znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 179/06

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava,   v konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-94/OVEK-2001   a po vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2005 doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 a po vylúčení veci na samostatné konanie postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-37/OEK-BB-2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   26.   septembra   2003   obvinený   pre pokračujúci   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1 písm. a) vtedy účinného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „starý TZ“) a pre pokračujúci   trestný   čin   účastníctva   na   trestnom   čine   krádeže   spáchaný   formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c) formou § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 6 starého TZ. Trestné stíhanie vedie vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“), v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. ČVS: KÚV-94/OVEK-2001 a po vylúčení veci na samostatné konanie postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru   v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   KRP-37/OEK-BB-2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Od 26. septembra 2003 je sťažovateľ vo väzbe na základe uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 82/2003 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) vtedy účinného zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok (ďalej len „starý TP“).Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že orgány činné v trestnom konaní, najmä vyšetrovateľ sa dopúšťajú zbytočných prieťahov, ktoré vidí v tom, že posledný vyšetrovací úkon vo veci bol vykonaný 10. marca 2005, avšak predchádzajúci vyšetrovací úkon bol vykonaný 5.   novembra 2004 a pred týmto úkonom bol iný vyšetrovací   úkon   vykonaný 16. júna   2004.   Momentálne   nie   sú   vyšetrovateľom   stanovené   žiadne   ďalšie   termíny uskutočnenia vyšetrovacích úkonov. Sťažovateľ uvádza, že práve v dôsledku tohto laxného prístupu   vyšetrovateľa   mu   bola   niekoľkokrát   predlžovaná   vyšetrovacia   väzba.   Podľa ustálenej praxe štrasburských orgánov ochrany práva by sa síce rýchlosť súdneho konania nikdy nemala uprednostňovať pred spravodlivým rozhodnutím veci, avšak pomalé súdne konanie spravodlivosť   ohrozuje.   Štrasburské   orgány   pritom   uplatňujú   zásadu,   že   lehoty v trestných konaniach sa posudzujú prísnejšie ako v občianskoprávnych. V rámci trestno-právnych konaní sa pritom prísnejšie posudzuje osobitná rýchlosť v konaní vedenom proti obvinenému,   ktorý   je   vo   výkone   väzby.   Rovnako   štrasburské   orgány   ochrany   práva prihliadajú aj na zložitosť veci samej. Vo všeobecnosti sa konštatuje, že aj keď je vec zložitá   z hľadiska   právnej   alebo   skutkovej   stránky,   samo   osebe   tento   fakt   nemôže ospravedlniť   celkovú   dĺžku   konania.   V rozpore   s týmto   konštatovaním   orgány   činné v trestnom konaní v odôvodnení každého rozhodnutia, ktorým rozhodli o predĺžení trvania väzby alebo zamietli sťažnosť, resp. žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, argumentujú tým, že je potrebné ešte vykonať rozsiahle dokazovanie. Sťažovateľ oponuje tomuto tvrdeniu tým, že ide o dokazovanie, do procesu ktorého sťažovateľ nemá možnosť zasiahnuť v prípade jeho prepustenia na slobodu, alebo ide o vykonávanie dôkazov, ktoré sa týkajú   skutkov,   pre   ktoré   sťažovateľ   nie   je   obvinený.   Argumentácia   orgánov   činných v trestnom   konaní   sa   priam   plne   identicky   opakuje   vo   všetkých   návrhoch   alebo rozhodnutiach, čo u sťažovateľa vyvoláva presvedčenie o tom, že orgány činné v trestnom konaní   konajú   rutinérsky   bez   náležitého   preskúmania   spisového   materiálu,   pričom   sa precízne   nezaoberajú   existenciou   dôvodov   väzby.   Podľa   sťažovateľa   ide   o úplne jednoduché vyšetrovanie, ktoré príslušné orgány neboli schopné zabezpečiť.

Sťažovateľ zastáva názor, že trvanie jeho väzby bolo štyrikrát predlžované len preto, aby sa vykonali určité vyšetrovacie úkony, ktoré sa však do dnešného dňa nevykonali. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   neschopnosť   príslušných   orgánov   promptne   vykonať jednoduché vyšetrovacie úkony spôsobujúc pritom prieťahy v konaní sa de facto stáva jeho väzobným dôvodom.

Sťažovateľ ďalej poukazuje aj na chybné uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o predĺžení väzby z 18. marca 2005 sp. zn. Tp 208/05, v ktorom sa uvádza: „v danom prípade šesťmesačná lehota trvania väzby u obvinených uplynie dňa 26. marca 2005 a je zrejmé, že vyšetrovanie z objektívnych dôvodov nie je reálne možné v tejto   lehote   vykonať   (...)“. Pritom   z predložených   dôkazov   je   evidentné,   že   v čase rozhodovania   tohto   súdu   o väzbe   lehota   výkonu   väzby   plynula   už   jeden   rok   a šesť mesiacov,   čo   svedčí   o tom,   že   daný   súd   nepreskúmal   spisový   materiál   sťažovateľa s náležitou starostlivosťou. Sťažovateľ je toho názoru, že doba trvania väzby dlhšia ako jeden a pol roka je dostatočná na to, aby boli zadovážené všetky potrebné dôkazy. Svoje tvrdenie   sťažovateľ   opiera   o uznesenie   okresného   súdu   z 24.   novembra   2004   sp.   zn. Tp 1367/04,   v ktorom   sa   uvádza: „doba   väzby   od   26.   septembra   2003   bola   dobou dostatočnou na to, aby orgány činné v trestnom konaní zadovážili všetky dôkazy svedčiace pre a proti obvineným, skutočnosť, že tak doposiaľ nebolo urobené aj napriek rozsiahlej trestnej činnosti, nemôže sama osebe byť dôvodom, prečo by obvinení naďalej mali zostať vo výkone väzby, predmetnú vec je potrebné ukončiť urýchlene a lehota jedného mesiaca je dostatočnou pre rozhodnutie, tak vyšetrovateľa i prokurátora“. Sťažovateľ tvrdí, že do dňa podania ústavnej sťažnosti orgány činné v trestnom konaní tak neurobili a následne bola väzba   sťažovateľa   opätovne   predlžovaná   z tých   istých   dôvodov,   ktoré   boli   vytýkané okresným súdom.

Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   časové   odstupy   medzi jednotlivými   vyšetrovacími   úkonmi   predstavujú   zbytočné   prieťahy.   Sťažovateľ   ďalej poukazuje na porušenie jeho základného práva na zákonného sudcu (hoci túto námietku do sťažnostného   návrhu,   teda   petitu   sťažnosti   „nepremietol“),   keď   o predĺžení   jeho   väzby rozhodoval 24. novembra 2004 senát okresného súdu, ktorého predsedom bol JUDr. S. D., a o následnom návrhu krajského prokurátora z 15. decembra 2004 rozhodoval JUDr. R. K. ako sudca, a nie ako člen senátu napriek tomu, že išlo o rozhodovanie o trvaní väzby nad šesť mesiacov, keď podľa zákona má rozhodovať senát.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o predĺžení   väzby z 24. novembra 2004 podal sťažnosť, o ktorej následne rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 16. decembra 2004. V tomto čase podal krajský prokurátor   okresnému   súdu   ďalší   návrh   na   predĺženie   väzby,   o ktorom   okresný   súd rozhodol uznesením z 15. decembra 2004. Sťažovateľ vyslovuje názor, že okresný súd rozhodoval o návrhu na predĺženie väzby bez spisového materiálu, ktorý sa v tom   čase pravdepodobne nachádzal na krajskom súde. Tvrdenie, že orgány činné v trestnom konaní majú vyhotovené kópie spisových materiálov, podľa sťažovateľa neobstojí, keďže podľa teórie práva je zrejmé, že tieto orgány sú povinné rozhodovať na základe originálnych vyhotovení spisov.

Sťažovateľ   v dôsledku   porušovania   jeho   základných   práv   sa   nachádza   v stave právnej neistoty, ktorý negatívne vplýva na jeho psychický stav, a uvedená situácia sťažuje vyporiadanie   jeho   majetkových   pomerov,   pretože   jediným   živiteľom   rodiny   je   jeho manželka.

Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„v trestnom konaní u obvineného M. B., (...) t. č. vo výkone väzby, stíhaného Úradom justičnej   a kriminálnej   polície,   Krajského   riaditeľstva   PZ   v Banskej   Bystrici,   pre pokračujúci   trestný   čin   zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1 písm. a)   Tr.   zák.   a pre   pokračujúci   trestný   čin   účastníctva   na   trestnom   čine   krádeže spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 10 ods. 1 písm. c) formou § 9 ods. 2 k § 247 ods.   1,   ods.   2   písm.   a),   ods.   6   Tr.   zák.   ČVS:   KÚV-94/OVEK-2001   (po   vylúčení   na samostatné   konanie   ČVS:   KRP-37/OEK-BB-2004),   bolo   porušené   právo   obvineného   na konanie bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Prikazuje sa Prezídiu Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, aby v trestnom stíhaní pokračoval bez zbytočných prieťahov.

Slovenská republika – Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite Bratislava, je povinné zaplatiť M. B. trovy konania a trovy právneho zastúpenia do troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   Prezídia   Policajného zboru,   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Bratislava,   v konaní   vedenom v súčasnosti   pod   sp.   zn.   ČVS:   KRP-37/OEK-BB-2004   dochádza   k porušovaniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   sťažovateľ   preukázal   aj   využitie účinného právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo, t. j. že pred tým, ako sa obrátil na ústavný súd, požiadal o preskúmanie postupu vyšetrovateľa.

Podľa § 167 starého TP obvinený a poškodený majú právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania žiadať prokurátora, aby boli odstránené prieťahy vo vyšetrovaní alebo závady v postupe vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Žiadosť nie je viazaná lehotou. Túto žiadosť, ktorú treba prokurátorovi ihneď predložiť, musí prokurátor bez meškania vybaviť. O výsledku preskúmania musí byť žiadateľ upovedomený.

Podľa § 210 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zák. č. 650/2005 Z. z. účinného od   1.   januára 2006   (ďalej len „nový   TP“)   obvinený, poškodený   a zúčastnená osoba   majú   právo   kedykoľvek   v priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania žiadať   prokurátora,   aby   bol   preskúmaný   postup   policajta,   najmä   aby   boli   odstránené prieťahy   alebo   iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť   prokurátorovi   bez meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať   a o výsledku   žiadateľa upovedomiť.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (mutatis mutandis I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní podať žiadosť o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa,   resp.   postupu   policajta   je   poskytnutie   príležitosti týmto orgánom, aby samy odstránili protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa starého či   nového TP,   alebo že sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu podanie žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa, resp. postupu policajta podľa citovaných ustanovení starého, resp. nového TP sa zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia   so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (mutatis   mutandis IV. ÚS 153/03).

Keďže z predmetnej ústavnej sťažnosti a ani zo súvisiaceho vyšetrovacieho spisu, ktorý si ústavný súd zapožičal, nevyplýva, že sťažovateľ - ktorý je kvalifikovane právne zastúpený – podal žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa § 167 starého TP, resp. žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 nového TP, a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (mutatis mutandis IV. ÚS 44/03, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   nie   je   dôvod   predpokladať,   že   by využitie uvedených   prostriedkov   nápravy   neumožnilo účinnú   ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2006