znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 179/09-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   10   C   206/2008   z 3.   februára   2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 87/09 z 30. marca 2009, ako aj im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 206/2008 z 3. februára 2009 (ďalej len „uznesenie z 3. februára 2009“) a uznesením Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 6 Co 87/09 z 30. marca   2009   (ďalej   len   „uznesenie   z 30.   marca   2009“)   a im   predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   3.   septembra   2008 okresnému   súdu   žalobu   o ochranu   osobnosti   a náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   bola zaevidovaná pod sp. zn. 10 C 206/2008. Uznesením okresného súdu z 3. februára 2009 nebolo sťažovateľovi priznané oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov v tejto veci. Krajský   súd   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   v predmetnej   veci   rozhodol uznesením z 30. marca 2009, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu z 3. februára 2009. Sťažovateľ následne 5. mája 2009 podal okresnému súdu proti uzneseniu krajského súdu z 30. marca 2009 dovolanie.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že na okresnom súde podal dôvodnú žalobu, o ktorej zákonná sudkyňa „odmieta konať a zvolila si šikanózny výkon súdnictva – vojnu o oslobodenie od súdnych poplatkov, hoci sťažovateľ je PROTOTYPOM na oslobodenie. I.B. Okresný súd flagrantne neoslobodil žalobcu od poplatkov, a Odvolací súd to ešte flagrantnejšie potvrdil, a to v rozpore so zákonom.

I.C. Sťažovateľ bol takto donútený podať dovolanie, ale žiaľ nemá peniaze na nákup advokáta   a tak   ďalšie   konanie   speje   do   zamietnutia   –   PROTIZÁKONNÉHO   STAVU, keď súd   marí   čl.   46   Ústavy   SR   –   právo   na   súdnu   ochranu   a čl.   47   Ústavy   SR   právo na právnu ochranu.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví:

„II.A. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava v konaní 10 C/206/2008 a 6 Co/87/09   porušuje   základne   práva   D.   B.   garantované   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13 medzinárodného dohovoru.

II.B. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť D. B. - každý sumu satisfakciu vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu. II.C. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Krajského   súdu   Bratislava 6 Co/87/2009-159   zo   dňa   30.   03.   2009   a   prikazuje   oslobodiť   D.   B.   od   poplatkov bezodkladne.

II.D. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   sudu   Bratislava   II konať vo veci 10 C/206/2008 bez ďalších obštrukcií a porušovania zákonov.

II.E. Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   advokátovi a sťažovateľovi v lehote 15 dní.“

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom,   pretože „nemá   prostriedky   na   nákup   advokáta,   je   bez   príjmov od mája   2006,   je   plne   invalidný   a nositeľom   ŤZP,   nemá   možnosť   zárobku   a majetok má na príťaž“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu z 3. februára 2009 a uznesením krajského súdu z 30. marca 2009 a ich vydaniu predchádzajúcim postupom. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci ho neoslobodili od   platenia   súdneho   poplatku   (uznesenie   okresného   súdu   z 3.   februára   2009   v spojení s uznesením krajského súdu z 30. marca 2009).

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa § 209a ods. 2 OSP len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu.

Podľa   §   236   ods.   1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ mal proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2009, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní mu oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, možnosť ako účinný prostriedok nápravy využiť   odvolanie.   Podstata   sťažovateľových   námietok   spočíva   v tom,   že   mu   postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetnom konaní bola odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedeného dôvodu mal sťažovateľ možnosť v záujme ochrany svojich v sťažnosti uvedených   práv, ktorých   porušenie namieta, podať dovolanie proti   uzneseniu   krajského súdu z 30. marca 2009.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   podľa   ktorého   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k predmetnému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol   podľa   § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec svojho odôvodnenia vo vzťahu k sťažovateľovmu tvrdeniu, že dovolanie ako   opravný   prostriedok   síce   vyčerpal,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   nesplnil   podmienku povinného   právneho   zastúpenia   v   dovolacom   konaní,   predpokladá   jeho „zamietnutie“, ústavný   súd   poukazuje   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Cdo   122/2007, 4 Cdo 123/2007   z 31.   mája   2007   známe   mu   z jeho   rozhodovacej   činnosti   (uznesenie ústavného súdu   sp. zn. IV. ÚS 238/07 z 27. septembra 2007). V uvedenom rozhodnutí najvyšší   súd   riešil   obdobnú   procesnú   situáciu,   keď   preskúmaval   dovolanie   účastníkov konania, ktorí neboli zastúpení advokátom, a v rámci neho vyslovil: „Dovolatelia síce nie sú v konaní o tomto dovolaní zastúpení advokátom a ani sami nemajú právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), povaha rozhodnutia, proti ktorému dovolanie smeruje však vylučuje, aby   v posudzovanej   veci   bolo   možné   nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia považovať za prekážku, ktorá by bránila vydaniu rozhodnutia, ktorým sa dovolacie konanie končí.   Za situácie,   kedy predmetom dovolacieho konania je rozhodnutie,   ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie zástupcu z radov advokátov (§ 30 O. s. p.), by trvanie   na podmienke   povinného   zastúpenia   viedlo   k   popretiu   vlastného   cieľa,   ktorý účastník podaním žiadosti sledoval a k popretiu zmyslu dovolacieho konania, v ktorom má byť záver, že účastník právo na ustanovenie zástupcu nemá, iba skúmaný.“ Z uvedeného je teda   zrejmé,   že   aj   v procesnej   situácii,   v ktorej   sa   v predmetnom   konaní   nachádza sťažovateľ, možno dovolanie považovať za účinný prostriedok ochrany jeho práv, ktorý je povinný pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009