každý úkon exekučnej činnosti, ktorý nie je uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Za dôvodnú nemožno považovať ani námietku neprípustnosti   skúmania   účelnosti   vynaloženého   času   na   jednotlivé   úkony   exekučnej činnosti   súdov.   Práve   účelnosť   hodín   vynaložených   na   exekúciu   je   predpokladom   na priznanie odmeny exekútora. Trovy exekúcie, ktoré má uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd, ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Výklad   príslušných   ustanovení   vyhlášky   uvedený   v uznesení   krajského   súdu   je celkom zrejme jedným z možných legitímnych výkladov, ktorý v nijakom prípade nemožno považovať ani za arbitrárny, ale ani za zjavne neodôvodnený. Rovnako treba hodnotiť aj výklad, ktorý presadzuje sťažovateľ.

Podľa zistenia ústavného súdu nie je v spornej otázke jednotná ani rozhodovacia prax senátov najvyššieho súdu, pretože i tieto posudzujú spornú výkladovú otázku dvojakým spôsobom.

Nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (mutatis mutandis I. ÚS 199/07).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008