znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 179/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. Š., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Piešťany o jeho vzatí   do   väzby   sp.   zn.   Tp   42/2010   z 18. novembra   2010,   postupom   Okresného   súdu Piešťany   a Krajského   súdu   v Trnave   pri   rozhodovaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   na slobodu z 10. februára 2011, ako aj postupom vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície,   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Piešťany   v   trestnej   veci   vedenej   pod ČVS: ORP-1464/OVK-TT-2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2011 doručená sťažnosť S. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“), čl. 8 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listiny“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný súd“) o jeho vzatí do väzby sp. zn. Tp 42/2010 z 18. novembra 2010, postupom okresného súdu a Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu z 10. februára 2011, ako aj postupom vyšetrovateľa Úradu justičnej a   kriminálnej   polície,   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Piešťany   (ďalej   len „vyšetrovateľ“) v trestnej veci vedenej pod ČVS: ORP-1464/OVK-TT-2010.

Zo   sťažnosti   a zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresnému   súdu   bol 17. novembra 2010 o 15.40 h doručený návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „okresná prokuratúra“) na vzatie sťažovateľa do väzby pod č. k. 1 Pv 622/10-16. Sťažovateľ bol obmedzený na osobnej slobode od 16. novembra 2010 o 5.50 h, keď bol zadržaný   vyšetrovateľom.   Podľa   sťažovateľa   okresná   prokuratúra   svojím   postupom v predmetnom konaní porušila čl. 8 ods. 2 a 3 listiny, pretože ho v lehote 24 hodín od jeho zadržania neodovzdala okresnému súdu a ani ho neprepustila na slobodu.

Okresnému súdu bola 10. februára 2011 doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd uznesením sp. zn. Tp 11/2011 zo 17. februára 2011 zamietol.   Sťažovateľ   následne   podal   proti   uvedenému   uzneseniu   sťažnosť.   Krajský   súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tpo 15/2011 z   15.   marca   2011,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   28.   apríla   2011.   Krajský   súd v predmetnej   veci   svojím   postupom,   ktorým   nerozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby   urýchlene,   porušil   jeho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa práva na urýchlené rozhodovanie súdu o zákonnosti väzby (III. ÚS 7/00, I. ÚS 8/04).V predmetnom konaní došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom vyšetrovateľa „pri vyšetrovaní zločinu zabitia“ pod ČVS:   ORP-1464/OVK-TT-2010,   ktorý   proti   sťažovateľovi   počas   jeho   výsluchu uskutočneného 16. novembra 2010 použil „fyzické násilie tým, že ho bil a kopal, aby sa priznal k účelovej výpovedi a následne ju aj podpísal“. Na základe tejto výpovede bolo následne   proti   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   spáchanie   trestného   činu   zločinu zabitia.   Uvedeným   postupom   vyšetrovateľa   bol   porušený   §   48   ods.   3   písm.   a)   zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície v znení neskorších predpisov a sťažovateľ podal v dôsledku neho trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.   1 písm. a) Trestného zákona, ktoré však Ministerstvo   vnútra Slovenskej   republiky uznesením   ČVS: SKIS-53/IS-2-V-2011   z   23.   februára   2011   odmietlo,   pretože   nezistilo dôvod   na   začatie   trestného   stíhania   v   tejto   veci.   Sťažovateľ   následne   proti   uvedenému uzneseniu z 23. februára 2011 podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Bratislava sp. zn. 0 Pn 31/11 zo 7. apríla 2011 zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľ „naďalej trvá na tom, že zo strany príslušníkov PZ v Trnave, konkrétne..., ktorí boli dňa 16. 11. 2010 pri vykonávaní procesných úkonov došlo k fyzickému nátlaku na obv. S. Š., pričom bol jedným z nich kopaný a bitý, aby sa priznal k účelovej výpovedi a ktorú musel následne podpísať“. Uvedeným postupom vyšetrovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ ústavný   súd   požiadal,   aby „mu   bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.500,- eur z dôvodu prerokovania svojej veci bez zbytočných prieťahov a nekonanie Krajského Súdu v Trnave z dôvodu nedodržania 24 hod. lehoty na odovzdanie obvineného súdu zo strany Okresnej prokuratúry v Piešťanoch a nakoniec zo strany ÚJKP OR PZ v Trnave za porušenie čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

Sťažovateľ žiada Ústavný súd SR, aby vydal rozhodnutie, ktorým neodkladne S. Š..., bytom H., toho času v ÚVV Leopoldov, prepustil sťažovateľa na slobodu.

S. Š. priznal náhradu trov právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu, ktorý ho zastupuje v konaní pred Ústavným Súdom SR.“.

Sťažovateľ   taktiež   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   v   neperfektnej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa čl. 8 ods. 2 a 3 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 18. novembra 2010, ktorým rozhodol   o   jeho   vzatí   do   väzby, postupom   súdov   zúčastnených   na rozhodovaní   o   jeho žiadosti   o   prepustenie   na   slobodu   z   10.   februára   2011,   ako   aj   postupom   vyšetrovateľa v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-1464/OVK-TT-2010.   K   porušeniu   uvedených   práv sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že

- okresný súd rozhodol o jeho vzatí do väzby uznesením z 18. novembra 2010 až po uplynutí lehoty 24 hodín od jeho zadržania,

- okresný súd a krajský súd pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby v konaní o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu z 10. februára 2011 nepostupovali urýchlene,

-   vyšetrovateľ   v   konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-1464/OVK-TT-2010   počas výsluchu uskutočneného 16. novembra 2010 použil proti nemu fyzické násilie na získanie jeho   priznania   k   spáchaniu   trestného   činu,   na   základe   ktorého   bolo   proti   nemu   neskôr vznesené obvinenie.

II.A K namietanému porušeniu práv v súvislosti s vydaním uznesenia o vzatí do väzby z 18. novembra 2010

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ   namieta   nesprávnosť   uznesenia   o   jeho vzatí do väzby   sp.   zn.   Tp   42/2010   z   18.   novembra   2010,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 18. novembra   2010 (sťažovateľ   i okresný   prokurátor   sa   vzdali   svojho práva na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu) a ktoré bolo podľa neho vydané v rozpore s čl. 8 ods. 2 a 3 listiny.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Sťažnosť sťažovateľa z 9. mája 2011 bola prevzatá na poštovú prepravu v ten istý deň a ústavnému súdu bola doručená 10. mája 2011.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa ochrany svojich práv domáhal až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu práv okresným súdom a krajským súdom pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie na slobodu z 10. februára 2011

Sťažovateľ   namietal,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   o   jeho   žiadosti o prepustenie na slobodu z 10. februára 2011 nepostupovali urýchlene, pretože uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2011 mu bolo doručené až 28. apríla 2011.

Podľa zistenia ústavného súdu 18. novembra 2010 okresný súd uznesením sp. zn. Tp 42/2010 rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu   bola   okresnému   súdu   doručená   10.   februára   2011.   Okresný   súd   túto   žiadosť sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. Tp 11/2011 zo 17. februára 2011, proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť priamo do zápisnice o pojednávaní. Dňa 22. februára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým sťažovateľ doplnil dôvody svojej sťažnosti proti uzneseniu sp. zn. 11/2011 zo 17. februára 2011. Spisový materiál v tejto veci bol 3. marca 2011 zaslaný krajskému súdu, ktorému bol napokon doručený 8. marca 2011. Krajský súd uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   15/2011   z   15.   marca   2011   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol. Okresnému súdu bol spis v tejto veci späť z krajského súdu doručený 29. marca 2011. Okresný súd uznesenie krajského súdu z 15. marca 2011 následne doručil sťažovateľovi 28. apríla 2011 a jeho obhajkyni 4. mája 2011.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti a neodkladnosti rozhodovania o zákonnosti väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Ústavný súd konštatuje, že okresnému súdu trvalo 21 dní, kým o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu rozhodol a zaslal spis krajskému súdu na rozhodnutie (3. marca 2011) v dôsledku sťažnosti podanej sťažovateľom, ktorá bola podaná 17. februára 2011. Z uvedeného obdobia nemožno navyše na ťarchu okresného súdu pripočítať obdobie piatich dní, ktoré sťažovateľ potreboval na doručenie odôvodnenia svojej sťažnosti (svoju sťažnosť sťažovateľ odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 22. februára 2011). Krajskému súdu bol spis v predmetnej veci doručený 8. marca 2011 a vydanie rozhodnutia vo veci spolu s jeho vyhotovením a zaslaním spisu späť okresnému súdu mu trvalo spolu 21 dní, t. j. do 29. marca 2011. Podľa názoru ústavného súdu je nepochybné, že po doručení spisu v tejto   veci   z   krajského   súdu   bolo   povinnosťou   okresného   súdu   bez   meškania   doručiť uznesenie krajského súdu z 15. marca 2011 sťažovateľovi a jeho obhajkyni. Okresnému súdu   sa   uvedenú   povinnosť   podarilo   splniť   až   v 30-dňovej   lehote   (sťažovateľovi   bolo uznesenie krajského súdu z 15. marca 2011 doručené až 28. apríla 2011), čo nemožno síce hodnotiť   ako   urýchlené   konanie,   ale   na   druhej   strane   vzhľadom   na   promptnosť a urýchlenosť   postupu   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   pri   prijatí   ich rozhodnutí vo veci ani ako konanie, ktoré by malo za následok možné porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   s   prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu ústavný súd nehodnotí postup okresného súdu a krajského súdu ako nesúladný s čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu práv postupom vyšetrovateľa v konaní vedenom pod ČVS: ORP-1464/OVK-TT-2010

Sťažovateľ   v   sťažnosti   taktiež   namietal,   že   vyšetrovateľ   v   konaní   vedenom   pod ČVS: ORP-1464/OVK-TT-2010 počas výsluchu uskutočneného 16. novembra 2010 použil proti nemu fyzické násilie na získanie jeho priznania k spáchaniu trestného činu, na základe ktorého bolo proti nemu neskôr vznesené obvinenie.

Ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa prvej vety § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa   §   243   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby preskúma   súd   obžalobu   a   zákonnosť   dôkazného   materiálu.   Predseda   senátu   alebo   ním poverený   člen   senátu   podá   správu,   či   obžaloba   bola   doručená   oprávneným   osobám a zameria sa na otázky, ktoré treba riešiť.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   danej   fáze   trestného   konania   má   sťažovateľ   viacero účinných opravných prostriedkov poskytnutých mu okrem iných aj Trestným poriadkom, na základe   ktorých   môžu   byť   opätovne   preskúmané   skutkové   a   právne   okolnosti   daného prípadu, ale aj prípadné procesné pochybenia orgánov činných v trestnom konaní. Ústavný súd nedisponuje právomocou rozhodnúť o týchto opravných prostriedkoch, a preto bola sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.D Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011