znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 178/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a sudcov   Marianny   Mochnáčovej   a Petra   Brňáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   JUDr.   J.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   H.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   J.   K.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 9 Co 236/2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e konať vo veci sp. zn. 9 Co 236/2011 bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   J.   K., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2 000   €   (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr.   J.   K., p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v sume   319,12 €   (slovom tristodevätnásť   eur   a dvanásť   centov),   ktoré j e Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

5. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 236/2011.

6. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   začalo   19.   apríla   1996   a   vec   sa   od   1.   júna   2011   nachádza na krajskom   súde   v   nerozhodnutom   stave   aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   nálezom z 11. decembra   2007   sp.   zn.   III.   ÚS   180/07   konštatoval   porušenie   základného   práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy pre sťažovateľa.

7.   Sťažovateľ   preto   navrhoval,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, krajskému súdu prikázal konať vo veci, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania vo výške 768,38 € (odmena za tzv. dva petity).

8. Predseda krajského súdu vo vyjadrení zo 16. apríla 2013 uviedol, že predmetná vec   čaká   na   poradie   vybavenia   podľa   ich   predloženia   odvolaciemu   súdu   a vzhľadom na veľkú   zaťaženosť   senátu   9 Co   bol   termín   určený   na   6.   jún   2013;   zároveň   súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

9. Aj   sťažovateľ   vo   vyjadrení   z 11.   apríla   2013   súhlasil   s upustením   od   ústneho pojednávania.

10.   Ústavný   súd   preto   podľa   ustanovenia   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania   a vo   veci   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí senátu.

11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

13. Ústavný   súd   si   pri   výklade   „práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

14. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo, lebo oneskorená spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť.

15. Podľa § 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „OSP“) v konaní postupuje súd... tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 114 ods. 1 OSP súd pripraví pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní.

Podľa § 211 ods. 2 OSP uvedené ustanovenia sa vzťahujú aj pre odvolacie konanie.

16. O prieťahoch   v súdnom   konaní   možno   hovoriť   vtedy,   ak   súd   vôbec, resp. dôsledne   nevyužije   tie   procesné   inštitúty   alebo   iné   prostriedky,   účelom   ktorých je zabezpečenie   nielen   účinnej,   ale tiež   rýchlej   ochrany práv   alebo záujmov účastníkov konania.

17. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   teda   dôjsť   nielen   samotným nekonaním   príslušného   súdu   (sudcu),   ale   tiež   takou   jeho   neefektívnou   (nesústredenou) činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k rýchlemu   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   súdneho konania,   čiže   k právoplatnému   rozhodnutiu   veci,   ale   aj   z objektívnych   dôvodov, napr. preťaženosťou súdov a pod.

Takýto pomalý postup súdu totiž ohrozuje dôveru spoločnosti na nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Tomuto fenoménu dnes čelí celá slovenská justícia, hoci má   (alebo   mala   by   mať)   dostatok   sudcov   a pomocného   odborného   aparátu   (asistentov, vyšších   súdnych   úradníkov   a pod.)   či materiálneho   zabezpečenia   (počítače,   zvukové záznamníky a pod.), aby sa najmä pri zmene myslenia (súdenie je rozhodovanie sporov, podľa dôležitosti, či aj pre zásah ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva a pod.,   a   nie   ich   „zúradovanie“)   dokázala   vysporiadať   s existujúcou   (ťažkopádnou, prieťahovou či nespravodlivou) situáciou. Negatívny stav v justícii (jej preťaženosť) však nemôže ísť na ťarchu jednotlivých sťažovateľov, ktorí žiadajú, aby ich vec bola spravodlivo a v primeranej dobe rozhodnutá. Preto aj v tomto prípade veľký počet nevybavených vecí u konajúceho senátu   alebo vysoký   nápad do   senátu za situácie,   keď v danej   veci   nešlo o nijako   zložitú   situáciu   (bežný   občianskoprávny   spor),   ktorá   sa   dala   rozhodnúť v primeranej   dobe,   a najmä   za   situácie,   keď   už   ústavný   súd   konštatoval   v tejto   veci porušenie   práva   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   pred   okresným   súdom (III. ÚS 180/07), z hľadiska dôvodnosti sťažnosti nezohrali žiadnu úlohu; krajský súd mal danú vec rozhodnúť mimo bežného poradia vecí došlých na tento súd už aj vzhľadom na to, že konanie trvá 17 rokov, čo je jav neobvyklý aj v slovenskej justícii.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a celkovú dĺžku konania (17 rokov) je ústavný súd toho názoru, že krajský súd v prerokovávanej veci zjavne prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namietal.

19. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody   došlo   (nečinnosťou   súdu), prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

20. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade suma 2 000 € zodpovedá   primeranému   finančnému   zadosťučineniu   sťažovateľa   za   ujmu,   ktorú   zatiaľ utrpel.   Riadil   sa   pritom   najmä   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (porov. Keszeli   v SR   a pod.),   ale   aj   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je len zmiernenie nemajetkovej ujmy, teda určitá satisfakcia za dlhotrvajúci stav právnej neistoty týkajúci sa výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne súdom; požadovaná   suma   5 000   €   už   nezodpovedala   uvedeným   kritériám,   k dĺžke   konania na krajskom súde bola neprimeraná, a preto mu ju ústavný súd nepriznal.

21. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci ešte nerozhodol, prichádza do úvahy aj ďalšia požiadavka sťažovateľa, a to prikázať mu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

22. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   R.   H.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd ich prikázal   v požadovanej   sume   iba   z jedného   petitu   319,12   €   za   dva   úkony   právnej pomoci, ktorú zaplatí krajský súd na účet JUDr. R. H. do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013