znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 18/03-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   M.   G.,   trvale   bytom   Spolková   republika   Nemecko,   O., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nto 58/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nto 58/02 p o r u š i l právo A. M. G., aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody, podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. A. M. G.   p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. A. M. G.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume   8 368 Sk (slovom   osemtisíctristošesťdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 18/03-32 z 29. januára 2003 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť A. M. G., trvale bytom Spolková republika Nemecko, O. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   porušenia   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nto 58/02.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ podaním doručeným ústavnému   súdu   13.   marca   2003,   ako   aj   krajský   súd   vo   vyjadrení   z 20.   februára   2003 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti zo 4. novembra 2002, ako aj z jej doplnenia zo 7. januára 2003 vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 18. apríla 2002 došlo k začatiu trestného stíhania sťažovateľa pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej a psychotropnej látky, jedu, prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. a) a d) Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 34/02 z 19. apríla 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Matka sťažovateľa žiadosťou z 28. mája 2002   požiadala   o nahradenie   väzby   sťažovateľa   peňažnou   zárukou,   s čím   sťažovateľ 29. mája 2002 vyslovil súhlas, pričom zároveň toho dňa aj sám požiadal o nahradenie väzby sľubom.   Napokon   podaním   z 3.   júna   2002   spochybnil   ústavnosť   a zákonnosť   ďalšieho trvania   väzby   a požiadal   Okresnú   prokuratúru   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   o prepustenie   z väzby.   Keďže   okresná   prokuratúra   žiadosti   nevyhovela, žiadosť spolu so spisovým materiálom odstúpila na rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nt 5/02 z 11. júna 2002 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 24. júna 2002 sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nto 58/02 z 30. júla 2002 rozhodol tak, že uznesenie zrušil, žiadosť o prepustenie z väzby zamietol, písomný sľub sťažovateľa a peňažnú záruku jeho matky neprijal. Napriek tomu, že krajský súd rozhodol 30. júla 2002, k doručeniu jeho uznesenia došlo až 3. septembra 2002, pričom uznesenie bolo odovzdané na poštovú prepravu až 2. septembra 2002.

Podľa názoru sťažovateľa postupom krajského súdu došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 5 ods. 4 dohovoru poukazuje sťažovateľ na povinnosť súdu urýchlene rozhodnúť o zákonnosti zbavenia slobody a nariadiť prepustenie, ak je zbavenie slobody nezákonné. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Súd“)   priznáva   osobnej   slobode   mimoriadny   význam,   lebo   právo   na   slobodu   je v demokratickej spoločnosti veľmi dôležité pre jednotlivca. V prípade osôb nachádzajúcich sa vo väzbe sa vyžaduje uprednostnenie a zvýšená starostlivosť. I keď prípustnosť dĺžky lehôt bude závisieť od konkrétnych okolností, tieto majú byť v zásade veľmi krátke, pričom nemožno   akceptovať   vôbec   žiadne   zbytočné   prieťahy.   Uvedená   zásada   platí   v plnom rozsahu aj vtedy, ak sa koná v dvoch inštanciách, lebo dvojinštančnosť konania nezbavuje štát povinnosti plniť záväzky vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ako neprimerane dlhé boli preto v niektorých konkrétnych prípadoch posúdené lehoty 31 dní, resp. 48 dní, alebo 2 mesiace a 5 dní. Do lehoty sa zásadne počíta celková doba konania od podania žiadosti až po právoplatnosť rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho prípade bol čl. 5 ods. 4 dohovoru porušený, lebo lehota   troch   mesiacov   bola   neprimerane   dlhá   a nezodpovedala   povinnosti   súdov   konať urýchlene. Najmä nemožno ničím ospravedlniť, že krajský súd takmer mesiac doručoval svoje uznesenie vydané 30. júla 2002.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2 ústavy poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že toto ustanovenie obsahuje v sebe aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je väzba nezákonná. To znamená, že právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru je chránené aj čl. 17 ods. 2 ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že dôsledkom porušenia čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy mu vznikla ujma aj na právach vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a z čl. 50 ods. 3 ústavy, a to preto, lebo až do právoplatného rozhodnutia krajského súdu nemohol využívať svoje zákonné právo opätovne požiadať o prepustenie z väzby. Pritom postup krajského súdu bol zjavne svojvoľný, nezodpovedal právu, a preto znamenal zároveň aj porušenie povinnosti štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia   základných   práv   a slobôd.   Svojvôľu   a bránenie   v uplatnení   práv   možno považovať jednak za porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ale aj za porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a priznal sťažovateľovi peňažnú sumu vo výške 50 000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie, ktoré mu má vyplatiť krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Z vyjadrenie   krajského   súdu   z 20.   februára   2003   doručeného   ústavnému   súdu 21. februára 2003, ako aj z doplňujúceho vyjadrenia z 25. februára 2003 doručeného toho istého dňa vyplýva, že krajský súd považuje sťažnosť za nedôvodnú a neopodstatnenú.

Krajský súd uvádza, že sťažovateľom podaná sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu   bola   odvolacím   senátom   krajského   súdu   riadne   prejednaná,   pričom   uznesenie krajského súdu bolo vypracované a doručené v súlade s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku, teda riadne a v lehote.

Ďalšia časť vyjadrenia krajského súdu sa zaoberá tými námietkami sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Zo   stanoviska   sťažovateľa   zo   17.   marca   2003,   ktorým   reagoval   na   vyjadrenie krajského súdu, vyplýva, že sťažovateľ považuje námietky krajského súdu za nedôvodné. Podľa sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu pripojená úprava ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2466/97-43 zo 14. apríla 1997 na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach nie je aplikovateľná v danom prípade, lebo žiaden zákon neumožňuje ministrovi spravodlivosti vydať právny akt, ktorý by bol pre súd a sudcu v konkrétnej   veci   záväzný,   pričom   tento   akt   nemá   ani   povahu   právnych   predpisov uvedených v čl. 144 ods. 1 ústavy. Relevantné je iba to, či konanie na krajskom súde je možné považovať za urýchlené. Konanie trvajúce tri mesiace za také považovať nemožno. Lehoty na urýchlené rozhodnutie o nezákonnosti zbavenia slobody nie sú určené numericky, ale zásadne sa počítajú na dni, a nie na mesiace. Žiadne okolnosti prípadu neodôvodňujú trvanie konania v dĺžke viac ako dvoch mesiacov. Lehotu na vyhotovenie rozsudku podľa § 129 ods. 2 Trestného poriadku nemožno ani v spojení s ustanovením § 138 Trestného poriadku   považovať   za   primeranú   v súvislosti   s uznesením   týkajúcim   sa   skúmania zákonnosti zbavenia slobody. Ani rozsah a obsah tohto uznesenia, ktoré má iba 1,5 strany neodôvodňuje potrebu vyhotovovať takéto uznesenie 30 dní.

Napokon sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 8 368 Sk. Vychádza pritom z dvoch úkonov právnej pomoci, a to zo spísania sťažnosti, ako aj zo spísania stanoviska k vyjadreniu krajského súdu a z dvoch režijných paušálov.

II.

Z listinných dôkazov predložených sťažovateľom a zo spisov okresného súdu sp. zn. 6 Nt 5/02 a krajského súdu sp. zn. 4 Nto 58/02 vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

Žiadosť matky sťažovateľa o nahradenie väzby peňažnou zárukou z 28. mája 2002 spolu so žiadosťou sťažovateľa o nahradenie väzby sľubom z 29. mája 2002 a so žiadosťou o prepustenie z väzby z 3. júna 2002 bola okresnou prokuratúrou predložená okresnému súdu 7. júna 2002.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   Nt   5/02-21   z 11.   júna   2002   bola   žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zamietnutá.   Sťažovateľ,   jeho   obhajca   a okresná prokuratúra uznesenie prevzali 19. júna 2002.

Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu bola doručená na okresný súd 26. júna 2002. Spis bol predložený krajskému súdu 28. júna 2002.Termín neverejného zasadnutia o prerokovaní sťažnosti bol vytýčený 17. júla 2002 na 30. júl 2002.

Opatrením predsedníčky krajského súdu č. Spr. 3048/02 z 18. júla 2002 z dôvodu čerpania dovolenky jednej členky senátu 4 To bol za člena senátu určený iný sudca. Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Nto 58/02-40 z 30. júla 2002 vyplýva, že krajský súd   zrušil   v celom   rozsahu   uznesenie   okresného   súdu,   pričom   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   zamietol   a zároveň   neprijal   písomný   sľub   sťažovateľa   a peňažnú záruku jeho matky. Uznesenie krajského súdu má jeden a pol strany. Sťažovateľovi, Ústavu na   výkon   väzby   v Bratislave   a Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   – medzinárodnému   oddeleniu,   bolo   doručené   2.   septembra   2002,   obhajcovi   sťažovateľa 3. septembra 2002 a Krajskej prokuratúre v Bratislave 4. septembra 2002.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 209/02 z 3. septembra 2002, ktorý sa stal právoplatným toho istého dňa, vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu podľa § 187 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest prepadnutia nespotrebovanej časti materiálu živicovej povahy v prospech štátu, ako aj na trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T 209/02 z 3. septembra 2002, ktoré sa stalo právoplatným toho istého dňa, vyplýva, že sťažovateľ bol prepustený z väzby na slobodu.

Z „Úpravy   ministra   spravodlivosti   SR   zo   14.   apríla   1997   č.   2466/97-43   na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach“ vyplýva, že táto úprava sa vôbec nezmieňuje ani o dĺžke konania na odvolacom súde týkajúcom sa sťažnosti proti väzbe, ale ani o lehote, v ktorej má byť uznesenie odvolacieho súdu týkajúce sa väzby vyhotovené a expedované.

III.

K   porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...). Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím (...), má právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Z judikatúry Súdu vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z roku   1989,   A-164,   §   21,   Neumeister   z roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   zbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť zbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti   zbavenia slobody   a nariadené jeho ukončenie,   ak sa   ukáže ako   nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Vzhľadom na vyššie uvedené konkrétne okolnosti prípadu a judikatúru Súdu bolo treba celkové trvanie konania o preskúmanie dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa považovať za neprimerané.

Z celkovej   doby   trvania   konania   čas   spotrebovaný   na   okresnej   prokuratúre a okresnom súde bol 1 mesiac a zvyšné 2 mesiace a 5 dní (od predloženia spisu krajskému súdu 28. júna 2002 do právoplatnosti uznesenia krajského súdu 3. septembra 2002) trvalo konanie o opravnom prostriedku. Vzhľadom na to, že sťažovateľ vytýka porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru vo vzťahu ku krajskému súdu, je potrebné zaoberať sa konaním vedeným na krajskom súde.

Postup   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   urýchlený.   Vychádzajúc   z vyššie uvedenej judikatúry Súdu krajským súdom spotrebovaný čas prevyšujúci 2 mesiace nie je možné vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti považovať za urýchlené konanie v zmysle základného práva, ktorého porušenie sa namieta.

Nemožno akceptovať obranu krajského súdu, ktorý sa odvoláva na ustanovenie § 129 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého rozsudok treba písomne vyhotoviť najneskoršie do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia; ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu lehotu.

Citované   ustanovenie   Trestného   poriadku   má   na   mysli   lehotu   na   písomné vyhotovenie   rozsudku,   teda   konečného   rozhodnutia   súdu   vo veci   samej,   v ktorom   sa rozhoduje   o vine   alebo   nevine   a o prípadnom   treste.   V danom   prípade   nešlo   o takéto rozhodovanie, a to ani formálne ani obsahom. Z formálneho hľadiska nešlo o rozsudok, ale o uznesenie   a z obsahového   hľadiska   nešlo   o rozhodovanie   o vine   či   nevine,   ale   iba o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa.

Podľa   §   138   Trestného   poriadku   v prípade   neexistencie   osobitného   ustanovenia použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia Trestného poriadku o rozsudku.

Lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku nie je možné použiť primerane na písomné vyhotovenie uznesenia, a to z dôvodov vyššie uvedených. Písomné vyhotovenie rozsudku je nepomerne zložitejšie a náročnejšie ako písomné vyhotovenie uznesenia.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajský   súd porušil   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   osobitne rozoberať aj otázku porušenia čl. 17 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie zabezpečuje obdobnú ochranu.

K namietanému   porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa názoru sťažovateľa pomalým postupom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva obhajovať sa podľa čl. 50 ods.   3   ústavy.   Tým   zároveň   mal   byť   porušený   aj   čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy. Sťažovateľ   svoj   názor   zakladá   na   tej   skutkovej   okolnosti,   že   zdĺhavosťou   konania o preskúmanie dôvodnosti trvania väzby krajským súdom bol pozbavený možnosti každých 14 dní žiadať nanovo o prepustenie z väzby. Krajský súd sa k porušeniu týchto článkov ústavy nevyjadril.

Podľa názoru ústavného súdu podstatná je tá skutková okolnosť, že 3. septembra 2002 došlo tak ku právoplatnému ukončeniu trestného stíhania sťažovateľa, ako aj k jeho prepusteniu z väzby. Vzhľadom na túto skutočnosť porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy nedosiahlo takú intenzitu, aby bolo potrebné porušenie týchto práv v tomto konaní vysloviť.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať otázkou porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú spravidla vždy porušené, ak je porušené   niektoré   základné   právo   alebo   sloboda.   Ide   o sprievodný   účinok   porušenia základného práva alebo slobody.

K   primeranému finančnému zadosťučineniu a   k   náhrade trov konania

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).

Ústavný   súd   považoval   za   oprávnenú   sťažovateľovu   požiadavku   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to do výšky 20 000 Sk. Vzhľadom na intenzitu porušenia   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nebolo   možné   považovať   za   postačujúce   jedine deklarovanie porušenia závažného základného práva sťažovateľa.

Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   pozostávajú   z trov   za tri   úkony   právnej pomoci zo strany advokáta, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti a zo spísania stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. Za prvé dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku 2003 v sume 4 270 Sk. Režijný paušál k dvom úkonom z roku 2002 je 100 Sk a k poslednému úkonu v roku 2003   128   Sk.   Preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   celkom   sumu 12 398 Sk. Keďže sťažovateľ uplatnil z titulu náhrady trov konania iba sumu 8 368 Sk, nebolo možné priznať mu sumu vyššiu, než akú požadoval.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2003