znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   PetromSchmidlom,   Advokátska   kancelária,   Záhorácka   11/A,   Malacky,   vedenú   pod   sp.   zn.Rvp 12818/2014   a sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   AntonomTrusinom,   Advokátska   kancelária,   Hálkova   1,   Bratislava,   vedenú   pod   sp.   zn.Rvp 14519/2014, obidvaja toho času ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedenú pod sp. zn. Rvp 12818/2014 a sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 14519/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. I. ÚS 178/2015.

2. Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedená pod sp. zn. Rvp 12818/2014 a 3. novembra2014 sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ vedená pod sp. zn. Rvp 14519/2014 (ďalej len „sťažovatelia“),ktorými zhodne namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochraneľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažovateľmi   podaných   sťažností   vedených   pod   sp.   zn.   Rvp   12818/2014a sp. zn.   Rvp   14519/2014,   ich príloh,   ako   aj   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   žesťažovateľom   bolo   uznesením   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   BratislavaČVS: PPZ-351/BOK-BA-2011   zo 6. novembra   2011   vznesené   obvinenie   pre   obzvlášťzávažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   aleboprekurzorov,   ich   držania   a obchodovania   s nimi   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   20k § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) a § 138 písm. i) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).Ďalším   uznesením   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Bratislava   ČVS:   PPZ-353/BOK-BA-2011 zo 6. novembra 2011 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre zločinnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Trestnéhozákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 562/2011 z 8. novembra 2011 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 4 Tpo 89/2011 z 8. decembra 2011 boli sťažovatelia vzatí do väzby z dôvodovpodľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Prokurátor Generálnej prokuratúrySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor   generálnej   prokuratúry“)   pod   sp.   zn.XIVGv 48/2011 z 10. septembra 2012 podal na sťažovateľov obžalobu pre obzvlášť závažnýzločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a),c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona a pre zločin nedovolenéhoozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a b) Trestnéhozákona. Po podaní obžaloby okresný súd svojím uznesením sp. zn. 5 T 72/2012 z 1. októbra2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 98/2012 z 9. októbra 2012 ustálildôvody väzby u obidvoch sťažovateľov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.Sťažnosti sťažovateľov smerujú voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22.augusta 2014, ktorým krajský súd podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušiluznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 zo 14. augusta 2014, ktorým boli sťažovateliaprepustení z väzby pri nahradení väzby písomným sľubom, rozhodujúc o ich žiadostiacho prepustenie z väzby doručených okresnému súdu 12. a 27. júna 2014.

3. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.5 T 72/2012 z 3. júla 2013 (ďalej aj „prvý rozsudok“) bol sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ uznanývinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní trochrokov s podmienečným odkladom na dobu piatich rokov, a sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ boluznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa§ 295 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobodyv trvaní   troch   rokov   nepodmienečne   so zaradením   do   ústavu   s minimálnym   stupňomstráženia.   Obidvaja   sťažovatelia   boli   zhodne   oslobodení   spod   obžaloby   prokurátoragenerálnej prokuratúry sp. zn. XIVGv 48/2011 z 10. septembra 2012 pre obzvlášť závažnýzločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods. 1 písm. a),c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) a § 138 písm. i) Trestného zákona. Krajský súd naodvolanie   prokurátora   generálnej   prokuratúry   uznesením   sp.   zn.   2 To   118/2013   zo 17.októbra 2013 zrušil v časti rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 3. júla 2013, a tovo   vzťahu   k výroku   o treste   voči   obidvom   sťažovateľom   a v oslobodzujúcej   častipredmetného rozsudku a v rozsahu zrušujúcej časti predmetného rozsudku vrátil trestnú vecsťažovateľov na ďalšie konanie a rozhodnutie. Okresný súd v poradí druhým rozsudkomsp. zn. 5 T 72/2012 z 24. marca 2014 (ďalej aj „druhý rozsudok“) opätovne rozhodol takako   vo   svojom   prvom   rozsudku.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3 To 109/2014zo 16. septembra   2014   opätovne   rozhodol   o zrušení   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.5 T 72/2012   z 24.   marca   2014   z rovnakých   dôvodov   ako   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.2 To 118/2013 zo 17. októbra 2013. V ostatnom okresný súd v poradí už tretím rozsudkomsp. zn. 5 T 72/2012 z 19. januára 2015 (ďalej aj „tretí rozsudok“) opätovne rozhodol tak akovo   svojom   prvom   rozsudku,   pričom   o prokurátorom   generálnej   prokuratúry   podanomodvolaní   bude   opätovne   rozhodovať   krajský   súd   na   verejnom   zasadnutí   naplánovanomna 8. apríl 2015.

4. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že v súvislosti s vyhlásením druhéhorozsudku   okresného   súdu   boli   obidvaja   sťažovatelia   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.5 T 72/2012   z 24.   marca   2014   prepustení   z väzby   na   slobodu,   pričom   okresný   súdvychádzal pri svojom postupe z § 79 ods. 2 poslednej vety Trestného poriadku. Krajský súdv sťažnostnom konaní rozhodol svojím uznesením sp. zn. 1 Tos 51/2014 zo 7. mája 2014o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 24. marca 2014 a ponechaníobidvoch   sťažovateľov   vo   väzbe.   Písomné   podania   obidvoch   sťažovateľov doručenéokresnému súdu 12. a 27. júna 2014, ktorými sa domáhali preskúmania zákonnosti trvaniaich väzby, boli v konečnom dôsledku vyhodnotené ako ich žiadosti o prepustenie z väzby,o ktorých rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 72/2012 zo 14. augusta 2014 tak, žeobidvoch sťažovateľov prepustil z väzby za súčasného nahradenia väzby ich písomnýmisľubmi. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 rozhodolv sťažnostnom konaní postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku o zrušeníuznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 zo 14. augusta 2014, zamietnutí žiadostíobidvoch sťažovateľov o prepustenie z väzby za súčasného neprijatia ich písomných sľubov,ako   aj   nenahradení   väzby   obidvoch   sťažovateľov   dohľadom   probačného   a mediačnéhoúradníka.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   zákonnosť   väzby   obidvoch   sťažovateľov   bolavšeobecnými   súdmi   v   poslednom období   (resp.   do   podania   ústavných   sťažností,   pozn.)preskúmavaná dvakrát, pričom krajský súd tak svojím uznesením sp. zn. 1 Tos 51/2014zo 7. mája 2014, ako aj uznesením sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 ponechalobidvoch sťažovateľov vo väzbe.

5. Obidvaja   sťažovatelia   v podaných   sťažnostiach,   odvolávajúc   sa   na   judikatúruústavného   súdu,   zhodne   poukazujú   na   to,   že „Podľa   judikatúry   Ústavného   súdu..., s poukazom aj na nález Ústavného súdu..., sp. zn. I. ÚS 34/2004 zo dňa 1. júna 2004, v zmysle ktorého ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky poskytujú takú ochranu právu na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby, ako aj ochranu právu na prepustenie   z väzby,   ak   je   táto   nezákonná   a tiež   na   nález   Ústavného   súdu...   sp.   zn. III. ÚS 7/2000 zo 16. novembra 2000, z ktorého okrem iného vyplýva, že obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výroku súdnych rozhodnutí, zastávame názor, že sťažovateľ je v súčasnej dobe vo väzbe v rozpore so zákonom.“. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že „... bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom, pričom dĺžka trvania väzby sa približuje k dobe troch rokov a v prípade, že nedôjde k ďalšiemu odsúdeniu, bude účel väzby podmienečného trestu zmarený.“, pričom sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛ taktiež zhodnedôvodil v podanej sťažnosti, že „... bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, pričom dĺžka trvania väzby sa približuje k dobe troch rokov a uplynie dňa 05.11.2014“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia v obidvoch sťažnostiach súhlasne navrhli,aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tos/92/2014 porušil základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy... a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru...

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   značka   3Tos/92/2014   zo   dňa 22.08.2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

K spoločnému prerokovaniu vecí

7.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane   ustanovenia   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujmehospodárnosti   konania môže súd spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré   sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákonao ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadnéspojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn.Rvp 12818/2014 a sp. zn. Rvp 14519/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovútotožnosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v napadnutýchrozhodnutiach orgánu súdnej moci, ktorým je krajský súd, rozhodol ústavný súd, uplatniaccitované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

9.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnomprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhyvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajúzákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

11. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z   dôvodov   a   na   časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stanev súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom...   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenieslobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebnézabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní [písm. c)]. Podľa čl. 5ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý   alebo   inak   pozbavený   slobody   v súlades ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku,... má právo byť súdený v primeranej lehotealebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutáosoba ustanoví na pojednávanie.

13.   Ústavný   súd   už   viackrát   vyslovil,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľnés účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,II. ÚS 55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00,   I. ÚS   115/07,   I. ÚS 187/07).   Z judikatúryústavného súdu k čl. 17 ods. 2 ústavy ďalej vyplýva, že vo vzťahu k väzbe obsahuje taképráva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základerozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladnealebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná;právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byťprepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00,I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobnýmdôvodom   uvedeným   v   zákone   a   rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a   to   nielen   prirozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby jezároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratiodecidendi   (nosné   dôvody)   na   uplatnenie   vhodného   zákonného   ustanovenia.   S   toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a niena   základe   abstraktnej   úvahy   (obdobne   III.   ÚS   271/07).   Inými   slovami,   je   výsostnýmprávom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiťalebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom naprezumpciu   neviny   výnimku   z pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a uviesť   ichv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991).

14. Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy teda vo svojom znení odkazuje nazákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavnýsúd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zisteniazávažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako ajz čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je takintegrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konanímustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátneprávo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov(Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveňmusí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou(Herczegfalvy c. Rakúsko z 24. 9. 1992, Morsink v. Holandsko z 11. 5. 2004).

15. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmäak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysokýtrest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanieskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebovykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

16. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestnéhoporiadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženejlehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnýčas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní jesedem mesiacov... Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnomkonaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak jevedené trestné stíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie prezločin, c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravnékonanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásťmesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie väzbyz dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzbyz dôvodov   podľa   §   71   ods.   2   spolu   s už   vykonanou   väzbou   podľa   §   71   ods.   1   môžev prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnejsedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzbyz dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmiepresiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynielehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený naslobodu.

17.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavneneopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorejústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

18. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 v podstatnomuviedol:

«Po dôslednom preskúmaní veci na podklade sťažnosti podanej prokurátorom je nutné konštatovať, že súd prvého stupňa postupoval v rozpore so zákonom, keď na základe vyššie uvedených žiadostí oboch obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu týchto prepustil z väzby na slobodu a prijal ich písomné sľuby, nakoľko na tento postup neboli splnené materiálne a ani formálne podmienky stanovené zákonom.

Tak ako to bolo konštatované v predchádzajúcom rozhodnutí krajského súdu, doteraz zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutky,   pre   ktoré   sú   obaja   obžalovaní   trestne stíhaní, boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaného obzvlášť závažného zločinu, resp. zločinu, pričom napokon existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchali práve obaja obžalovaní. V tejto súvislosti je potrebné odkázať aj na dôvody uznesenia Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   17.10.2013   sp.   zn.   2To   118/2013,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 03.07.2013 vo výroku o oslobodení obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a   vo   výroku   o   treste   vo   vzťahu k obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. Odvolací súd považoval výrok o oslobodení obžalovaných   za   nesprávny   záver,   ku   ktorému   dospel   okresný   súd   po   nedôslednej a povrchnej analýze vykonaných dôkazov. V obdobnom duchu je formulovaná podstatná časť   odôvodnenia   citovaného   uznesenia,   z   ktorého   vyplýva,   že   odvolanie   podané prokurátorom proti oslobodzujúcemu výroku rozsudku je plne opodstatnené.

Naviac je z doterajšej analýzy priebehu konania zrejmé, že výrok o vine ohľadne zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   295   Tr.   zákona   u   oboch   obžalovaných nadobudol právoplatnosť.

V súvislosti so skúmaním podmienok väzby   krajský   súd   uvádza,   že pretrvávanie dôvodného podozrenia zo spáchania trestnej činnosti obžalovanými, nie je spornou otázkou a vychádzajúc z vyjadrení obhajcov obžalovaných, nezákonnosť ďalšieho trvania väzby opierajú predovšetkým o nesplnenie podmienky konať vo veci urýchlene a s osobitnou starostlivosťou.

Podľa   názoru   sťažnostného   súdu   naďalej   pretrvávajú   u   oboch   obžalovaných   aj dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Okrem predchádzajúcich odsúdení, ktoré   svedčia   o   sklonoch   obžalovaných   k   páchaniu   trestnej   činnosti,   je   obava z pokračovania v protiprávnom konaní postavená aj na konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých je zrejmé, že k nelegálnej výrobe a distribúcii drog dochádzalo počas dlhšieho časového obdobia a pre tento typ trestnej činnosti je charakteristická určitá organizovanosť za účelom zárobku.

Súhrn vyššie uvedených konkrétnych skutočností oprávnene odôvodňujú obavu, že v prípade   prepustenia   oboch   obžalovaných   z   väzby   na   slobodu,   by   títo   pokračovali v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú sú stíhaní, čím sú u nich i naďalej dané väzobné dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.

Vychádzajúc z odôvodnenia žiadostí obžalovaných o prepustenie z väzby, jedným z hlavných dôvodov, prečo považujú ich ďalšie ponechanie vo väzbe za nezákonné je fakt, že na hlavnom pojednávaní došlo pri vyhlásení v poradí už druhého rozsudku okresného súdu (dňa   24.03.2014)   k   vyhláseniu   oslobodzujúceho   výroku.   Výrok   o   vine   za   skutok kvalifikovaný ako zločin nedovoleného ozbrojovania podľa § 295 ods. 1 Tr. zákona zostal u obidvoch   obžalovaných   právoplatný   už   po   predchádzajúcom   rozhodnutí   o   odvolaní a výrok o treste z posledného rozsudku, ktorý sa k tomuto výroku vzťahuje, nenadobudol v dôsledku odvolania podaného Generálnou prokuratúrou SR právoplatnosť. Obžalovaní teda argumentujú tým, že bol vyhlásený iba výrok o oslobodení a mali byť postupom podľa § 79 ods. 2 Tr. poriadku prepustení ihneď na slobodu.

S   takýmto   výkladom   citovaného   zákonného   ustanovenia   sa   však   krajský   súd nestotožňuje a považuje ho za nesprávny. Postup, ktorého využitie navrhujú obžalovaní, prichádza do úvahy iba v prípade, ak dôjde k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby za všetky skutky, na ktoré sa rozhodnutie o väzbe vzťahuje a pre ktoré bola podaná obžaloba. Za predpokladu uznania viny, ku ktorému v posudzovanom prípade nepochybne došlo a týka skutkov v bode II./ a III./ podanej obžaloby, neprichádza obligatórne prepustenie obžalovaných do úvahy. Na tomto tvrdení nič nemení ani fakt, že výrok o vine už nebol a ani nemohol byť obsiahnutý v tom istom rozsudku, ktorým bol vyhlásený aj výrok o oslobodení za iný skutok podanej obžaloby.

Vo vzťahu k namietaným prieťahom v konaní a porušovaniu povinnosti súdov konať vo väzobnej veci urýchlene, s osobitnou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov, je potrebné uviesť, že tieto námietky obžalovaných majú svoje opodstatnenie. Nemožno prijať záver, že konaním okresného súdu došlo po dlhší čas k absolútnej nečinnosti v tejto veci, avšak   lehoty   viažuce   sa   k   realizácii   konkrétnych   úkonov   súvisiacich   s   rozhodovaním o žiadostiach   obžalovaných   a   s   predkladaním   veci   na   rozhodnutie   o   opravných prostriedkoch, sú dlhšie ako lehoty, ktoré považuje za primerané vo svojich rozhodnutiach Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   prípadne   Európsky   súd   pre   ľudské   práva.   Väzba u obžalovaných trvá od 05.11.2011, teda viac ako dva a pol roka. K podaniu obžaloby došlo   dňom   10.09.2012   a   k   vyhláseniu   prvého   rozsudku   okresného   súdu   došlo   dňa 03.07.2013.   Po zrušení   prvostupňového   rozsudku   uznesením   odvolacieho   súdu   zo   dňa 17.10.2013 bola vec vrátená okresnému súdu na opätovné prejednané a rozhodnutie. V poradí druhý rozsudok bol okresným súdom vyhlásený dňa 24.03.2014, avšak spis bol krajským súdom už dvakrát vrátený okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia, nakoľko bolo nevyhnutné vydať vo veci opravné uznesenie a odstrániť ďalšie formálne pochybenia súvisiace   s doručovaním   rozhodnutí   okresného   súdu.   Od   vyhlásenia   posledného prvostupňového rozsudku však bolo o väzbe obžalovaných rozhodnuté dvakrát.

Celkovo možno konštatovať, že existencia dôvodov väzby a možnosti jej nahradenia zárukami v zmysle § 80 ods. 1 § 81 ods. 1 Tr. poriadku boli v pravidelných intervaloch preskúmavané, avšak časové odstupy medzi podaním žiadosti a rozhodnutím o nej, ako aj časové úseky medzi rozhodnutím súdu prvého stupňa a predložením veci na rozhodnutie sťažnostnému súdu presiahli lehotu jedného mesiaca. Takáto situácia nastala aj v prípade posledných dvoch rozhodnutí o žiadostiach obžalovaných.

Napriek konštatovaniu uvedených nedostatkov, krajský súd nemal možnosť odstrániť prieťahy a ani napraviť následok takéhoto postupu okresného súdu. Prieťahy v rozhodovaní o žiadostiach obžalovaných nie sú v priamej príčinnej súvislosti so zákonnosťou ďalšieho trvania   väzby.   Tento   záver   vyplýva   aj   z   judikatúry   ústavného   súdu,   podľa   ktorej rozhodovanie   o   porušení   ústavou   garantovaných   práv   v   súvislosti   s   požiadavkou   na urýchlené rozhodovanie o väzbe postupom súdu, samo o sebe nezakladá nezákonnosť alebo neústavnosť rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe.

Vo vzťahu k ponúknutým písomným sľubom sťažnostný súd konštatuje, že prijaté písomné sľuby, ktoré mali byť adekvátnou formou nahradenia väzby ustálenej podľa § 71 ods.   1   písm.   c/   Tr.   poriadku,   sú   absolútne   nedostačujúce   a   v   žiadnom   prípade nekorešpondujú   s   narušením   osôb   oboch   obžalovaných   a   najmä   s   obzvlášť   závažnou trestnou činnosťou, pre ktorú sú stíhaní.

V tomto smere sa teda javia písomné sľuby oboch obžalovaných ako nedostatočná forma záruky pri porovnaní závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú sú stíhaní a ich osôb na strane jednej a písomných sľubov na strane druhej. Efektívnosť navrhnutého opatrenia je podľa názoru krajského súdu otázna najmä s prihliadnutím na charakter trestnej činnosti a doterajší život obžalovaných. Z uvedených dôvodov považuje krajský súd rozhodnutie okresného súdu aj v tejto časti za nesprávne.

V rámci preskúmavacej činnosti však zistil krajský súd pochybenie, ktoré bolo možné napraviť po zrušení napadnutého uznesenia v rámci nového rozhodnutia vo veci a spočíva v tom,   že   súd   prvého   stupňa   sa   nedostatočne   zaoberal   možnosťou   nahradenia   väzby obžalovaných dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Táto forma nahradenia väzby ako jediná nie je viazaná na návrh obvineného, či inej oprávnenej osoby. Žiadne z ustanovení Trestného poriadku totiž neustanovuje, že by bolo   povinnosťou   obvineného   alebo   inej   osoby   výslovne   navrhnúť   tento   prostriedok nahradenia väzby. Trestný poriadok rovnako nevyžaduje výslovný návrh ani pri záruke záujmového združenia alebo dôveryhodnej osoby, sľube obvineného alebo peňažnej záruke, no predpokladá určitý prejav vôle s ponukou takej záruky alebo sľubu a súd, resp. sudca pre prípravné konanie sa spravidla obmedzí len na ich prijatie alebo neprijatie. Pri dohľade probačného a mediačného úradníka však sudca nerozhoduje o „prijatí“ alebo „neprijatí“ dohľadu, pretože takýto dohľad neponúka tento úradník ako súkromná osoba, ale naopak, vykonáva ho ako štátny orgán na základe súdneho rozhodnutia, ktoré je predpokladom jeho činnosti.

Súd   alebo   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodujúci   o   väzbe   je   oprávnený (a vzhľadom   na   preferenciu   osobnej   slobody   vyplývajúcu   z   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   aj povinný)   skúmať,   či   účel   väzby   nemožno   rovnako   dobre   dosiahnuť   ponechaním   alebo prepustením   obvineného   na   slobodu   za   súčasného   dozoru   probačného   a   mediačného úradníka, a to aj v prípade, že takýto návrh nebol výslovne uplatnený. Uvedený záver krajského   súdu   sa   opiera   o   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. II. ÚS 67/2013 zo dňa 5. júna 2013.

Opierajúc   sa   o   vyššie   uvedený   názor,   krajský   súd   obligatórne   skúmal   možnosť nahradenia väzby obžalovaných ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ dohľadom mediačného a probačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku a zistil, že táto forma záruky je   predovšetkým   s   prihliadnutím   na   povahu   trestnej   činnosti   a   aj   doterajší   život obžalovaných   a   ich   postoj   k   akceptovaniu   a   dodržiavaniu   zákonných   pravidiel, nedostatočná. Za daných okolností nemožno dôvodne očakávať, že uložený dohľad by bol vôbec   schopný   zmysluplným   spôsobom   korigovať,   resp.   udržovať   správanie   sa   oboch obžalovaných v zákonných medziach.

Podľa § 80 ods. 2 veta tretia Tr. poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Podľa ustálenej súdnej praxe sa výnimočné okolnosti prípadu posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu. V danom prípade však neboli zistené žiadne mimoriadne okolnosti prípadu, na ktoré by sa dalo prihliadnuť. Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia existenciou mimoriadnych okolností vôbec nezaoberal a ani ich nekonštatoval, takže v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Sťažnostný súd záverom k tomuto bodu uzatvára, že neboli v žiadnom prípade zistené a predložené žiadne dôkazy, ktoré by odôvodňovali   záver o existencii   takých pomerov páchateľa a okolností prípadu, ktoré by bolo možné považovať za mimoriadne okolnosti prípadu a ktoré Trestný poriadok v § 81 ods. 1 vyžaduje na nahradenie trvania väzby za súčasného postupu podľa § 80 ods. písm. b/, písm. c/ Tr. poriadku.

Okrajovo   považuje   krajský   súd   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietku   obhajoby v súvislosti s obsahovou stránkou jednotlivých rozhodnutí o väzbe a použitých argumentov, ktorými   sťažnostný   súd   v   jednotlivých   svojich   rozhodnutiach   odôvodňoval   existenciu väzobných dôvodov u obžalovaných. Podľa názoru krajského súdu je úplne pochopiteľné a akceptovateľné, ak sú viaceré rozhodnutia riešiace identickú otázku a týkajúce sa tých istých osôb a tých istých skutkových okolností z obsahového hľadiska veľmi podobné, či v niektorých častiach zhodné. V základných dôvodoch musia byť argumenty súdu rovnaké, pretože   sú   rovnaké   aj   okolnosti   na   strane   obžalovaných   (ich   doterajší   spôsob   života, predchádzajúce odsúdenia...) a tiež okolnosti prípadu (významným spôsobom nezmenené skutkové   okolnosti,   o   ktoré   sa   opiera   obvinenie,   absencia   zásadných   zmien   dôkaznej situácie a pod.).

Odvolávajúc   sa   na   vyššie   uvedené   dôvody   sťažnostný   súd   postupoval   v   súlade s ustanovením § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku a napadnuté uznesenie zrušil v celom rozsahu s tým, že vo veci rozhodol sám a vyššie uvedené nedostatky a pochybenia súdu prvého stupňa napravil tým, že podľa § 79 ods. 3 Tr. poriadku žiadosti oboch obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku ich písomné sľuby neprijal a napokon podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku väzbu nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka.»

19. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že právomoc ústavného súduvo vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Ústavný súd konštantnepripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmaťzlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebomedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

20. Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že z práva nebyť vo väzbe z iného akozo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosťzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu tak pri vzatí do väzby, akoaj   počas   jej   trvania.   V prípadoch,   keď   sa   ústavný   súd   zaoberal   možným   porušenímzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúcehoo zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielens poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05),s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovnealebo implikovane [pozri obdobne napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalejaj „ESĽP“) vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20,bod   45,   a Baranowski   v.   Poľsko   z 28.   3.   2000,   č.   28358/95,   bod   51].   Inými   slovami,povinnosť   súdov   vyplývajúca   zo základného   práva   zaručeného   v čl.   17   ods.   2   ústavypostupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobodyväzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúcehovo veci rešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnousilou   zákona   (v danom   prípade   predovšetkým   Trestného   poriadku),   ale   taktiež   ajustanovenia   príslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho   poriadkuSlovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonomprednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

21. Po prieskume uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014ústavný súd konštatuje,   že   z jeho odôvodnenia vo   vzťahu k zákonom predpokladanémudôvodu   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   nevyplýva   nič,   čo   bysignalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravyvo   veci   konajúcimi súdmi   s dôsledkom   porušenia   základného   práva   na osobnú   slobodupodľa   čl.   17   ústavy.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v medziach   svojejprávomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veciinterpretoval   a aplikoval,   jeho   úvahy   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právneakceptovateľné. Zo záverov,   ku ktorým dospel krajský   súd   pri posudzovaní podmienokväzby sťažovateľov v ich trestnej veci, pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikáciapríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Naopak,   krajský   súd   adresne   a dostatočne   určito   komentuje   svoje   závery,   ktoré   bolipodkladom pre jeho rozhodnutie, vychádzajúc tak zo skutkových okolností trestnej činnostisťažovateľom   kladenej   za   vinu,   ako   aj   z ich   osobných   pomerov,   spôsobu   ich   životaa predovšetkým   prihliadajúc   na závažnosť   trestnej   činnosti,   z ktorej   sú   sťažovateliaobžalovaní. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, neopomenul krajský súd skúmať ajmožnosť   nahradenia   väzby   sťažovateľov   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníkaa, opierajúc sa o judikatúru tak ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva,nevzhliadol   prieťahový   postup   okresného   súdu   v konaní   o žiadostiach   sťažovateľovo prepustenie   z väzby   ako   dôvod   ich   prepustenia   z väzby   z dôvodu   absencie   príčinnejsúvislosti so zákonnosťou ďalšieho trvania ich väzby. Inými slovami, krajský súd vo svojomnapadnutom   rozhodnutí   dal   primeranú   súdnu   odpoveď   („adequate   judicial   response“;rozsudok   ESĽP   z 10. 10.   2000   vo   veci   Grauslys   v.   Litva,   č.   36743/97)   na   dôvodypretrvávajúcej   preventívnej   väzby   sťažovateľov,   rozhodujúc   v sťažnostnom   konaní   o ichžiadostiach o prepustenie z väzby doručených okresnému súdu 12. a 27. júna 2014, ktorýmisa pôvodne domáhali preskúmania zákonnosti trvania ich väzby.

22.   Vychádzajúc   zo   svojich   zistení,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   súobžalovaní pre dva trestné činy, z ktorých jeden je zločinom – a to nedovolené ozbrojovaniea obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, resp. vo vzťahuk sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ podľa § 295 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona,a druhý je obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d),ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Vychádzajúc z § 76 ods. 6 Trestnéhoporiadku, celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdomnesmie presiahnuť... b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c)štyridsaťosem   mesiacov,   ak   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   obzvlášť   závažný   zločin.Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 118/2013 zo 17. októbra 2013 vyplýva, že krajskýsúd   vo   vzťahu   k prvému   rozsudku   okresného   súdu   zrušil   výrok   o treste,   ktorý   bolsťažovateľom   uložený   vo   výmere   troch   rokov   podmienečne   vo   vzťahu   k sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ a nepodmienečne vo vzťahu k sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, ako ajzrušil   oslobodzujúci   výrok   tohto   rozsudku   okresného   súdu   vo   vzťahu   ku   skutkukvalifikovanému   ako   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona. Po vyhlásenídruhého rozsudku okresného súdu zotrval krajský súd v uznesení sp. zn. 3 To 109/2014zo 16. septembra 2014 na svojich už vyslovených záveroch. O prokurátorom generálnejprokuratúry podanom odvolaní voči tretiemu rozsudku okresného súdu bude krajský súdrozhodovať   na   verejnom   zasadnutí   naplánovanom   na   8.   apríl   2015.   Z argumentáciekrajského súdu je zrejmé, že dôkaznú situáciu skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažnýzločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c)Trestného zákona vníma odlišne ako prvostupňový súd, ktorý oboch sťažovateľov pre tentoskutok oslobodil. Zo stavu trestnej veci oboch sťažovateľov je zrejmé, že už boli právoplatneuznaní   vinnými   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   zločin   nedovoleného   ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), resp. aj podľa b) Trestnéhozákona,   pri tomto   trestnom   čine   Trestný   poriadok   ustanovuje   maximálnu   lehotu   väzbyv trvaní troch rokov, ktorá trvala do 5. novembra 2014, pričom však sú naďalej trestnestíhaní   v konaní   pred   súdom   pre   skutok   kvalifikovaný   ako   obzvlášť   závažný   zločinnedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ichdržania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c)Trestného zákona, pri tomto trestnom čine Trestný poriadok ustanovuje maximálnu lehotuväzby štyri roky, ktorá uplynie 5. novembra 2015. Navyše, sťažovatelia boli uznesenímsudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 562/2011 z 8. novembra 2011v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 89/2011 z 8. decembra 2011 vzatí doväzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného zákona, a to pre obidva skutky,teda   aj pre   skutky   kvalifikované   ako   zločin,   aj pre   skutok   kvalifikovaný   ako   obzvlášťzávažný   zločin.   Je   teda   nepochybné,   že   v konaní   pred   súdom   nebola   do   času   vydaniauznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 (ktoré je predmetomústavného prieskumu, pozn.) prekročená celková lehota väzby pre trestný čin, pre ktorý súsťažovatelia   trestne   stíhaní,   pričom   z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   118/2013zo 17. októbra 2013 vyplýva, že pôvodne uložený trest odňatia slobody v trvaní troch rokov,ktorý   bol   obidvom   sťažovateľom   uložený,   bol   zrušený   a toho   času   nebol   vo   vzťahuk obidvom sťažovateľom uložený žiadny trest odňatia slobody (teda ani len neprávoplatneuložený trest, pozn.). Zároveň treba dodať, že ústavnému prieskumu v zmysle podanýchsťažností, ako aj v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde podlieha iba uzneseniekrajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014, ktorým bolo v sťažnostnom konanív konečnom dôsledku rozhodované o žiadostiach obidvoch sťažovateľov o ich prepusteniez väzby, ktoré boli doručené okresnému súdu 12. a 27. júna 2014 a ktorými sa pôvodnedomáhali   preskúmania   zákonnosti   trvania   ich   väzby.   Naznačené   skutkové   okolnostia postup všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľov vnímal ústavný súd iba v rámci ichširšej argumentácie.

23. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 673/2014 z 25. novembra2014 vo vzťahu k sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ nad rámec dôvodov svojho rozhodnutiakonštatoval «... že sa mu argumentácia sťažovateľa o porušení relevantného ustanoveniazákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) upravujúceho trvanie väzby, a síce § 79 ods. 2, vzhľadom na okolnosti prípadusťažovateľa   javí   ako   zjavne   neopodstatnená.   Ústavný   súd   si   je   vedomý   judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva..., na ktorú napokon reflektuje aj zmienené ustanovenieTrestného poriadku, podľa ktorej pokiaľ je súdom prvého stupňa vyhlásený oslobodzujúcirozsudok, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu, a to aj v prípade, keď sa štátnyzástupca proti tomuto rozhodnutiu ihneď odvolal, pretože ďalšie „zadržiavanie“ osoby potom, ako bola zbavená viny, už nemôže byť pokryté výnimkou prípustnou čl. 5 ods. 1písm. c)   dohovoru   (bližšie   pozri   napr.   rozhodnutia   ESĽP:   Wemhoff   proti   Nemeckuz 27. júna 1968; Labita proti Taliansku zo 6. apríla 2000; ako aj nález Ústavného súduČeskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 6/10 z 20. apríla 2010). Sťažovateľom zvolenú interpretáciudotknutého   ustanovenia   trestnoprocesného   kódexu   s prihliadnutím   na   okolnosti   prípadusťažovateľa však považuje ústavný súd za nesystematickú, vytrhnutú z kontextu a zjavneodporujúcu   zmyslu   uvedenej   právnej   úpravy.   V prípade   sťažovateľa   totiž   nešloo oslobodzujúci rozsudok v celkovom rozsahu obžaloby, ale len o čiastočne oslobodzujúcirozsudok, u ktorého vo zvyšnom bode obžaloby bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchaniadruhého skutku.».

24. Ústavný súd v neposlednom rade poukazuje aj na komentované znenie dohovoru,v zmysle ktorého «Pro pochopení přesného významu požadavku „být souzen v přiměřenélhůte nebo propušťen behěm řízení“ je podle ESLP třeba jej zasadit do rámce čl. 5 EÚLP,ktorý proklamuje právo každého na svobodu a osobní nezpečnost, aby následně stanovilpřípady a podmínky, za kterých je možné od tohto základního principu ustoupit v zájmuzejména udržení veřejného pořádku, ktorý vyžaduje potlačení zločinnosti. Proto hlavně vesvětle skutečnosti, že trestně stíhaná osoba je ve vazbě, musejí vnitrostítní soudy – a po nichpřípadně i ESLP – stanovit, zda čas, ktorý z jakéhokoli důvodu uplynul před vynesenímrozsudku nad obviněným, v určitém okamžiku překročil přiměřené meze, teda zda dotyčnýbyl nucen přinést větší oběť, než jakou by bylo za konkrétních okolností daného případupřiměřené požadovat od osoby, jejíž nevina má být presumována. Jinými slovy řečeno, vesmyslu čl. 5 ods. 3 EÚLP je to vazba obviněného, která nesmí být prodlužovaná nadpřiměřenou lhůtu (viz Wemhoff proti Německu, rozsudek, 27.6.1968, č. 2122/64, § 4-5).(Kmec,   J.,   Kosař,   D.,   Kratochvíl,   J.,   Bobek,   M.   Evropská   úmluva   o lidských   právech.Komentář. Praha: C.H.Beck 2012.)».

25. Inými slovami, skutočnosť, že tu boli dôvody väzby po celú dobu jej trvania,sama osebe nestačí pre záver, že obvinený bol súdený v primeranej lehote, ak väzba trvalaneprimerane   dlho.   Primeranosť   lehoty   sa   tu   posudzuje   podľa   rovnakých   kritérií   akoprimeranosť lehoty konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. podľa povahy veci, správaniastrán a správania sa orgánu štátu. Primeranosť lehoty sa potom posudzuje prísnejšie akov prípade   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a vyžaduje   sa,   aby   vnútroštátne   orgány   postupovalivo väzobných   veciach   s   „osobitným   urýchlením“   (Tomasi   c.   Francúzsko   z   27.8.   1992,Abdoella   c.   Holandsko   z 25.   11.   1992).   Napr.   vo   veci   Tóth   c.   Rakúsko   sa   zistilo,   žeuvádzané   dôvody   väzby   existovali   po   celú   dobu   jej   trvania,   ale   rakúske   orgánynepostupovali v konaní s dostatočným urýchlením, keďže v jej priebehu boli dlhšie trvajúceobdobia nečinnosti vyšetrujúceho sudcu (Tóth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

26.   Ústavný   súd   zistil,   že   v prípade   obidvoch   sťažovateľov   nebola   ich   väzbabezdôvodne predlžovaná, keďže o ich trestnoprávnej zodpovednosti pre obzvlášť závažnýzločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ichdržania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c)Trestného zákona nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté, pričom lehota väzby pre tentotrestný   čin   uplynie   až   5.   novembra   2015.   Navyše   v čase,   keď   krajský   súd   rozhodoluznesením   sp.   zn.   3   Tos   92/2014   z 22.   augusta   2014,   bola   lehota   väzby   pre   zločinnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), resp.aj   podľa   b)   Trestného   zákona   zachovaná,   keďže   pre   tento   trestný   čin   uplynula   až5. novembra   2014.   O trestnoprávnej   zodpovednosti   sťažovateľov   bolo   rozhodované   popodaní obžaloby už celkovo trikrát, prvý rozsudok okresného súdu bol vyhlásený 3. júla2013 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 118/2013 zo 17. októbra 2013,druhý   rozsudok   okresného   súdu   bol   vyhlásený   23.   marca   2014   v spojení   s uznesenímkrajského súdu sp. zn. 3 To 109/2014 zo 16. septembra 2014 a nakoniec tretí rozsudokokresného súdu bol vyhlásený 19. januára 2015. V tejto súvislosti je potrebné v širšíchokolnostiach poukázať aj na už spomínaný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské právaWemhoff proti Nemecku z 27.6.1968, z ktorého znenia bodu 9 vyplýva, že v prípade ak jesťažovateľ vo väzbe a dôjde k odsúdeniu za trestný čin, pre ktorý je vo väzbe, pričomrozhodnutie prvostupňového súdneho orgánu nie je právoplatné, je takáto väzba pokrytáčl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, teda zákonným uväznením po odsúdení príslušným súdom.

27.   Inú   situáciu   predpokladá   už   znenie   §   79   ods.   2   poslednej   vety   Trestnéhoporiadku,   v zmysle   ktorého   ak   súd   vyhlásil   oslobodzujúci   rozsudok,   predseda   senátubezodkladne   vydá   príkaz   na   prepustenie   obvineného   z väzby   s uvedením   dôvoduprepustenia a uvedie túto okolnosť v zápisnici, takto postupuje predseda senátu aj vtedy, akv súdnom konaní uplynula lehota väzby podľa § 76 ods. 6. Aj z komentovaného zneniadohovoru jednoznačne vyplýva, že «... čl. 5 ods. 1 EÚLP nenabízí žádny základ pro zbavenísvobody poté, co soud prvního stupně vynesl rozsudek osvobozující: nejde o zbavení osobnísvobody „po odsouzení“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. a) EÚLP, ani o zbavení svobody „zaúčelem   předvedení   před   příslušný   soudní   orgán   pro   důvodné   podezření   ze   spáchanítrestného činu“ ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. c) EÚLP... Je nicméně zřejmé, že v případěosvobozujíciho rozsudku soudu prvního stupně vede zde analyzovaný výklad úmluvy – narozdíl od případu, kdy je obviněný na prvním stupni odsoudzen – k vyššímu standartuochrany práv obviněného, neboť případná pokračujíci vazba sice rovněž nespadá pod čl. 5odst. 1 písm. c) EÚLP, a tím pádem ani pod čl. 5 odst. 3 EÚLP, ale nelze ji subsumovat anipod žádny jiný dovolený důvod zbavení svobody, včetně zbavení svobody „po odsouzení“ve smyslu čl. 5 ods. 1 písm. a) EÚLP [(což v případě vazby po nepravomocném odsoudzenímožné je). Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidskýchprávech. Komentář. Praha: C.H.Beck 2012.]».

28.   Z petitu   podaných   sťažností   je   zrejmé,   že   sťažovatelia   koncentrujú   svojuargumentáciu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014, ktorébolo   vydané   v rámci   konania   o žiadostiach   sťažovateľov   o prepustenie   z väzby   a ktorénebolo vydané v súvislosti s vyhlásením niektorého z oslobodzujúcich rozsudkov okresnéhosúdu, v dôsledku čoho je nepochybné, že sa predmetné rozhodnutie krajského súdu neviažena postup všeobecných súdov v trestnej veci sťažovateľov. Navyše, v čase rozhodovania takokresného súdu, ako aj krajského súdu o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzbynebola prekročená maximálna lehota väzby ani pre zločin, ani pre obzvlášť závažný zločin,aj   pre   ktorý   sú   sťažovatelia   trestne   stíhaní   a aj   pre   ktorý   boli   vzatí   do   väzby.   Limityústavného prieskumu postupu všeobecných súdov ústavným súdom sú nepochybne dané§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj ustálenou judikatúrou ústavného súdu, v zmyslektorej je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch,v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpenéadvokátom. Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje nasťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. V dôsledku viazanosti ústavného súdupetitom podaných sťažností podrobil ústavný súd svojmu prieskumu len uznesenie krajskéhosúdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014, ktoré vzhliadol ako ústavne konformné(bližšie pozri body 21, 22 a 26, pozn.).

29. Na základe všetkých uvedených skutočností a dôvodov vo vzťahu k uzneseniukrajského súdu sp. zn. 3 Tos 92/2014 z 22. augusta 2014 ústavný súd sťažnosť sťažovateľovpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšíminávrhmi   sťažovateľov   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je   viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015