znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 18/06-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s. r. o.,   so   sídlom   K.,   ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 Všeobecnej deklarácie   ľudských   práv,   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2005   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl. 8,   čl.   10   a   čl.   17 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len   „deklarácia“),   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru K. (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci trestného oznámenia z 27. apríla 2003 „(...) v rozsahu podozrenia z trestného činu prekročenia právomoci verejného činiteľa (...)“ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 a porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03.

Zo sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka listom z 27. apríla 2003   podaným   osobne   na   Okresnej   prokuratúre   K.   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) 28. apríla 2003 oznámila skutočnosti nasvedčujúce tomu, že konaním neznámeho páchateľa mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Trestného zákona, trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Trestného zákona, trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona, príp. iných trestných činov „(...) vo veci namietaného nezákonného súhlasu konkurzného súdu s predajom jeho násilím a bez existencie právneho titulu odňatého majetku, správkyňou konkurznej podstaty úpadcu K., s. r. o. (...)“. Okresná prokuratúra   prípisom   z 15.   mája   2003   sťažovateľke   oznámila,   že   jej   trestné oznámenie odstúpila   na   ďalšie   konanie   vyšetrovateľovi,   ktorý   už   v súvislosti s inými trestnými oznámeniami   sťažovateľky   v tejto   veci   vykonával   vyšetrovanie   pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001. Vyšetrovateľ však sťažovateľku o spôsobe vybavenia tohto   trestného   oznámenia   nevyrozumel.   Podaním   z 27. septembra   2004   sťažovateľka požiadala vyšetrovateľa o preskúmanie postupu a „preverenie stavu veci“, a to okrem iného aj   uznesení   vydaných   12.   februára   2003   a   17.   októbra   2003   v konaní   vedenom   pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001,   žiadosť   však   ostala   bez   odpovede   aj   po   urgencii z 13. decembra   2004.   Prípisom   vyšetrovateľa   z 5.   januára   2005   bolo   sťažovateľke oznámené,   že   jej   urgencia   z 13.   decembra   2004   bola   postúpená   na   vybavenie   okresnej prokuratúre „z dôvodu, že v danej veci nie som príslušný konať nakoľko podanie smeruje na postup   vyšetrovateľa   PZ   podľa   §   167   Trestného   poriadku“.   Okresná prokuratúra prípisom z 21.   marca   2005   sťažovateľke   oznámila,   že   spisový   materiál sp. zn. ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   preskúmala,   pričom   boli   zistené   prieťahy   vo vyšetrovaní, a vyšetrovateľovi uložila, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a vec urýchlene meritórne ukončil. Sťažovateľka sa následne žiadosťou zo 6. mája 2005 obrátila na okresnú prokuratúru o preskúmanie postupu vyšetrovateľa pri vybavení „(...) opakovanej výzvy   na   zaistenie   majetku   poškodenej   spoločnosti,   ukradnutého   nateraz   neznámym páchateľom (...)“, ktorú podľa uvedenia v žiadosti sťažovateľka doručila vyšetrovateľovi 21. marca 2005. Keďže sťažovateľka nedostala od okresnej prokuratúry odpoveď na jej žiadosť, obrátila sa listami z 10. júna 2005 a 11. júna 2005 na Krajskú prokuratúru v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“), aby v súlade s § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prešetrila postup okresnej prokuratúry pri vybavovaní jej veci. Podľa zistení ústavného súdu sa spisový materiál v konaní vedenom pod   sp. zn. ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   nachádza   na   krajskej   prokuratúre   z dôvodu podania viacerých sťažností sťažovateľkou, okrem iného aj proti uzneseniu vyšetrovateľa z 12. decembra 2005, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené podľa § 172 ods. 1 písm. b) vtedy účinného Trestného poriadku.

V súvislosti   so   sťažovateľkou   namietaným   postupom   generálnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03 zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že generálna prokuratúra v rámci tohto konania preskúmavala v súlade s § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre opakovaný   podnet   sťažovateľky   a iných   poškodených   poukazujúcich   na „formálne nedostatky a pochybenia vyšetrovateľa a prokurátorov Okresnej prokuratúry K. a Krajskej prokuratúry   v K.“ v súvislosti   s trestným   konaním   vedeným   u vyšetrovateľa.   Generálna prokuratúra   listom   sp.   zn.   IV   Gn   3034/03   z 11.   júla   2005   sťažovateľke   oznámila,   že v súvislosti „s   trestnými   oznámeniami   na   správkyňu   konkurznej   podstaty   JUDr.   I.   S. vyčerpala   všetky   zákonné   možnosti   preverovania   podnetov   Ing.   V.   K.,   Ing.   H.   K. a spoločnosti F., s. r. o., ktorých obsahom sú skutočnosti uvádzané v doteraz podaných podnetoch, námietkach, sťažnostiach, prípadne inak označených podaniach. Preto pokiaľ by obsahovali už známe skutočnosti nebude na takéto podanie reagované“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„Vo veci trestného oznámenia obchodnej spoločnosti F., s. r. o. K. zo dňa 27. 4. 2003,   vedeného   pod   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001,   vo   veci   podozrenia   z trestného   činu prekročenia   právomoci   verejného   činiteľa,   došlo   postupom   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru K., úradu justičnej a kriminálnej polície k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv   vo   vzťahu   k sťažovateľovi,   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd s dôsledkami vyvolaného porušenia základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy   SR,   čl.   17 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a čl.   1 Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vo veci toho istého trestného oznámenia došlo postupom Generálnej prokuratúry SR k porušeniu základných práv a ľudských práv a základných slobôd obchodnej spoločnosti F., s. r. o. K., podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,   čl.   149   Ústavy   SR,   čl.   8   a čl.   10   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   vo   vzťahu k sťažovateľovi,   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, s dôsledkami vyvolaného porušenia základných práv a ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje, aby Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej a kriminálnej polície, vo veci trestného oznámenia sťažovateľa zo dňa 27. 4. 2003, vo veci vedenej   pod   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001   v rozsahu   podozrenia   z trestného   činu prekročenia   právomoci   verejného   činiteľa   konalo   a v predmetnej   veci,   vo   vzťahu k sťažovateľovi, sa v budúcnosti zdržalo porušovania zákona, najmä aby predmetnú vec ukončilo bez ďalších prieťahov.

Ústavný   súd   prikazuje,   aby   sa   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky zaoberala prípadným podnetom sťažovateľa vo veci jeho tresného oznámenia zo dňa 27. 4. 2003 týkajúceho sa podozrenia z prekročenia právomoci verejného činiteľa, tento vybavila v súlade   so   zákonom   a skutkovým   stavom   veci   a vo   vzťahu   k sťažovateľovi   neodkladne odstránila a napravila všetky zistené porušenia zákona.

Okresné riaditeľstvo Policajného zboru K., úrad justičnej a kriminálnej polície je povinný   zaplatiť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.,   za   ujmy   nemajetkovej   povahy primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.000.000,-   Sk   do   dvoch   meciacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Generálna prokuratúra SR je povinná zaplatiť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., K., za ujmy nemajetkovej povahy primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom vvšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001

Sťažovateľka namieta porušenie práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom vyšetrovateľa vo veci jej trestného oznámenia z 27. apríla 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001.

1. 2. K porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom tohto článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany (II. ÚS 143/02).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci   konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom   ustanovenými   podmienkami,   orgány   súdnej   moci   majú   povinnosť   umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl.   46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II.   ÚS   14/2001).   Ak   osoba splní predpoklady   ustanovené zákonom,   súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 pri vybavovaní trestného oznámenia sťažovateľky z 27. apríla 2003 podaného okresnej prokuratúre pre podozrenie z trestného činu   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa,   príp.   iných   trestných   činov   spáchaných neznámym páchateľom.

Zo sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že okresná prokuratúra prípisom z 15. mája 2003 sťažovateľke oznámila, že jej trestné oznámenie z 27. apríla 2003 postúpila na   ďalšie   konanie   vyšetrovateľovi,   ktorý   už   v súvislosti   s inými   trestnými oznámeniami sťažovateľky a iných oznamovateľov v tejto veci vykonával vyšetrovanie pod sp.   zn.   ČVS:   OÚV-1117/20-K2-2001.   Zo   spisu   vyšetrovateľa   ústavný   súd   zistil,   že predmetné   trestné   oznámenie   bolo   pripojené   k prebiehajúcemu   konaniu   vedenému   pod cit. ČVS.   Zo   spisového   materiálu   ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   V.   K.,   (ďalej   len „splnomocnenec   sťažovateľky“)   v prebiehajúcom   trestnom   konaní   bol   vyšetrovateľom viackrát vo veci vypočúvaný, z toho štyrikrát po podaní spomínaného trestného oznámenia a jeho pripojení k ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001.

Splnomocnenec   sťažovateľky   bol   vyšetrovateľom   poučený   o svojich   právach a povinnostiach upravujúcich práva a povinnosti svedka a poškodeného v trestom konaní, a teda   mal   vedomosť   o tom,   akých   zákonom   mu   priznaných   práv   sa   môže domáhať v rámci trestného   konania.   Zo   sťažnosti   a   z   vyšetrovacieho   spisu sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001 ústavný súd nezistil, že by dosiaľ bolo akýmkoľvek spôsobom   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   v tomto   konaní   obmedzené, prípadne upreté. Vo veci sa konanie vedie, sťažovateľke, resp. jej splnomocnencovi bolo v konaní priznané postavenie poškodeného a zároveň mu dosiaľ bolo umožnené v plnom rozsahu svoje práva poškodeného uplatňovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

1. 3. K porušeniu práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. (...)

Účelom,   podstatou   a zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci účastníka,   v jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného   poriadku,   ktorý   upravuje   postup   orgánu   verejnej   moci   pri   prejednaní   veci účastníka.

V súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   uplatnenie   nároku   na náhradu škody poškodeným v rámci trestného konania je potrebné považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj na občianskom súde. Preto konanie a rozhodovanie   o nároku   na   náhradu   škody   v rámci   trestného   konania   vo   vzťahu k poškodenému spadá pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že v niektorých prípadoch sú trestné súdy príslušné rozhodovať podľa povahy veci, či poškodená osoba má alebo nemá byť účastníkom konania, alebo že môžu osobu   uplatňujúcu   si   nárok   na   náhradu   škody   odkázať   na   občiansky   súd,   keď   nie   sú dostatočné dôkazy na stanovenie takéhoto nároku, nemôže mať vplyv na daný stav. Pokiaľ nebude vydané takéto rozhodnutie, poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože takéto konania sú rozhodujúce pre určenie ich „občianskych práv“ (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005, § 40).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda súčasne čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré je možné za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho záležitosti). Podľa § 43 ods. 2 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   trestným   činom   spôsobená,   je   oprávnený   tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Z doterajšej judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 43 ods. 2 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok pre vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby   poškodený   svoj   nárok   uplatnil   voči   určitej   osobe   -   obžalovanému.   Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa namieta sťažovateľka predovšetkým celý rad skutočností zakladajúcich podľa jej názoru zbytočné prieťahy. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na vyššie   citovanú   judikatúru,   z ktorej   treba vyvodiť,   že sťažovateľka   ako poškodená   v trestnom   konaní   vedenom   vo   veci   bez   vznesenia   obvinenia   sa   nemôže domáhať vyslovenia porušenia základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Ďalej   sťažovateľka   vytýka   v súvislosti   s prebiehajúcim   vyšetrovaním   celý   rad procesných pochybení týkajúcich sa najmä toho, že na jej podania sa neprihliada (čl. 2 ods. 2   ústavy),   že   sa   neposkytuje   ochrana   jej   majetku   (čl.   20   ods.   1   a   3   ústavy,   čl.   1 dodatkového protokolu) atď.

Podľa čl. 20 ods.   1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   obsah   a ochranu.(...)“,   podľa   čl.   20   ods.   3   ústavy „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných (...)“.

Vzhľadom na aktuálny stav konania podľa názoru ústavného súdu sa nedá usúdiť, či skutočnosti   namietané   sťažovateľkou   budú   alebo   nebudú   mať   dopad   na   jeho   výsledok z hľadiska   označených   základných   práv   sťažovateľky,   toto   bude   možné   posúdiť   až z konečného   rozhodnutia   v trestnej   veci.   Z tohto   pohľadu   je   sťažnosť   zjavne neopodstatnená, lebo bola predčasne podaná.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených článkov všeobecnej deklarácie je potrebné uviesť, že vzhľadom na to, že všeobecná deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších   predpisov,   nemá   tento dokument   povahu   prameňa   práva   Slovenskej   republiky,   ale   len   povahu   politického dokumentu.   Predmetom   konania   preto   nemôže   byť   sťažnosť   sťažovateľky   v   tej   časti, v ktorej namieta porušenie práva deklarovaného medzinárodným dokumentom, ktorý nemá povahu prameňa práva (II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky postupom

generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03

Sťažovateľka   napáda   taktiež   postup   generálnej   prokuratúry,   ktorá   sa   odmietla zaoberať ďalšími podaniami sťažovateľky   týkajúcimi sa   správkyne konkurznej   podstaty JUDr. S., pokiaľ tieto nebudú obsahovať nové skutočnosti.

Ústavný súd   zo   spisu   ústavného súdu   sp.   zn. I.   ÚS   213/05 zistil, že   o sťažnosti sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy, čl. 8, čl. 10 a čl. 17 deklarácie, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV Gn 3034/03, ústavný súd už rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Právoplatné rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   213/05   z 5.   októbra   2005 predstavuje v tomto konaní prekážku veci rozhodnutej (§ 159 ods. 3 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2006