znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/2014-25

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 7. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. H., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Radomíra Bžána, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 14/2013 z 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014 doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžo 14/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   vnútra“)   č.   74   z   2.   marca   2011   (ďalej   len „personálny rozkaz“) bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného   zboru.   Dôvodom   prepustenia   sťažovateľa   bola   skutočnosť,   že «údajným porušením čl. 1 ods. (1) písm. c) nariadenia ministra vnútra SR č. 18/2008 o niektorých konaniach,   ktoré   zakladajú   dôvod   prepustenia   príslušníka   PZ   zo   služobného   pomeru („Nariadenie“) a údajným porušením ust. § 48 ods. (3) písm. g) a h) Zákona č. 73/1998 malo dôjsť zo strany Sťažovateľa k porušeniu služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ďalšie ponechanie Sťažovateľa v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení služobných povinnosti a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ

Proti   personálnemu   rozkazu   podal   sťažovateľ   rozklad,   ktorý   Ministerstvo vnútra Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný   správny   orgán“)   svojím   rozhodnutím č. p. SLV-PS-PK-90/2011 z 27. júna 2011 (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“) zamietlo a napadnutý personálny rozkaz potvrdilo, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedlo:«... Sťažovateľ údajne viedol dňa 07. 01. 2011 v čase od 03:35 hod. motorové vozidlo značky   mercedes   E320CDI   s   evidenčným   číslom  ...   („Motorové   vozidlo“)   pričom   bol zastavený   a   kontrolovaný   hliadkou   pohotovostnej   motorizovanej   jednotky   („PMJ“) Oddelenia pohotovostnej polície krajského riaditeľstva PZ Bratislava („OPP KR PZ“). Na výzvu na predloženie dokladov predpísaných na vedenie Motorového vozidla uviedol, že doklady   nemá   pri   sebe,   nakoľko   Motorové   vozidlo   neviedol   on   a   vodič   z   Motorového vozidla   ušiel.   Sťažovateľ   sa   priznal,   že   požil   alkoholické   nápoje,   keďže   však   Motorové vozidlo neviedol, odmietol sa podrobiť dychovej skúške na prítomnosť alkoholu v krvi...»Zákonnosť rozhodnutia ministerstva vnútra o rozklade, ako aj personálneho rozkazu navrhol sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia v rámci správneho súdnictva, prostredníctvom ktorej navrhol, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zrušil rozhodnutie o rozklade spolu s personálnym rozkazom a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

O   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   S   161/2011 z 26. októbra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   tak,   že   zrušil   rozhodnutie o rozklade a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podalo ministerstvo vnútra odvolanie. Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu svojím rozhodnutím zmenil tak, že žalobu zamietol a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím namietaným rozsudkom porušil ním označené práva z týchto dôvodov:

a) najvyšší súd „neúplne vyhodnotil všetky dôkazy vykonané v administratívnom konaní, pričom úplne opomenul dôkazné prostriedky, ktoré svedčali v prospech Sťažovateľa a potvrdzovali jeho tvrdenia, čím zneužil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a správnu úvahu   a   zároveň   spôsobil,   že   Rozsudok   Porušovateľa   je   nepreskúmateľné,   arbitrárne a protiústavné   rozhodnutie   predstavujúce   jednostranný   prejav   ľubovôle   Porušovateľa“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, z ktorého vyplýva,   že z   personálneho   rozkazu   ani z rozhodnutia   o   rozklade   nie   je „jednoznačne preukázaná časová súslednosť samotného skutku a ani jeho správne vyhodnotenie, a že nie je   riadne   preukázané,   či   okolnosti,   ktoré   Sťažovateľ   tvrdil,   mohli   nastať   v   príčinnej súvislosti s udalosťami, ktoré boli objektívne zistené“. Tieto závery krajského súdu považuje sťažovateľ   za   správne.   Naproti   tomu   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa   vyhodnotil   jeho námietky uvedené v žalobe v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z dôkazných prostriedkov   (záznamy   o   podaní   vysvetlenia   z   10.   januára   2011)   vykonaných v administratívnom   konaní,   z   ktorých   možno   dospieť   k   záveru,   že   členovia   hliadky pohotovostnej   motorizovanej   jednotky   nemali   počas   zastavenia   motorového   vozidla vizuálny kontakt s osobami vo vozidle, a preto nebolo možné určiť presný počet osôb vo vozidle, a teda ani jednoznačne vyvrátiť sťažovateľom tvrdenú a z výpovede svedkov vyplývajúcu   skutočnosť,   že   on   neviedol   motorové   vozidlo,   len   si   z   dôvodu   zapnutia výstražného znamenia presadol na miesto vodiča, pričom vodič motorového vozidla po jeho zastavení na krajnici z vozidla vyskočil a ušiel.

b) najvyšší súd „založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako KS BA a Minister, bez toho aby mal Sťažovateľ možnosť k týmto záverom vyjadriť, z čoho vyplýva, že   tieto   závery   sú   prekvapivé   a   spôsobujú,   že   Rozsudok   Porušovateľa   je   v   tejto   časti nepredvídateľný a napĺňa znaky arbitrárnosť“. Podľa sťažovateľa ani jedno zo správnych rozhodnutí vydaných v jeho veci a rovnako ani rozsudok krajského súdu nevychádzajú zo záveru,   ktorý   v   namietanom   rozsudku   vyslovil   najvyšší   súd,   že   rozhodujúcou skutočnosťou   pre   prepustenie   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   bolo,   že   sa   odmietol podrobiť   kontrole   prítomnosti   alkoholu   v   krvi.   Predchádzajúce   rozhodnutia   považujú za hrubé porušenie pracovnej disciplíny sťažovateľom, že sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu v súvislosti s vedením motorového vozidla. Skutočnosť tvrdenú najvyšším   súdom   nemožno   považovať   za   porušenie   služobnej   prísahy   alebo   služobnej povinnosti   zvlášť   hrubým   spôsobom.   Podľa   názoru   sťažovateľa   je   tiež   prekvapivým a nepredvídateľným záverom najvyššieho súdu stotožnenie sa s názorom ministra vnútra, že sťažovateľ bol povinný podrobiť sa na výzvu policajta dychovej skúške, prípadne odberu krvi,   a to   v zmysle príslušných   ustanovení   zákona   č.   8/2009   Z.   z.   o cestnej   premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“). V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 69 ods. 1 písm. d) cestného zákona, z ktorého   vyplýva,   že   policajt   je   oprávnený   vyzvať   len   vodiča,   a   nie   ktoréhokoľvek účastníka cestnej premávky, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je pod vplyvom alkoholu alebo   inej   návykovej   látky.   Sťažovateľ   ako   spolujazdec   motorového   vozidla   sa   preto uvedenej skúške odmietol podrobiť dôvodne.

c) namietaným rozsudkom rozhodol najvyšší súd „diametrálne odlišne ako v právne analogickej a skutkovo totožnej veci rozhodol KS BA bez toho, aby svoj názorový posun dostatočne odôvodnil a vysporiadal sa s názormi Sťažovateľa a KS BA, čím porušil princíp právnej   istoty   a   z   neho   vyplývajúci   princíp   predvídateľností   súdnych   rozhodnutí“. Analogická otázka bola podľa sťažovateľa právoplatne vyriešená rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 S 86/2011 z 21. februára 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2012 a ktorý bol vydaný v obdobnom konaní sťažovateľa, vychádzal z totožného skutkového stavu a totožného dokazovania vykonaného v administratívnom konaní. Rozdiel vyplýval len   z   toho,   že   v   danom   konaní   sa   rozhodovalo   o   uložení   disciplinárneho   opatrenia sťažovateľovi. Krajský súd predmetným rozsudkom zrušil disciplinárny rozkaz z dôvodu, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci a tento nie je dostatočným pre právne posúdenie   veci.   Najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľa   nijako   argumentačne   nevyrovnal s podstatne odlišným rozhodnutím o analogickej otázke.

d) „Porušovateľ   nedostatočne   odôvodnil   Rozsudok   Porušovateľa,   z   čoho   vyplýva jeho neprípustná arbitrárnosť.“ V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd sa v odôvodnení   namietaného   rozsudku   nijako   nevysporiadal   so   stanoviskom   odborového orgánu, ktorý s prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru nesúhlasil vzhľadom na rozporuplnosť   dôkazného   materiálu   nachádzajúceho   sa   v   spise,   a   to   bez   ohľadu   na skutočnosť, že uvedené stanovisko nie je v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. pre rozhodnutie o prepustení policajta zo služobného pomeru záväzné. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že pokiaľ najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, bol povinný dostatočne odôvodniť naplnenie kumulatívne stanovených podmienok, s ktorými sa podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. spája prepustenie policajta zo služobného pomeru.

Z uvedených dôvodov boli podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom najvyššieho súdu porušené jeho označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„(i) Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžo/14/2013 zo dňa 17.12.2013   základné   právo   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46 ods. (1) Ústavy a čl. 36 ods. (1) Listiny, podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. (1) Ústavy, a čl. 26 ods. (1) Listiny, a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. (1) Dohovoru, a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) Ústavy porušené bolo;.

(ii) zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžo/14/2013 zo dňa 17.12.2013;

(iii) vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; (iv) priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že personálnym rozkazom bol sťažovateľ podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy príslušníka Policajného zboru a jeho ponechanie   v   služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých   záujmov   štátnej   služby. Sťažovateľ   bol   prepustený   zo   služobného   pomeru   na   tom   skutkovom   základe,   že 7. januára 2011 o 03.35 h viedol motorové vozidlo po diaľnici D-2 v smere jazdy Bratislava – Malacky, pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou pohotovostnej motorizovanej jednotky, ktorej uviedol, že doklady predpísané na vedenie motorového vozidla pri sebe nemá, lebo vozidlo neviedol a vodič vozidla ušiel. Zároveň priznal, že požil alkoholické nápoje,   pričom   dychovú   skúšku   na   prítomnosť   alkoholu   odmietol   vykonať,   rovnako   sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu na alkohol. Sťažovateľ v čase zastavenia vozidla sedel na mieste vodiča a žiadna iná osoba sa vo vozidle ani v jeho blízkosti nenachádzala.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný správny   orgán   tak,   že   rozklad   zamietol   a   personálny   rozkaz   potvrdil.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   žalobu,   na   základe   ktorej   žiadal   o   preskúmanie   jeho zákonnosti. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že zo   správnych   rozhodnutí   nie   je   jednoznačne   preukázaná   časová   súslednosť   samotného skutku   ani   jeho   správne   vyhodnotenie,   a   preto   považoval   rozhodnutie   o   rozklade   za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

O odvolaní žalovaného správneho orgánu proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   a   žalobu sťažovateľa zamietol.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, základného práva   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú hospodársku činnosť.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V rozsahu označených základných práv a slobôd sťažovateľ predovšetkým namietal proces   vyhodnotenia   dokazovania   vykonaného   a   vyhodnoteného   správnymi   orgánmi vo veci   jeho   prepustenia   zo   služobného   pomeru,   a   tým   skutkové   a   právne   závery najvyššieho   súdu   v   namietanom   rozsudku.   Podľa   sťažovateľa   je   namietaný   rozsudok najvyššieho   súdu   arbitrárny   a   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov,   pretože   sa v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dôsledne   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa uvedenými v správnej žalobe, ako aj v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného správneho orgánu   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   najvyšší   súd   zmenil   a   žalobu   sťažovateľa zamietol.

1. K namietanému   porušeniu základného   práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v   občianskoprávnom   procese (I. ÚS 4/94, II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:«Predpokladom vzniku služobného pomeru policajta je zloženie služobnej prísahy, v ktorej   je   subsumovaný   sľub   čestnosti,   statočnosti,   disciplinovanosti   ako   aj   ochrany bezpečnosti a verejného poriadku (§ 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.).

Služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou   prísahou,   rozkazmi,   nariadeniami,   príkazmi   a   pokynmi   nadriadených   (§   47 zákona č. 73/1998 Z. z.).

Podľa § 48 ods. 3 písm. g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z. z., policajt je povinný:

g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,

h) dodržiavať služobnú disciplínu. Podľa   §   192   ods.   1   písm.   e/zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   policajt   sa   prepustí   zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Podľa   §   238   ods.   1   až   4   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   za   dôkaz   môžu   slúžiť   všetky prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   a   objasniť   skutočný   stav   veci   a   ktoré   sú   v   súlade správnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania,   odborné posudky,   znalecké posudky,   správy,   vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií,   listiny,   veci   a   obhliadka.   Účastník   konania   je   oprávnený   navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náležitosti   rozhodnutia   sú   upravené   v   ustanovení   §   241   ods.   1   až   4   citovaného zákona.

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol   rozklad   žalobcu   a   potvrdil   personálny   rozkazu   Ministra   vnútra   Slovenskej republiky č. 74 z 02. marca 2011, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta stanovené v § 48 ods. 3 písm. g/ a h/ zákona č. 73/1998 Z. z., ako aj čl. 1 ods. 1 písm. c/ nariadenia ministra vnútra SR č. 18/2008 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, a to tým,   že   dňa   07.   januára   2011   o   03:35   hod.   v   čase   mimo   výkon   štátnej   služby   viedol motorové vozidlo zn. Mercedes evidenčného č.... po diaľnici D-2 v smere jazdy Bratislava

-Malacky,   pričom   v   úseku   diaľnice   pri   Mestskej   časti   Lamač,   potom   čo   bol   zastavený a kontrolovaný hliadkou PMJ sa odmietol podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, ako aj lekárskemu vyšetreniu a odberu krvi.

Najvyšší súd mal ďalej z administratívneho spisu za preukázané, že obrana žalobcu, založená   na   jeho   tvrdení,   že   v   inkriminovanom   čase   osobné   vozidlo   zn.   Mercedes, evidenčného č.... neriadil, bola v prospech žalobcu potvrdená svedeckou výpoveďou svedka D. G., ktorý je v priateľskom vzťahu so žalobcom.

Úlohou   súdu   v   konaní   bolo   posúdiť,   či   správny   orgán   postupoval   v   súlade so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákon č. 73/1998 Z. z., z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu v služobnom pomere.

K námietke žalobcu, k vedeniu vozidla a jeho prítomnosti na mieste vodiča vo vozidle v   čase   zastavenia   a   kontrolovania   hliadkou   PMJ,   najvyšší   súd   žalobcu   upozorňuje,   že rozhodujúcou pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru bola tá skutočnosť, že sa žalobca   bezdôvodne   odmietol   podrobiť   dychovej   skúške   na   zistenie   alkoholu   v   krvi prístrojom a taktiež odberu vyšetrenia krvi pred službu konajúcou lekárkou E. J. v FNsP Kramáre - Bratislave za prítomnosti hliadky F50 Modrovský, Antalič, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu.

Služobná prísaha nie je prísľubom limitovaným na čas výkonu služby. Požadované vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu verejného   poriadku   a   majetku   občanov)   sú   základnými   predpokladmi   k   výkonu   služby v Policajnom   zbore.   Príslušník,   ktorý tieto vlastnosti   nemá a mimo služby sa prejavuje v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   vyhodnotení   v   administratívnom   konaní vykonaného dokazovania, sa nestotožnil s názorom krajského súdu. Považuje za dostatočne preukázané, že žalobca porušil povinnosti policajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. g/ a h/ zákona   č.   73/1998   Z.   z.   Žalovaný,   ako   aj   prvostupňový   správny   orgán   sa   vo   svojich rozhodnutiach   vyčerpávajúcim   spôsobom   vysporiadali   s   obranou   žalobcu   založenou na tvrdení svedka D. G., že: žalobca nebol vodičom kontrolovaného osobného vozidla. Tieto tvrdenia považuje za účelové a smerujúce len k zbaveniu sa zodpovednosti za protiprávne konanie. Najvyšší súd, vychádzajúc z úradného záznamu hliadky PMJ, o dôveryhodnosti ktorého nemá dôvod pochybovať, ako aj z logickej úvahy o možnosti „presadnutia“ žalobcu zo sedadla spolujazdca na sedadlo vodiča, a to s prihliadnutím na jeho tvrdenia, že tak urobil z dôvodu zapnutia výstražného znamenia (svetla), má súladne s názorom žalovaného správneho orgánu za to, že táto alternatíva sa javí ako nemožná realizácia v priebehu niekoľkých sekúnd, keďže policajná hliadka v úradnom zázname uviedla, že „ihneď“ po zastavení   prenasledovaného   vozidla,   svoje   služobné   vozidlo   zastavila   za   uvedeným prenasledovaným vozidlom a počas jeho prenasledovania mala stály vizuálny kontakt zo zadnými obrysovými svetlami prenasledovaného vozidla. Taktiež je potrebné uviesť, že je nepravdepodobné,   aby   si   žalobca   za   účelom   zapnutia   výstražného   znamenia   presadol z miesta spolujazdca na miesto vodiča ihneď po tom, čo údajný vodič motorového vozidla D.   G.   z neho vystúpil   a   z miesta utiekol   z dôvodu   obáv   možného   postihu.   V   úradnom zázname sa rovnako neuvádza, že by policajná hliadka videla vybehnúť z vozidla nejakú osobu, pričom najvyšší súd v danej veci považuje za relevantnú tú skutočnosť, že žalobca, pokiaľ   založil   svoju   obranu   na   tej   skutočnosti,   že   predmetné   vozidlo   neviedol,   žiadne skutočnosti mu potom nebránili v tom, aby sa na výzvu príslušníkov PMJ podrobil dychovej skúške, prípadne odberu krvi, ale hlavne neuviedol, že motorové vozidlo viedol D. G., ktorý z miesta utiekol, pretože požil alkoholické nápoje a mal obavu z možného postihu. Túto skutočnosť žalobca oznámil, až v čase, keď bolo voči nemu začaté konanie vo veci jeho prepustenia   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Policajného   zboru   z   dôvodu   uvedeného v ustanovení   §   192   ods.   1   písm.   e/   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   S   prihliadnutím   na   túto skutočnosť, ako aj na to, že D. G. sa na políciu prihlásil až 10. januára 2011 po jeho stretnutí   so   žalobcom,   najvyšší   súd   obranu   žalobcu,   ako   aj   svedeckú   výpoveď   D.   G. vyhodnotil ako účelové. Upriamiac pozornosť na uvedenú skutočnosť, najvyšší súd uvádza, že dokazovanie v danej veci bolo vykonané zákonným spôsobom, keď za nosný dôkaz bol žalovaným správnym orgánom, zhodne s prvostupňovým správnym orgánom, prijatý úradný záznam členov hliadky PMJ, ktorého vážnosť nie je možné v danej veci spochybniť ani výpoveďou   kamaráta   D.   G.,   a   to   s poukazom   na   logické   posúdenie   žalobcom   tvrdenej skutočnosti, za využitia zákonnom dovolenej správnej úvahy.

Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákon č. 73/1998 Z. z., pretože žalobca ním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 73/1998 Z. z. poskytol vybraným   skupinám   štátnych   zamestnancov   a   v   nadväznosti   na   nich   aj   ich   rodinným príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov   a   zamestnancov,   ktorých   pracovný   režim   upravuje   Zákonník   práce.   Preto najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky profesionálneho   a   morálneho   charakteru   pre   výkon   služby,   ktorých   porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu služobných povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer policajta vznikajúci   mocenským   aktom   služobného   funkcionára   (rozhodnutím   o   prijatí)   je   svojou povahou   právnym   pomerom   štátnozamestnaneckým   -   verejnoprávnym   a   po   celou   dobu svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavení. Služobný pomer sa od pomeru pracovnoprávneho   výrazne   odlišuje   aj   spôsobmi   svojho   skončenia   –   služobný   pomer policajta   sa   tiež   končí   mocenským   aktom   –   rozhodnutím   o   prepustení   policajta zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší   súd,   tiež   posúdil   formálne   a   obsahové   náležitosti   rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto podľa   jeho   názoru,   sú   náležité   a   podrobne   odôvodené,   poukazujúc   na   to,   že   žalovaný správny   orgán   sa   vo   svojom   rozhodnutí   náležitým   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.»

Sťažovateľ namieta predovšetkým arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa konštatovania zisteného skutkového stavu odlišne od skutkového stavu zisteného krajským súdom a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci. V tejto   súvislosti   sťažovateľ   najmä   opakuje   a   rozvádza   námietky,   ktoré   uplatnil   už v podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o rozklade. Takto poňatá sťažnosť však stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy.

Ústavný   súd   preto   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako odvolací   súd   namietaný   rozsudok   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho   nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

V   súvislosti   s   namietaným   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení   označených   práv rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vydaným   v   správnom   súdnictve v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť orgánov   verejnej   správy,   ale   „len“   preskúmať   „zákonnosť“   ich   rozhodnutí   a postupov, o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach (§ 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že   všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na preukázané skutkové   a právne skutočnosti (IV. ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06).   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na   konštatovanie,   že   sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania   (aj   keď   tento   ich   vníma   ako relevantné),   ale len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z rozboru opravných prostriedkov podaných   sťažovateľom   v   rámci   administratívneho   konania,   z   podanej   žaloby,   ako   aj z obsahu jeho vyjadrenia k odvolaniu, tak ako uvádza v odôvodnení namietaného rozsudku najvyšší súd, vyplýva, že v každom konštantne namieta zistený skutkový stav, ktorý je podľa jeho názoru rozporuplný, ako aj z neho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci.   Tieto   sťažovateľom   namietané   nedostatky   však   boli   predmetom   (rozumne dostatočného)   posúdenia   najvyšším   súdom   a   taktiež   sa   s   nimi   vysporiadal   aj   žalovaný správny orgán v rozhodnutí o rozklade.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   disciplinárny   rozkaz,   ktorým   mu   bolo uložené disciplinárne opatrenie pre skutok identický so skutkom uvedeným v personálnom rozkaze, bol na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S 86/2011 z 21. februára 2012 podľa § 250j ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zrušený spolu s rozhodnutím o odvolaní z dôvodu, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci a tento je nepostačujúci pre právne posúdenie veci, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené analogické rozhodnutie sa týkalo odlišného typu konania. Disciplinárne opatrenie uložené v súvislosti   so   spáchaným   skutkom   sťažovateľa   v   rámci   disciplinárneho   konania   je nezávislé od   konania personálneho,   v ktorom   sa   rozhoduje o   prepustení   zo   služobného pomeru vedeného pre skutok majúci ten istý skutkový základ. Súčasne ústavný súd dodáva, že ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ na uvedené rozhodnutie krajského súdu v konaní pred všeobecnými súdmi nepoukazoval, čím znemožnil najvyššiemu súdu sa s ním argumentačne vyrovnať.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal   s nesúhlasným stanoviskom   odborového   orgánu   k   návrhu   na   prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru, ústavný súd konštatuje, že už v rozhodnutí o rozklade, ktoré bolo podľa názoru najvyššieho súdu odôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, žalovaný správny orgán uviedol, že predmetné stanovisko má len odporúčajúci charakter, nie je pre rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru záväzné, pretože rozhodujúce je naplnenie zákonných predpokladov v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z., ktoré boli v prípade sťažovateľa splnené. Na   základe uvedeného nevysporiadanie   sa   so   stanoviskom   odborového   orgánu v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nedosahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   takú intenzitu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, vzhľadom na ostatné dôvody v ňom uvedené, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. listiny.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľa   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   síce   nesúhlasí,   ale predmetné rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo o oprávnenosti,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti,   ak   je   ich   výsledok   rozhodujúci   pre   práva   a   povinnosti   súkromného   charakteru (I. ÚS 1/2013).

Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi   štátnymi   zamestnancami   a   súkromnoprávnymi   zamestnancami,   pričom   spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov   všeobecne   nespadajú   do   pôsobnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (rozhodnutie vo veci   Niegel   proti   Francúzsku   zo   17.   marca   1997).   Výnimkou   sú   len   prípady,   ak predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť č. 28541/95)   súd   priniesol   nové   tzv.   funkčné   kritérium   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1 dohovoru   na   štátnych   zamestnancov   založené   na   povahe   funkcií   a   zodpovednosti,   aké zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich držitelia   teda   držia   v   rukách   časť   suverenity   štátu.   Ten   má   potom   legitímny   záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory zamestnancov   štátu,   ktorých   zamestnanie   je   charakteristické   špecifickými   činnosťami verejnej   správy   do   tej   miery,   v   akej   táto   koná   ako   držiteľka   verejnej   moci   poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Prihliadajúc   na   výklad   a   aplikáciu   pojmov   „občianske   práva   alebo   záväzky“ a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu sťažovateľa   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   vydaného   v   konaní   o   prepustení sťažovateľa   zo   služobného   pomeru.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd rozhodol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti o jej odmietnutí v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 listiny,   ako   aj   základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36 písm. b) ústavy

Z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2 o ústavnom   súde   aj tú   časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania   podľa   čl.   36   písm.   b)   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   pretože o prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014