znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 179/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. I. I., B., vo veci namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   a podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 Co 129/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. I. I.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2006   doručená   sťažnosť   MUDr.   I.   I.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 Co 129/06. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. augusta 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   platobným   rozkazom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Ro 2100/98 z 27. augusta 1998 sa vyhovelo žalobe žalobcu proti sťažovateľke o zaplatenie 4 483,90 Sk s úrokom z omeškania a náhradou trov. Sťažovateľka   podala   proti   platobnému   rozkazu   odpor,   v ktorom   namietala   premlčanie uplatneného   nároku   žalobcu,   a z tohto   dôvodu   žiadala   žalobu   zamietnuť.   Rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 391/98-25 z 12. januára 1999 bolo žalobe opäť vyhovené, keďže podľa názoru okresného súdu uplatnený nárok nebol premlčaný. Uznesením krajského súdu č.   k.   15   Co   129/06-39   z 8.   júna   2006   bolo   odvolanie   sťažovateľky   odmietnuté   ako oneskorene podané. Uznesenie jej bolo doručené 26. júna 2006.

Podľa   názoru   sťažovateľky   neobstojí   záver   krajského   súdu   o tom,   že   odvolanie podala oneskorene. V skutočnosti nemohlo dôjsť ku náhradnému doručeniu v zmysle § 47 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   lebo   hoci   sťažovateľka   adresu   svojho   bydliska nemenila, v čase doručovania sa   v mieste bydliska nezdržiavala. V opačnom   prípade by zásielku   prevzala.   Fikcia   doručenia   podľa   §   47   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku predpokladá jednoznačné zistenie skutočnosti, že sa adresát v mieste doručenia zdržuje, čo však z uznesenia krajského súdu nevyplýva.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 129/06 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie.   Napokon   požaduje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v nešpecifikovanej sume a náhradu trov konania.

2. Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 Co 129/06-39 z 8. júna 2006 vyplýva, že ním bolo odmietnuté ako oneskorene podané odvolanie sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu   č.   k.   10   C   391/98-25   z 12.   januára   1999.   Podľa   zistenia   krajského   súdu   poštový doručovateľ dodržal zákonom predpísaný postup pri doručovaní rozsudku okresného súdu. Zo záznamov   na   doručenke   vyplýva,   že   prvý   neúspešný   pokus   s výzvou   na   opakované doručenie   sa   uskutočnil   9.   februára   1999.   Druhý   pokus realizoval   poštový   doručovateľ 10. februára   1999.   Keďže   aj   tento   pokus   zostal   bezvýsledný   a sťažovateľka   ani   pri opakovanom   doručení   nebola   zastihnutá,   poštový   doručovateľ   10.   februára   1999   uložil zásielku na pošte a sťažovateľke to oznámil. Sťažovateľka nepredložila dôkaz o tom, že by pri prvom pokuse o doručenie (9. februára 1999) sa nezdržiavala v mieste svojho bydliska. Aj v odvolaní uviedla, že od roku 1999 adresu bydliska nemenila. Na základe uvedených skutkových zistení dospel krajský súd k záveru, že nastala fikcia vyplývajúca z ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, čo znamená, že sa písomnosť považovala za doručenú, hoci to tak v skutočnosti nebolo. Od uloženia zásielky na pošte začala plynúť trojdňová   lehota,   ktorá   sa   skončila   13.   februára   1999.   Tento   deň   sa   považuje   za   deň doručenia rozsudku okresného súdu sťažovateľke náhradným spôsobom. Posledným dňom na podanie odvolania by bola nedeľa 28. februára 1999, a preto sa tento deň posunul na 1. marec 1999. Sťažovateľka však odvolanie podala osobne do podateľne okresného súdu až 24. mája 2006, teda po uplynutí zákonnej lehoty.

3. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd považuje sťažnosť za neprípustnú.

Sťažovateľka   namieta,   že   fikcia   náhradného   doručenia   rozsudku   okresného   súdu nenastala,   a preto   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   v zákonnej   lehote. Krajský   súd,   ktorý   jej odvolanie ako oneskorene podané odmietol, porušil   jej základné práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, lebo o jej odvolaní meritórne nekonal a nerozhodol.

Hoci z ustanovenia § 239 Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva v tomto prípade prípustnosť dovolania voči uzneseniu krajského súdu, napriek tomu podľa § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   je   dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať   pred   súdom,   prípustnosť   dovolania   možno   vyvodiť.   Sťažovateľkou   namietané skutočnosti   treba   totiž   považovať za   taký   postup   krajského   súdu,   ktorým   sa   jej   odňala možnosť konať pred odvolacím súdom.

Sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, hoci ide o účinný opravný prostriedok prípustný zákonom.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007