znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 179/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Daniela   Švábyho   a sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Štefana   Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti TESCO STORES SR, a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. P., K., vo veci porušenia jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 662/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 662/02   p o r u š i l právo obchodnej spoločnosti TESCO STORES SR, a. s., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   662/02 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti TESCO STORES SR, a. s.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej advokátovi JUDr. M. P., K., do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 15. októbra 2003 č. k. I. ÚS 179/03-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti TESCO STORES SR, a. s.,   so   sídlom   B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   M. P.,   K., vo veci porušenia jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 662/02 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1.1   Sťažovateľka   uviedla,   že   3.   júla   2002   podala   okresnému   súdu   žalobu   o vypratanie   nehnuteľnosti   proti   žalovanému   GLASBERG,   a.   s.   (ďalej   len   „žalovaný“). Sťažovateľka tiež podala návrh na vydanie predbežného opatrenia, v ktorom žiadala, aby okresný   súd   zaviazal   odporcu   k   vyprataniu   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   tento   návrh uznesením   č. k. 13 NcPO 3/02-12 z 28. októbra 2002 zamietol. Keďže okresný súd vo veci ďalej nekonal, 7. apríla 2003 podala sťažovateľka podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady   č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, o vybavovaní sťažností a voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších   predpisov   sťažnosť na prieťahy v súdnom   konaní. Na túto sťažnosť odpovedal predseda okresného súdu 6. mája 2003 listom, ktorým potvrdil nečinnosť súdu a sťažnosť   kvalifikoval   ako   dôvodnú   s tým,   že   „prieťahy   v konaní   nie   sú   spôsobené subjektívnym zavinením vybavujúcej sudkyne, ale objektívnymi skutočnosťami, nadmernou zaťaženosťou sudkyne“. Predseda okresného súdu ďalej uviedol, že „od septembra 2002 je vec pripravená na pojednávanie. Keďže pri prejednávaní veci musí byť dodržané poradie nápadu jednotlivých vecí na súd a vybavujúca sudkyňa má v senáte toho času 634 vecí, je reálny predpoklad zaradenia Vašej veci na termín pojednávania v I. polroku 2004“.

1.2 Okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo veci   bez   zbytočných   prieťahov   a aby   uložil povinnosť   na   náhradu   jej   trov   právneho   zastúpenia.   Pôvodne   v sťažnosti   sťažovateľka žiadala   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk,   avšak v záverečnom   návrhu   na   rozhodnutie,   na   ktorý   bola   vyzvaná   listom   ústavného   súdu z 18. novembra 2003 a ktorý je formulovaný v jej vyjadrení z 15. decembra 2003, jej právny zástupca už takúto žiadosť neuplatnil.  

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami zo 6. augusta a 10. novembra 2003   písomne   vyjadril   predseda   okresného   súdu   JUDr.   A.   M..   V   odpovedi   na   toto stanovisko sa 15. decembra a 29. decembra 2003 vyjadrila aj sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania sp. zn. 25 C 662/02:

1. Dňa 3. júla 2002 bola okresnému súdu podaná žaloba, ktorou sa sťažovateľka domáhala proti žalovanému vypratania nehnuteľnosti.

2. Okresný súd 24. júla 2002 zaslal žalobu spolu s výzvou na vyjadrenie žalovanému.

3.   Dňa   3.   februára   2003   požiadala   sťažovateľka   okresný   súd   o nariadenie pojednávania.

4. Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 18. december 2003, ktoré odročil na 29. apríl 2004.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 662/02 došlo k porušeniu práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Predseda okresného súdu pôvodne v reakcii na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní potvrdil (s výnimkou doručenia žaloby na vyjadrenie) nečinnosť súdu a sťažnosť kvalifikoval   ako   dôvodnú.   Konštatoval,   že   v   senáte   25   C   je   k   1.   augustu   2003 635 nevybavených   vecí,   z dôvodu   ktorého   nebolo   dosiaľ   objektívne   možné   zaradiť predmetnú vec na termín   pojednávania a len vzhľadom   na sťažnosti právneho zástupcu sťažovateľky   „vybavujúca   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na   18.   12.   2003 s odôvodnením, že dáva na vedomie, že týmto postupom uprednostnila túto vec pred vecami staršími, ktoré má v senáte“. Podľa predsedu okresného súdu nečinnosť nie je spôsobená subjektívnym   zavinením   sudkyne,   ale   objektívnymi   skutočnosťami,   nadmernou zaťaženosťou   konajúcej   sudkyne   a celého   súdu.   Sťažnosť   považoval   za   neopodstatnenú (vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   zo   6.   augusta   2003)   vzhľadom   na   zaťaženosť okresného súdu a vybavovanie veci vo vzťahu na čas, ktorý uplynul od podania žaloby, považoval za primerané.

3.   Napriek   tvrdeniam   predsedu   okresného   súdu   o objektívnych   ťažkostiach spôsobených nadmernou zaťaženosťou súdu, sťažovateľka zotrvala na stanovisku, že došlo k porušeniu jej ústavného práva. Sťažovateľka (jej vyjadrenia z 15. a 29. decembra 2003) konštatovala, že okresný súd síce nariadil na mesiac december 2003 pojednávanie, teda takmer dva roky od podania návrhu, avšak toto pojednávanie odročil až na 29. apríl 2004.

4.1   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Až   právoplatným rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Ústavné právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   až   právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 41/02).

4.2 Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02, I. ÚS 70/98, I. ÚS 148/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.1   Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   občianskeho   súdneho konania, ktoré sa začalo 3. júla 2002 a je doteraz neskončené, trvá teda jeden rok a sedem mesiacov, je ochrana vlastníctva k nehnuteľnosti. Podľa obsahu sťažnosti žalovaný počas celej doby trvania sporu bráni sťažovateľke užívať nehnuteľnosť.

5.2 Podľa názoru ústavného súdu zistená dĺžka konania pred okresným súdom nebola závislá   od   zložitosti   veci   a ani   nebola   vyvolaná   správaním   sťažovateľky.   Naopak, rozhodujúcim faktorom pri tejto dĺžke konania sa stal postup okresného súdu a prieťahy, ktorých   sa   dopustil   od   doručenia   žaloby   žalovanému   (24.   júla   2002)   do   pojednávania (18. decembra 2003), t. j. jeden rok a 4 mesiace.

V týchto súvislostiach treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno   prihliadnuť na to,   že   konajúca   sudkyňa   vybavovala veci   priebežne   podľa   ich nápadu na súd, a ani k tomu, že mala vzhľadom na nápad vecí v oddelení nevybavených viac   ako   šesťsto   vecí.   V týchto   súvislostiach   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje predchádzajúce rozhodnutia ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, I. ÚS 145/03), v ktorých konštatoval, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len čiastočne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote. Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   v danej   veci   pritom   nevyplýva   prijatie   účinných opatrení.

5.3   Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 od. 2 ústavy, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

6.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

7. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   môže   len na   základe   žiadosti   (pozri   napr.   I.   ÚS   221/03).   Sťažovateľka,   ktorá   bola   kvalifikovane zastúpená, takúto žiadosť v záverečnom návrhu na rozhodnutie nepodala (pozri bod 1.2 časti I nálezu).  

V každom prípade konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy spolu s uložením povinnosti ďalej konať bez zbytočných prieťahov je podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej veci dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.

8. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 30. marca 2003 a vyjadrenie z 15. decembra 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk.   Celkové trovy   za tri   úkony   teda   predstavujú 12 810   Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk.

Ústavný súd žiadnu odmenu nepriznal za vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky z 29. decembra 2003, ktoré v okolnostiach veci nemožno považovať za účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých by mal znášať druhý účastník konania popri náhrade za vyjadrenie z 15. decembra 2003.

9. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004