znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 179/2015-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Drahomírom   Tomčom,   Kocelova   9,   Bratislava,   vo   vecinamietaného   porušenia   jej   základného   práva   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávisloma nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, základného právana rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   7 C 6/2011zo 17. februára   2014   a   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   2   Co   432/2014zo 17. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“),ktorou   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   domáhať   sa   svojho   právana nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavya práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalejlen „okresný súd“) sp. zn. 7 C 6/2011 zo 17. februára 2014 a rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014.

2.   Z obsahu   obšírnej   sťažnosti   (na   36   stranách)   a k nej   pripojených   písomnostívyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v procesnom   postavení   žalobkyne   v súdnom   sporeo neplatnosť   kúpnej   zmluvy   a   dohody   a zriadení   vecného   bremena   k   nehnuteľnostiam.Súčasne   sa   domáhala   určenia,   že   je   výlučnou   vlastníčkou   predmetných   nehnuteľností.V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom zo 17. februára 2014 tak, že jej žalobuzamietol.   O odvolaní   sťažovateľky   z 2.   mája   2014   rozhodol   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok.

3.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   okresného   súdua rozsudkom   krajského   súdu,   ktoré   sú   podľa   nej   založené   na   nesprávnych   skutkovýcha právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené. V podstatnej časti svojej argumentáciesťažovateľka podrobne poukazuje na to, v ktorých smeroch považuje skutkové a právnezávery najmä okresného súdu za nesprávne, pričom jej námietky sa v podstatnej častizhodujú s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

4.   Sťažovateľka,   opisujúc   skutočnosti   vyplývajúce   z jej   žaloby   a tiež   odvolaniaa rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu,   v podstatnom   (s.   27   až   s.   29   sťažnosti)uviedla, že jej sťažnosť „je plne dôvodná z nasledovných dôvodov: Je nepochybné,   že stanovisko súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, že vyššie citované kúpne zmluvy ako aj dohoda o zriadení vecného bremena nie sú v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. a teda neplatnými podľa ust. § 39 Obč. zák. sú zjavne neodôvodnené, tiež arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a preto došlo k porušeniu mojich ústavných práv vyššie citovaných a zakotvených v článkoch 46 ods. 1, 47 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy... a v článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Už z konštantnej judikatúry... vyplýva, že súd zisťuje, či sa výkon práva prieči dobrým mravom v danom čase a na danom mieste podľa objektívneho kritéria, nezávisle na vedomí a vôli toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva (nezávisle na zavinení)... Pod dobrými mravmi   treba   rozumieť   v   tomto   prípade   uznávané   zásady   konania   v právnom   styku poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov...

Obsah vyššie citovaných kúpnych zmlúv a dohody o zriadení vecného bremena je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi vyššie citovanými, vzhľadom na skutočnosť, že je voči mne diskriminačný, nepoctivý, nerešpektuje rovnosť účastníkov právneho úkonu, keď na základe vyššie citovaných kúpnych zmlúv strácam právne prístup k svojim pozemkom, zmluvami nedotknutými a naviac na základe dohody o zriadení vecného bremena je moje vlastnícke   právo   výrazne   a   citeľne   oslabené   vyššie   špecifikovaným   vecným   bremenom zriadením v prospech kupujúceho, ktorý vyhotovil obidve kúpne zmluvy a dohody o zriadení vecného bremena ako osoba s právnickým vzdelaním. Preto nemôže súd prvého stupňa a ani odvolací súd nedôvodné a vecne nesprávne tvrdiť, že sa nejedná o rozpor zmlúv s dobrými mravmi, pretože v občianskoprávnych vzťahoch podľa ich názoru v zásade nie je vylúčené   ani   to,   aby   účastníci   uzatvorili   zmluvu,   ktorá   je   výhodnejšia   pre   jedného   z účastníkov zmluvy. Na potvrdenie toho, že obe kúpne zmluvy ako aj dohoda o zriadení vecného bremena sú v rozpore s dobrými mravmi... svedčí i samotná výpoveď žalovaného na pojednávaní, keď uviedol, že keby v kúpnych zmluvách bolo zriadené aj vecné bremeno k pozemkom, ktoré odo mňa tento kúpil... v tomto prípade by on predmetné pozemky odo mňa nikdy nekúpil. To je jasný a nespochybniteľný dôkaz tohto, že vyššie citované kúpne zmluvy ako aj dohoda o zriadení vecného bremena, ktoré vyhotovil žalovaný sú v rozpore s dobrými mravmi... Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané..., že obe kúpne zmluvy zo dňa 19.1. 2005 a zo dňa 30.12. 2005 ako aj dohoda o zriadení vecného bremena, ktorá bola začlenená v obsahu vyššie citovanej kúpnej zmluvy zo dňa 30.12. 2005, predmetom ktorých boli novovytvorené pozemky...

... neboli žiadnym spôsobom (pevným zošitím, obyčajnou kovovou sponou alebo stolovou zošívačkou s kovovovou sponou a podobne) spojené s vyššie citovanými geometrickými plánmi vypracovanými geodetom ⬛⬛⬛⬛...“.

5. Sťažovateľka na základe uvedených dôvodov navrhla, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že „rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 17. 2. 2014 spisovej značky 7 C 6/2011... a rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 17.9. 2014 spisovej značky 2 Co 432/2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II spisovej značky 7 C 6/2011 zo dňa 17.2. 2014 vo veci samej v občianskoprávnej veci... došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľky zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy..., domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, článku 47 ods. 3 Ústavy... ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok   Okresného   súdu...   spisovej   značky   7C   6/2011   zo   dňa   17.   2.   2014   sa zrušuje.   Rozsudok   Krajského   súdu...   zo   dňa   14.7.   2014   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia Okresnému súdu Bratislava 2 spisovej značky 7 C 6/2011 na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský   súd...   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   vo   výške 372,08 €... na účet advokáta JUDr. Drahomíra Tomču...“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnomzasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritomtak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56zákona   o   ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jehoodmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastnícisú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, abyjeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislýma nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebozáväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkomokresného súdu sp. zn. 7 C 6/2011 zo 17. februára 2014 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014 boli porušené jej v sťažnosti označené práva (body1 a 7).

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

9. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadlarozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 6/2011 zo 17. februára 2014. Vzhľadom na princípsubsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomocpreskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadnyopravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila,   a   o   odvolaniach   proti   nemu   rozhodolkrajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Co 432/2014 zo 17. septembra 2014. Ztohto   dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť   pre nedostatok právomociústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II. B K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

10.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   432/2014zo 17. septembra   2014,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušeniesvojich   v sťažnosti   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu,   ktorým   potvrdilprvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a v zásade aj s právnymi názormia závermi   tohto   súdu,   ktoré   však   podľa   názoru   sťažovateľky   vyplývalo   z nedostatočnezisteného   skutkového   stavu   veci   a   nesprávnych   právnych   záverov   a tiež   jehonedostatočného odôvodnenia (pozri tiež bod 3 a 4).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46ods. 1 i čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutímkrajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutímo odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   432/2014   zo 17. septembra   2014   súzlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

13.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospelk záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil [(§ 157 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], keď konštatoval, že prvostupňový súd riadne zistilskutkový stav veci a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 OSP),preto sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil (§ 219 ods. 2 OSP)s dôvodmi   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   návrh   sťažovateľky   (akonavrhovateľky) zamietol (závery okresného súdu sú zrozumiteľne uvedené na s. 11 až s. 14,pozn.).   Z rozsudku   krajského   súdu   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   v roku   2011určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorou sa domáha určenia neplatnosti právnychúkonov, a to kúpnych zmlúv z 19. januára 2005 a 30. decembra 2005, dohody o zriadenívecného bremena a určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov v

. Naliehavý právny záujem odôvodňovala aj tým, že bez rozhodnutiasúdu Okresný úrad Bratislava, odbor katastrálny, nevyznačí pôvodný stav vlastníctva preduzavretím týchto právnych úkonov. Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktiež vychádzalz ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka (§ 40 ods. 1, § 46ods. 1, § 46 ods. 2) a vo svojich záveroch (na s. 10 až s. 13) okrem iného uviedol: „Ak teda Občiansky zákonník výslovne vyžaduje prejav účastníkov na tej istej listine, čo   v   prípade   sporných   kúpnych   zmlúv   bolo   preukázané   a   navrhovateľkou   v priebehu konania ani nespochybňované, v prípade, že kúpne zmluvy odkazujú na geometrický plán, špecifickú   pojmovú   náležitosť   pevného   spojenia   zmluvy   s   geometrickým   plánom nezodpovedajúcej požiadavke uvedenej v ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže mať bez ďalšieho za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Nie je možné sa preto stotožniť s námietkou navrhovateľky, že súdna prax otázku technickej jednoty listiny zmluvy o   prevode   nehnuteľnosti,   poukazom   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   SR   č.   69   zo   dňa 03.10.2001, sp. zn. Cpj/33/2001, vyriešila. Opačný záver by totiž presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti kúpnych zmlúv, čo by negatívnym spôsobom zasiahlo nielen do právnej istoty účastníkov tohto konania, ale by mohol negatívne ovplyvniť aj množstvo   ďalších   občianskoprávnych   vzťahov.   Prijatím   názoru   navrhovateľky,   že   kúpne zmluvy   sú   absolútne   neplatné   výlučne   z   dôvodu,   že   im   chýba   pevné   spojenie   listov s geometrickými plánmi, by touto vadou bolo postihnutých množstvo ďalších zmlúv v tom čase uzavretých, čím by došlo k vážnemu narušeniu aj tých občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú ich účastníkmi dlhú dobu rešpektované, čo je z hľadiska právnej istoty týchto subjektov, ale aj tretích osôb, neprijateľné. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že postupu súdu prvého stupňa, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal zo založených fotokópií   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   19.01.2005,   pevne   spojenej   s   geometrickým   plánom č. 168/2004   zo   dňa   13.12.2004,...   a   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   30.12.2005,   pevne   spojenej s geometrickým   plánom   č.   95/2005   zo   dňa   29.11.2005...,   nie   je   možné   nič   vytýkať i s prihliadnutím na to, že síce zo strany navrhovateľky a Okresného úradu Bratislava, katastrálneho   odboru   boli   súdu   prvého   stupňa   predložené   kúpne   zmluvy   bez   spojenia s geometrickými plánmi, avšak odporca v konaní preukázal, že kúpne zmluvy boli pevne spojené s geometrickými plánmi, čím uniesol dôkazné bremeno a preukázal opak toho, čo uviedla a namietala navrhovateľka; a odvolací nemal dôvod pochybovať o pravosti ich fotokópii, nakoľko súd prvého stupňa podrobne zistil priebeh ich osvedčovania a v dôsledku toho bol   preukázaný opak toho,   čo ako dôvod neplatnosti   právnych úkonov namietala samotná navrhovateľka (§ 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o neplatnosti právnych úkonov   pre   rozpor   s   dobrými   mravmi   podľa   ust.   §   3   a   §   39   Občianskeho   zákonníka z dôvodu, že ich uzavretím stratila právne prístup k pozemku ⬛⬛⬛⬛ a pozemku ⬛⬛⬛⬛ a   v   prospech   odporcu   bolo   zriadené   vecné   bremeno   na   pozemku ⬛⬛⬛⬛ v neprospech navrhovateľky.

Podstatným obsahom vecného bremena je totiž zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti, obmedzenie   v   jeho   výkone   vlastníckeho   práva   (§   151n   Občianskeho   zákonníka). V posudzovanej   veci   navrhovateľka   článkom   III.   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   30.12.2005 obmedzila   výkon   svojho   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   a   to   pozemku

zriadením   vecného   bremena v prospech   odporcu,   zodpovedajúcemu   jeho   právu   v   prechode   a   prejazde   osobným a nákladným vozidlom cez tento pozemok a v práve pokládky všetkých inžinierskych sietí cez tento pozemok, ako i rozkopávky pri výkone údržby, opráv, resp. rekonštrukcie týchto sietí. Ak samotným dôvodom neplatnosti právneho úkonu je jeho rozpor s dobrými mravmi, tak za úkon v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov   vzájomných   vzťah   medzi   ľuďmi,   nemožno   považovať   úkon   navrhovateľky   ako vlastníka   nehnuteľnosti,   smerujúci   k   obmedzeniu   jej   vlastníckeho   práva   k   predmetnej nehnuteľnosti,   teda   využitia   dispozitívneho   práva   vlastníka   s   nehnuteľnosťou   nakladať spôsobom uvedeným v § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom je nutné poukázať aj na výpoveď navrhovateľky na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 25.09.2012 (č. l. 369 spisu), v ktorej uviedla, že si neprečítala znenie kúpnej zmluvy zo dňa 30.12.2005 a z dôvodu neoboznámenia sa s jej obsahom nemožno takéto konanie navrhovateľky pričítať na ťarchu odporcu a prístupom navrhovateľky zmluvnú slobodu negovať.

Vecne správnym je aj záver prvostupňového súdu, že skutočnosť nezviazania zmluvy o prevode nehnuteľností pred jej podpisom s geometrickým plánom spôsobuje jej neplatnosť a preto sa zároveň odvolací súd nestotožnil s tvrdením navrhovateľky...

V zmluvách, ktorých určenia neplatnosti sa navrhovateľka v konaní domáhala, sú jednotlivé   nehnuteľnosti   špecifikované   konkrétne,   a   je   v   nich   konštatované,   že   bol vypracovaný   geometrický   plán,   tak   nehnuteľnosti   sú   dostatočne   určité   a   zrozumiteľné, a preto samotné nepredloženie geometrického plánu a jeho pevné nezviazanie s kúpnou zmluvou nespôsobí neplatnosť samotnej kúpnej zmluvy pre nezrozumiteľnosť, respektíve pre neurčitosť,   keďže   absencia   pevne   zviazaného   geometrického   plánu   predstavuje odstrániteľnú podmienku v správnom konaní a súd nie je oprávnený preskúmavať postup katastrálneho   úradu   a   rozhodnutie   Správy   katastra   o   povolení   vkladu,   ktoré   môže   byť predmetom preskúmavania iba v správnom konaní. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď' súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo   veci   samej   zistil   skutkový   stav,   vykonaním   potrebných   a   účastníkmi   navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými   by   sa   nebol   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na   správne   zistený   skutkový   stav   aplikoval   zodpovedajúce   ustanovenia   rozhodol   vecne správne a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a záveryboli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   rešpektujenázor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnymnázorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Z ústavnoprávneho hľadiskapreto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré súdostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Ústavný   súd   eštepripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecnéhosúdnictva.

15. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavnéhosúdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavnýsúd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdua namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosťsťažovateľky v tejto časti (II.B) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).

17. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súdnepovažoval za potrebné zaoberať sa aj namietaným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorésťažovateľka v petite sťažnosti ani neuviedla a v sťažnosti ani riadne neodôvodnila, hoci jezastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015