znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 179/2013-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka,   zo   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P.,   a. s.,   B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžz 1/2011 z 28. augusta 2012 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia obchodnej   spoločnosti   P.,   a. s.,   v   sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu obchodnej spoločnosti Š. s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2012   doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   a. s.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š. s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžz   1/2011   a   jeho   uznesením   z 28.   augusta   2012   (ďalej   len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania, ktorý bol Odporcovi doručený dňa 30. 3. 2011 (ďalej len „Návrh“), v zmysle ustanovenia § 250v OSP   domáhal   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo financií SR“)...

Sťažovateľ týmto Návrhom napadol nezákonný zásah spočívajúci vo zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót Ministerstvom financií SR na jeho webovom sídle, pričom za nezákonný zásah označil konanie správneho orgánu – Ministerstva financií SR, ktoré   stanovením   priemerných   trhových   cien   emisných   kvót   postupovalo   „arbitrárne, svojvoľne   a   na   základe   absolútne   voľnej   úvahy.“   Ďalej,   Sťažovateľ   v   Návrhu poukazoval na skutočnosť, že príslušný právny predpis, ustanovenie § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“), na základe ktorého bol nezákonný   zásah   vykonávaný,   „je   nevykonateľný   a   neurčitý   a   žiadnym   spôsobom neurčuje spôsob výpočtu priemerných trhových cien emisných kvót.“...

Podľa Sťažovateľa nezákonným zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót Ministerstvom financií SR bol ukrátený na svojich zákonných i ústavných právach, keďže aktom Ministerstva financií SR mu vznikla povinnosť odviesť preddavky na daň a daň z emisných kvót, ktorých výška bola určená nezákonným spôsobom. Sťažovateľ teda žiadal Odporcu o vydanie takého rozhodnutia, ktorým by ďalším dôsledkom nezákonného zásahu a jeho   hroziacemu   opakovaniu   zamedzil,   a   to   tým,   že   uloží   Ministerstvu   financií   SR odstrániť   údaj   o   priemernej   cene   na   účely   vyčíslenia   základu   dane   z   emisných   kvót zo svojho webového sídla...

Navyše, keďže so zverejnením priemerných trhových cien emisných kvót sú spojené právne následky záväzného určenia priemernej trhovej ceny ako chýbajúcej zložky vzorca na   výpočet   základu   dane   z   emisných   kvót,   na   základe   čoho   sa   vypočítava   a   odvádza príslušná daň z emisných kvót, nezákonným zverejnením priemerných cien emisných kvót (nezákonný zásah) zároveň došlo k porušeniu Sťažovateľovho vlastníckeho práva... Následne, dňa 7. 6. 2012 Odporca na základe návrhu Sťažovateľa vydal uznesenie č. k.   8 Sžz/1/2011-209,   právoplatné   dňa   18. 6. 2012,   ktorým   s poukazom na ustanovenie § 109   ods.   2   písm.   c)   OSP   prerušil   konanie   o   ochrane   pred nezákonným zásahom do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Ústavnom   súde   SR   pod sp. zn. PL. ÚS 114/2011 o nesúlade ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov s Ústavou... S prihliadnutím na následné legislatívne zmeny napokon Odporca dňa 28. 8. 2012 predmetné konanie aplikáciou ustanovenia § 250v ods. 6 OSP zastavil s odôvodnením, že zákonné ustanovenie, o aplikáciu ktorého v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom išlo,   bolo   nepriamou   novelou   Zákona   o   dani   z   príjmov   zrušené,   a   tým   dôvod   konania odpadol...

Keďže dôvodom na zastavenie predmetného konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy bola podľa Odporcu zmena legislatívy, ktorej výsledkom bolo následné zrušenie ustanovenia, o aplikáciu ktorého v konaní išlo, dovoľujeme si uviesť niekoľko relevantných skutkových faktov k legislatívnemu stavu...

Dňa   21.   12.   2010   Národná   rada   Slovenskej   republiky   schválila   zákon č. 548/2010 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil Zákon o dani z príjmov. Táto novela okrem iného zaviedla novú daň z emisných kvót, a to vložením ustanovenia § 51b s nadpisom „Daň z emisných kvót“...

Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí pléna dňa 13. 6. 2012 rozhodol o návrhu skupiny   37   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   pozastavenie   účinnosti ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov v znení novely a návrhu na opravu uznesenia Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 114/2011 zo dňa 23. 11. 2011 tak, že pozastavil účinnosť ustanovenia   §   51b   Zákona   o   dani   z   príjmov.   Toto   uznesenie   Ústavného   súdu   SR   bolo vyhlásené   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   dňa   29.   6.   2012   v   čiastke   č.   45 pod č. 188.   V   zmysle   uvedeného   najneskôr   od   tohto   dátumu   nebolo   možné   aplikovať ustanovenie   §   51b   Zákona   o   dani   z   príjmov   vôbec,   pretože   v   danom   čase   predmetné ustanovenie   nebolo   účinné.   V   zmysle   čl.   125,   ods.   3   Ústavy   SR   totiž   k   pozastaveniu účinnosti predmetného ustanovenia   došlo momentom vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov, t. j. dňa 29. 6. 2012...

Rovnako dňa 29.   6.   2012 bol v Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky   vyhlásený zákon č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň“). Článkom IV uvedeného zákona došlo   k zrušeniu   ustanovenia   §   51b   a   ďalších   ustanovení   Zákona   o   dani   z   príjmov, súvisiacich s emisnou daňou. Zároveň podľa nového ustanovenia § 52p Zákona o dani z príjmov sa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012 majú použiť pri podávaní daňového priznania k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011...

Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, nadobudol účinnosť dňa 30. 6. 2012... Dňa   27.   9.   2012   bol   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   vyhlásený   zákon č. 288/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových   výrobkov   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   dopĺňa   zákon č. 595/2003 Z.   z.   o   dani   z   príjmov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Novela o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania“), účinný od 30. 9. 2012. Článkom II tohto zákona došlo k novelizácii Zákona o dani z príjmov, a to vložením ustanovenia § 52s s názvom Prechodné ustanovenia k podávaniu daňového priznania k dani z emisných kvót. Týmto ustanovením sa daňovníkovi, ktorý nepodal daňové priznanie na daň z emisných kvót za príslušné zdaňovacie obdobie (t. j. za rok 2011 do 30. 6. 2012 ), ukladá povinnosť toto daňové priznanie podať v lehote do 15. 10. 2012...

Dňa   28.   8.   2012   Odporca   vydal   Uznesenie,   ktorým   rozhodol   o   zastavení prebiehajúceho súdneho konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.   V   odôvodnení   tohto   Uznesenia   sa   uvádza,   že   Odporca   tak   konal   na   základe ustanovenia § 250v ods. 6 OSP, ktoré hovorí, že: „Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne o trovách konania.“...

Ako je uvedené v skutkovom stave vyššie, Odporca za takýto „dôvod, ktorý odpadol“ označil   skutočnosť,   že   zákonné   ustanovenie,   o   aplikáciu   ktorého   v   konaní   o   ochrane pred nezákonným zásahom išlo, bolo Zákonom o zrušení emisnej dane súčinnosťou od 30. 6. 2012 zrušené. Odporca považoval tento moment za rozhodujúci pre naplnenie procesného postupu v zmysle ustanovenia § 250v ods. 6 OSP a dostačujúci na to, aby na základe uvedeného konanie zastavil a meritom veci sa ďalej nezaoberal...

S prihliadnutím   na   skutkový   stav   je   však   Sťažovateľ   toho   názoru,   že   Odporca nepostupoval v zmysle vyššie uvedeného a právne nesprávne posúdil skutkový stav veci ku dňu vyhlásenia Uznesenia, keď uviedol, že vypustením ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov došlo k zániku zákonného ustanovenia, o aplikáciu ktorého v predmetnom konaní o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   išlo,   a   z   toho   dôvodu   konanie   zastavil.   Avšak legislatívny stav, už aj v čase vyhlásenia Uznesenia, nekorešpondoval so záverom Odporcu uvedenom v Uznesení a nezákonný zásah (dôsledky zásahu) Ministerstva financií SR, ktorý bol   predmetom   konania   vedeného   Odporcom,   tak   naďalej   pretrvával.   Po   tom, čo sa Odporca   rozhodol   aplikovať   ustanovenie   §   250v   ods.   6   OSP   už   o   merite   veci, t. j. o tom, či k nezákonnému zásahu Ministerstva financií SR do práv Sťažovateľa skutočne došlo, nerozhodoval. Podľa odôvodnenia Uznesenia je možné vyvodiť záver, že Odporca síce   pri svojom   rozhodovaní   zobral   do   úvahy   zmeny,   ktoré   priniesol   Zákon,   ktorým sa zrušila   emisná   daň,   avšak   nedôsledne   a   nie   v   plnom   rozsahu   a   zároveň   nepoznal dostatočne skutkový stav veci tak,   aby mohol náležite posúdiť odpadnutie/neodpadnutie predmetu konania. Ako je uvádzané v skutkovom stave, Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, síce formálne odstránil predmetné ustanovenie § 51b Zákona o dani z príjmov, avšak vložením   ustanovenia   §   51p   sa   prakticky   zároveň   vytvoril   právny   stav,   ktorý   ponechal ustanovenie   § 51b   aplikovateľný   na   právne   vzťahy   v   roku   2011   a   ktorého   zmyslom je ponechať v modifikovanej forme zachovanie povinnosti odvedenia dane z emisných kvót za rok 2011. T. j. hoci došlo k formálnemu zrušeniu ustanovenia § 51b Zákona o dani z príjmov,   Ministerstvo   financií   SR   naďalej   pokračovalo   v   nezákonnom   zásahu a pokračovalo   vo zverejňovaní   na   svojom   webovom   sídle   priemerných   trhových   cien emisných   kvót   s cieľom,   aby   daňovníci   dane   z   emisných   kvót   boli   povinní   vypočítať a odviesť daň z emisných kvót podľa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012. Uvedená   legislatívna   zmena   tak   nemohla   byť   legitímnym   dôvodom   na   postup   Odporcu podľa ustanovenia § 250v ods. 6 OSP. Sťažovateľ má za to, že popísaná legislatívna zmena, navyše Odporcom nesprávne interpretovaná, nemohla byť dôvodom na zastavenie konania, pretože nedošlo k odstráneniu nezákonného zásahu, ale naopak, tento zásah a jeho dôsledky naďalej pretrvávali a porušeným právam Sťažovateľa naďalej nebola priznaná zákonná právna ochrana, čím došlo k odňatiu Sťažovateľovho práva na súdnu ochranu...

Navyše,   ani   samotné   odôvodnenie   Odporcu,   obsiahnuté   v   Uznesení,   nevykazuje znaky požadované tak zákonnou úpravou, ako i konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR... Sťažovateľ je ale toho názoru, že odôvodnenie Uznesenia Odporcu nebolo dostatočné a v žiadnom   prípade   sa   nevysporiadalo   so   všetkými   právne   a   skutkovo   relevantnými otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany...

Ako   už   vyplýva   zo   skutkového   stavu,   podaním   Návrhu   Sťažovateľ   sledoval   ciel, ktorým   bolo   vydanie   takého   rozhodnutia   Odporcu,   ktorým   by   zamedzil   dôsledkom nezákonného   zásahu   a   jeho   hroziacemu   opakovaniu   sa.   Vzhľadom   k   tomu,   že   v   čase podania Návrhu nezákonný zásah trval (a jeho dôsledky pretrvávajú dodnes), v záujme Sťažovateľa navyše bolo, aby Odporca rozhodol v predmetnej veci bez zbytočného odkladu, s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   Sťažovateľovi   reálne   hrozila   povinnosť   zaplatenia preddavkov   z   emisnej   dane   a   následne   aj   samotnej   emisnej   dane   určenej   nezákonným spôsobom, ak by neexistovalo rozhodnutie Odporcu o tom, že konaním Ministerstva financií SR bolo skutočne zasahované do práv Sťažovateľa...

Je zrejmé, že Odporca pred vydaním Uznesenia nepoznal aktuálny skutkový stav a ani ho poznať nemohol, pretože nevykonal žiadne kroky smerujúce k jeho náležitému zisteniu a teda jeho rozhodnutie o tom, že predmet konania odpadol nemôže byť správne. Uznesenie v zmysle jeho odôvodnenia vydal len na základe skutočnosti, že došlo k zmene legislatívneho stavu. Ak by ale Odporca dostatočne zistil aktuálny skutkový stav predmetnej veci predtým, ako vydal Uznesenie o zastavení konania, zistil by, že nová právna úprava neodstraňuje   dôsledky   nezákonného   zásahu   do   práv   Sťažovateľa.   Odporca   si   zároveň nevyžiadal   informáciu   od   Navrhovateľa   o   tom,   či   tvrdený   nezákonný   zásah   má na Navrhovateľa negatívne dôsledky. Ak by tvrdenie Odporcu o tom, že dôvod konania odpadol   bolo   správne,   znamenalo   by   to,   že   nezákonný   zásah   alebo   jeho   dôsledky už nepretrvávajú.   Uvedené   ale   nekorešponduje   s   reálnym   stavom   veci.   Dovoľujeme si uviesť,   že   zásah   a dôsledky   nezákonného   zásahu   naďalej   pretrvávajú   a   navyše   tým, že Sťažovateľ   si   musel   splniť   povinnosť   zaplatiť   preddavky   z   emisnej   dane,   určené nezákonným   spôsobom,   bolo   tým   zasiahnuté   aj   do   jeho   majetkovej   sféry   a   vznikla mu preukázateľná ekonomická ujma. Uznesením Odporcu však stratil možnosť domáhať sa ochrany svojich práv ako i náhrady škody vzniknutej mu zo zaplatenia tohto preddavku... Porušenie práva na súdnu ochranu vidí Sťažovateľ vtom, že Odporca zastavil súdne konanie sp. zn. 8 Sžz/1/2011 v zmysle ustanovenia § 250v ods. 6 OSP z dôvodu zmeny právnej   úpravy,   ktorá   podľa   názoru   Odporcu   spôsobila,   že   dôvod   konania   odpadol. Ako už bolo uvedené v časti 3 vyššie, Odporca zobral do úvahy len čiastočne zmenu právnej úpravy, a nie jej zmenu ako celku, v plnom rozsahu, ktorá navyše nemohla úplne odstrániť dôsledky predmetného nezákonného zásahu. Preto zastavenie konania nemohlo spôsobiť a ani nespôsobilo odstránenie žalovaného stavu, ktorým bol nezákonný zásah Ministerstva financií   SR   do   práv   Sťažovateľa,   ale   práve   naopak,   po   zastavení   konania   Odporcom nezákonný zásah do práv Sťažovateľa pretrváva a naďalej porušuje jeho práva...»Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   o   jej   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžz/1/2011 svojím postupom a uznesením č. k. 8 Sžz/1/2011-215 zo dňa 28. 8. 2012 porušil základné práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a č. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžz/1/2011-215 zo dňa 28. 8.   2012   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný   súd   sťažnosť   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   a   uznesením č. k. I. ÚS 179/2013-25 z 27. marca 2013 ju prijal na ďalšie konanie.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   vyjadril   najvyšší   súd   podaním č. k. KP 3/2013-21 zo 6. mája 2013, ktorý zotrval na správnosti svojho postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a správnosti svojich záverov vyslovených v napadnutom uznesení a ich dostatočnom odôvodnení, keď uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní ochrane pred nezákonným zásahom vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžz/1/2011,   rozhodoval   o   návrhu,   v   ktorom   sa   sťažovateľka domáhala   vydania   rozsudku,   ktorým   uloží   odporcovi   (Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky), aby v lehote do troch dní odstránil zo svojho webového sídla údaje označené ako „Priemerné   ceny   na   účely   vyčíslenia   základu   dane   z   emisných   kvót“   prípadne „priemerné trhové ceny“ EUA alebo emisných povoleniek a zároveň zakázal odporcovi pokračovať   v   ďalšom   zverejňovaní   týchto   informácií,   ktorý   postup   odporcu   vyplýval z aplikácie   §   51b   ods.   12   zák.   č.   595/2003   Z.   z.   o   dani   z   príjmov   v   znení   neskorších predpisov.

Dňa   30.   júna   2012   nadobudol   účinnosť   čl.   IV   zák.   č.   189/2012   Z.   z.,   ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších   predpisov   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov, ktorý v bode 5 vypustil § 51b zák. č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Dňa   28. augusta   2012   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konanie   uznesením č. k. 8 Sžz 1/2011-209   s   poukazom   na   §   250v   ods.   6   zák.   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len OSP) zastavil, keď dospel k záveru, že odpadol dôvod konania.

Pokiaľ sťažovateľka v súvislosti s vyššie označeným uznesením namietala porušenie práva na súdnu ochranu je potrebné uviesť, že z petitu návrhu na začatie konania je zrejmé, že sťažovateľka žiadala, aby boli predmetné údaje týkajúce sa priemerných trhových cien emisných kvót odstránené z webového sídla ministerstva financií a ich ďalšie zverejňovanie zakázané. Najvyšší súd SR, viazaný návrhom sťažovateľky, majúc na zreteli čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, nemohol ďalej konať o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom, keďže zákonný podklad pre postup ministerstva financií bol zrušený, z ktorej skutočnosti je zrejmé, že   ani   samotné   ministerstvo   financií   nemohlo   ďalej   v   konaní   (tvrdenom   nezákonnom zásahu) pokračovať.

Pokiaľ sťažovateľka uvádzala, že boli aj naďalej zverejňované priemerné trhové ceny emisných kvót,   takáto skutočnosť z obsahu webového sídla ministerstva financií v čase vydania vyššie označeného uznesenia nevyplývala...

V súvislosti s vyššie uvedeným je na mieste konštatovať, že sťažovateľkou označené práva nemohli byť postupom a vyššie označeným uznesením Najvyššieho súdu SR porušené a podaná sťažnosť tak nie je dôvodná...»

Sťažovateľka sa vyjadrila k stanovisku najvyššieho súdu v podaniach doručených ústavnému súdu 27. mája 2013 a 28. júna 2013, v ktorých zdôraznila dôvodnosť svojej sťažnosti,   ako   aj   pretrvávanie   zverejňovania   cien   emisných   kvót   na   webovej   stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“) v čase vydania napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd,   ako   aj   právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému   súdu   oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 1/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným najvyššiemu súdu 30. marca 2011 domáhala podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   ministerstva   financií,   ktorý   mal spočívať vo zverejňovaní priemerných trhových cien emisných kvót na jeho webovom sídle podľa § 51b ods. 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“).

Daň z emisných kvót bola zavedená na území Slovenskej republiky vložením § 51b do zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 548/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   595/2003   Z.   z.   o   dani   z   príjmov   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. januára 2011.

Z ustanovení jednotlivých odsekov § 51b zákona o dani z príjmov vyplýva, že pre výpočet dane z emisných kvót, ako aj preddavkov na daň z emisných kvót sú určujúce priemerné ceny emisných kvót, ktoré tvoria súčasť výpočtového vzorca na výpočet dane i preddavkov na daň.

V   ustanovení   §   51b   zákona   o   dani   z   príjmov   ani   v   ostatných   ustanoveniach citovaného zákona nie je vymedzený spôsob určenia priemerných cien emisných kvót.

Zákon o dani z príjmov len v § 51b ods. 12 uvádza, že priemerné ceny emisných kvót za   jednotlivé   kalendárne   mesiace   a   kalendárne   roky   zverejní   ministerstvo   na   svojom webovom sídle.

Pre výpočet preddavkov na daň z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatných do 30. júna 2011 a do 31. decembra 2011 boli rozhodujúce priemerné trhové ceny emisných kvót v roku 2010 a pre výpočet dane z emisných kvót za kalendárny rok 2011 splatnej do 30.   júna   2012   boli   rozhodujúce   trhové   ceny   emisných   kvót   za   kalendárny   mesiac predchádzajúci   mesiacu,   v   ktorom   sa   uskutočnil   ich   prevod   a   priemerné   trhové   ceny emisných kvót za príslušný kalendárny rok, t. j. rok 2011 (§ 51b ods. 3, 4, 6, 7 a 8 zákona o dani z príjmov).

Daň z emisných kvót bola zrušená na území Slovenskej republiky vypustením § 51b do zákona o dani z príjmov, a to zákonom č. 189/2012 Z. z. s účinnosťou od 30. júna 2012.

Zákonom č. 189/2012 Z. z. s účinnosťou od 30. júna 2012 však bolo do zákona o dani z príjmov vložené prechodné ustanovenie § 52p, ktoré v odseku 1 znie: „ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. júna 2012 sa použijú pri podávaní daňového priznania k dani z emisných kvót za posledné zdaňovacie obdobie predchádzajúce zdaňovaciemu obdobiu roka 2012...“

Z uvedeného vyplýva, že podávanie daňových priznaní a výpočet dane z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 sa naďalej spravuje obsahom § 51b zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 29. júna 2012, hoci bolo predmetné ustanovenie s účinnosťou od 30. júna 2012 vypustené z citovaného zákona.

Ústavný súd poznamenáva, že opísanej zmene právnej úpravy predchádzalo konanie na   ústavnom   súde   vedené   pod   sp.   zn.   PL.   ÚS   114/2011   o   návrhu   skupiny   poslancov Národnej rady Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu § 51b ods. 12 zákona o dani z príjmov s ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktoré bolo zastavené bez meritórneho posúdenia   súladu   označeného   ustanovenia   na   základe   späťvzatia   návrhu   (po   schválení vypustenia § 51b zo zákona o dani z príjmov Národnou radou Slovenskej republiky, pozn.).

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 28. augusta 2012 zastavil konanie o návrhu sťažovateľky   so   stručným   odôvodnením,   že   ustanovenie   §   51b   ods.   12   zákona   o   dani z príjmov bolo s účinnosťou dňom 30. júna 2012 zrušené, a preto odpadol dôvod na ďalšie konanie vo veci v zmysle § 250v ods. 6 OSP.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky poukazuje aj na to, že v čase jeho rozhodovania   nielenže   neexistoval   zákonný   podklad   na   zverejňovanie   priemerných trhových cien emisných kvót ministerstvom financií, ale ministerstvo financií na svojom webovom sídle ani fakticky nezverejňovalo priemerné trhové ceny emisných kvót.

Podľa   sťažovateľky   §   51b   ods.   12   zákona   o   dani   z   príjmov   tým,   že „žiadnym spôsobom   neurčuje   spôsob   výpočtu   priemerných   trhových   cien   emisných   kvót“, je nevykonateľný   a neurčitý,   a   preto   ak   ministerstvo   financií   zverejňuje   trhové   ceny emisných kvót, tieto určuje na základe svojej vlastnej úvahy bez stanovených zákonných pravidiel na ich určenie. Takéto konanie ministerstva financií spočívajúce vo zverejňovaní priemerných   trhových   cien   emisných   kvót,   ktoré   majú   byť   východiskovým   údajom pre výpočet dane z emisných kvót, považuje sťažovateľka za nezákonný zásah správneho orgánu.

Podľa sťažovateľky „Zákon, ktorým sa zrušila emisná daň, síce formálne odstránil predmetné ustanovenie § 51b Zákona o dani z príjmov, avšak vložením ustanovenia § 51p (správne má byť § 52p, pozn.) sa prakticky zároveň vytvoril právny stav, ktorý ponechal ustanovenie   §   51b   aplikovateľné   na   právne   vzťahy   v   roku   2011,   a   ktorého   zmyslom je ponechať   v   modifikovanej   forme   zachovanie   povinnosti   odvedenia   dane   z   emisných kvót za   rok   2011.   T.   j.   hoci   došlo   k formálnemu   zrušeniu   ustanovenia   §   51b   Zákona o dani z príjmov,   Ministerstvo   financií   SR   naďalej   pokračovalo   v   nezákonnom   zásahu a pokračovalo   vo   zverejňovaní   na   svojom   webovom   sídle   priemerných   trhových   cien emisných   kvót   s   cieľom,   aby   daňovníci   dane   z emisných   kvót   boli   povinní   vypočítať a odviesť daň z emisných kvót podľa ustanovenia § 51b v znení účinnom do 29. 6. 2012. Uvedená   legislatívna   zmena   tak   nemohla   byť   legitímnym   dôvodom   na   postup   Odporcu podľa ustanovenia § 250v ods. 6 OSP.“

Ďalej podľa sťažovateľky „samotné odôvodnenie Odporcu, obsiahnuté v Uznesení, nevykazuje   znaky   požadované   tak   zákonnou   úpravou,   ako   i   konštantnou   judikatúrou Ústavného   súdu   SR...   odôvodnenie   Uznesenia   Odporcu nebolo   dostatočné a   v žiadnom prípade   sa   nevysporiadalo   so   všetkými   právne   a   skutkovo   relevantnými   otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany...“.

Sťažovateľka vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu k jej sťažnosti zdôraznila, že zverejňovanie priemerných trhových cien emisných kvót na webovom sídle ministerstva   financií   trvalo   aj v   čase   rozhodovania najvyššieho   súdu   a   opačné tvrdenie najvyššieho   súdu   v   jeho   vyjadrení   nemá   žiadnu   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní v namietanom konaní.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1   listiny   spočíva   v   oprávnení   každého   domáhať sa   ochrany   svojich   práv   na   súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Tomuto   základnému   právu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje   aj   v   konaniach   o   návrhoch   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Všetky orgány verejnej moci sú   povinné v pochybnostiach   vykladať právne normy v prospech realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný   výklad   je   príslušný   orgán   verejnej   moci   povinný   uplatňovať   vo   vzťahu ku všetkým   účastníkom   konania   a   zároveň   garantovať   ich   primeranú   rovnováhu tak, aby bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z   ústavy,   ako   aj   z   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Výklad   a   aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd nie je zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu, ktoré   ho pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani prekúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne akceptovateľné.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny, ktorého porušenie sťažovateľka namieta, potrebné vykladať a uplatňovať   aj   s   ohľadom   na   príslušnú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva [ďalej len „ESĽP“ (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí   sa posúdiť   podľa   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda   nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (m. m. rozsudky ESĽP vo veciach Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997 a Higgins   c.   Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

V   súlade   s   uvedeným   ustanovením   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia.

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že najvyšší súd   sa   opomenul   akýmkoľvek   spôsobom   vysporiadať   so   všetkými   súvislosťami a dôsledkami zmeny právnej úpravy (vypustenie § 51b a vloženie § 52p zákona o dani z príjmov s účinnosťou od 30. júna 2012), považovať za dôvodnú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   dôsledky   zmeny   právnej   úpravy,   najmä   pokiaľ ide prechodné ustanovenie § 52p zákona o dani z príjmov (účinné v čase rozhodovania najvyššieho   súdu),   boli   pre   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní rozhodujúce, t. j. také, ku ktorým bolo nevyhnutné formulovať v odôvodnení napadnutého uznesenia špecifickú (konkrétnu) odpoveď.

Za   stavu,   keď   sa   najvyšší   súd   touto   skutočnosťou   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia   vôbec   nezaoberal,   nemožno   napadnuté   uznesenie   považovať   za   ústavne konformné.   V   danom   prípade   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné, aby sa najvyšší súd s touto podstatnou skutočnosťou v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným   spôsobom   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal. Ak tak   najvyšší   súd   neurobil,   treba   považovať   napadnuté   uznesenie   za   zjavne neodôvodnené, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľné a neudržateľné, čo zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu aj vo vzťahu k faktickému trvaniu   zverejňovania   trhových   cien   emisných   kvót   ministerstvom   financií   na   jeho webovom sídle v rozhodnom období v spojení s už označenými nedostatkami v odôvodnení napadnutého uznesenia je taktiež nutné hodnotiť podľa názoru ústavného súdu za ďalší dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Súčasťou   uvedeného   základného   práva   je   totiž   nepochybne   aj   požiadavka, aby sa príslušný   všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektným   spôsobom   a   zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska   akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   namietanému   porušeniu   ostatných   označených   základných   a   iných   práv sťažovateľky (čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu)

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom.

V nadväznosti na vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (pozri časť III tohto nálezu) nepovažoval ústavný súd už za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľky.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníka konania pred ochranou   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti prihliadol aj na   zásadu   minimalizovania   zásahov   do   právomoci   iných   orgánov   verejnej moci,   keďže   nálezom   zrušujúcim   rozhodnutie   o   poslednom   procesnom   prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje,   sa   vytvoril   priestor na ochranu namietaného   porušenia   týchto   práv   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.   38   ods.   2   listiny   sťažovateľka   uvádza   totožnú   argumentáciu   ako   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ktorá však podľa ústavného   súdu   nepreukazuje porušenie   ňou   označených   základných   práv.   Ústavný   súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   2   prvej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Najvyšší   súd   bude   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie viazaný   právnym názorom ústavného súdu vyjadreným v II. časti tohto nálezu (vo vzťahu k dôslednému odôvodneniu svojho rozhodnutia).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   nežiadala   priznať   finančné   zadosťučinenie,   preto   ústavný   viazaný návrhom sťažovateľky o finančnom zadosťučinení nerozhodoval.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci   úspešná,   a   preto   bolo   potrebné rozhodnúť o   úhrade   trov   konania. Ústavný   súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2012   (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa   § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu zo sumy 763 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 269,58 €.

Z týchto dôvodov   ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013