znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   apríla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 a čl. 48   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   2   Cob   35/2009   a   jeho   rozsudkom   z   27.   apríla   2010   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 42/2010 a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., B.(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 35/2009 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“   alebo   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Obdo 42/2010 a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný   súd“)   v   právnej   veci   sťažovateľky   ako   žalobkyne   proti   M.   P.   (ďalej   len „žalovaný“) o náhradu škody rozsudkom č. k. 23 Cb 159/05-244 z 15. decembra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 347 591,20 Sk s príslušenstvom a trovy konania.

Na   odvolanie   žalovaného   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   zmenil   rozsudok okresného   súdu   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   zamietol   a   zaviazal   ju   na   náhradu   trov žalovanému.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že dovolanie zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania žalovanému.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že postupom a napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu „boli porušené jej základné práva a slobody chránené Ústavou Slovenskej   republiky   najmä   v   článkoch   46   a   48   a   súčasne   chránené   aj   Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 Dohovoru“, v inej časti sťažnosti uvádza, že „boli porušené jej Dohovorom v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 a Ústavou SR v čl. 46 a čl. 48 chránené práva a slobody“, a ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto   nálezom: „Sťažovateľka   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   po   prejednaní   jej   sťažnosti nálezom   vyslovil   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv   a   slobôd v sťažnosťou   napadnutých   konaniach   a   rozhodnutiach   Krajského   súdu   v   Bratislave a Najvyššieho súdu SR evidované pod sp. zn. 2Cob 35/2009 pred KSBA a 3Obdo 42/2010 pred NSSR a súčasne navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté rozhodnutia uvedených súdov zrušil, vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a súčasne zakázal   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   vpredu označenými porušovateľmi.

Súčasne sťažovateľka žiada nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že kúpnou zmluvou z 18. júna 2003 vlastník motorového vozidla v zastúpení žalovaným predal svoje vozidlo lízingovej spoločnosti, ktorá toho istého dňa na základe lízingovej zmluvy prenechala toto vozidlo do lízingového nájmu sťažovateľke. Sťažovateľka motorové vozidlo prevzala od žalovaného protokolárne v ten istý deň ako došlo k uzavretiu už označených zmlúv a začala ho užívať. Následne, 9. februára 2004 sa stalo vozidlo nepojazdným a vykonaním opravy sa opäť spojazdnilo. Sťažovateľka pojazdné vozidlo ďalej užívala (ako uviedla v žalobe, jej zamestnanci na ňom jazdili do leta 2004, pričom vozidlo aj v ďalšom období bolo pojazdné, ale z prevádzkových dôvodov   u   sťažovateľky   už   nebolo   využívané).   Sťažovateľka   uhradila   lízingovej spoločnosti šestnásť celých lízingových splátok a časť sedemnástej, t. j. splátky splatné od 18.   júna   2003   do   18.   októbra   2004.   Lízingové   splátky   za   ďalšie   obdobie   neboli sťažovateľkou   uhrádzané, ako   to uviedla   v žalobe, z   dôvodu   jej zlej finančnej   situácie. Sťažovateľka listom z 2. februára 2005 doručeným lízingovej spoločnosti 4. februára 2005 oznámila odstúpenie od lízingovej zmluvy. Lízingová spoločnosť listom z 25. apríla 2005 oznámila   sťažovateľke   svoje   odstúpenie   od   lízingovej   zmluvy   z   dôvodu   omeškania s lízingovými   splátkami   a   31.   októbra   2005   bola   uzavretá   dohoda   o   vyrovnaní po predčasnom   ukončení   lízingovej   zmluvy   medzi   lízingovou   spoločnosťou a sťažovateľkou.

Okresný súd mal za preukázané, že motorové vozidlo bolo pred uzavretím kúpnej zmluvy,   lízingovej   zmluvy   a   protokolu   o   prevzatí   (všetko   18.   júna   2003)   havarované a žalovaný   o   tom   mal   vedomosť,   pričom   uvedené   bolo   aj   príčinou   jeho   nepojazdnosti, ku ktorej   došlo   9. februára 2004. Preto   podľa   okresného súdu   ak žalovaný v protokole o prevzatí vozidla vyhlásil, že vozidlo je bez vád, a neupozornil lízingovú spoločnosť ani sťažovateľku   na   skutočnosť,   že   išlo   o   vozidlo   v   minulosti   havarované,   uviedol   tým sťažovateľku   do   omylu, a   porušil   tým   svoju   povinnosť   pravdivo   opísať technický   stav vozidla,   teda   povinnosť   podľa   §   415   Občianskeho   zákonníka   „počínať   si   tak,   aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí“.

Podľa okresného súdu v príčinnej súvislosti s porušením tejto právnej povinnosti žalovaného vznikla sťažovateľke škoda spočívajúca v plnení lízingovej zmluvy (uhradení poplatku   za   uzavretie   lízingovej   zmluvy   5 775 Sk,   akontácie   77 000 Sk,   šestnástich lízingových splátok 206 422,40 Sk, sedemnástej lízingovej splátky 5 000 Sk a doplatku 10 720 Sk podľa dohody o vyrovnaní po ukončení lízingu všetko lízingovej spoločnosti) a v záväzku voči servisu, ktorý vykonal opravu vozidla (42 673,80 Sk), za ktorú žalovaný zodpovedá podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“.

Krajský   súd   sa   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   okresného   súdu   o   porušení právnej povinnosti žalovaným a vzniku označenej škody na strane sťažovateľky v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného nestotožnil, nárok sťažovateľky na náhradu škody posúdil ako nepreukázaný, a preto rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu sťažovateľky zamietol. Najvyšší súd sa so závermi krajského súdu v plnom rozsahu stotožnil, a preto dovolanie sťažovateľky proti jeho zmeňujúcemu rozsudku zamietol.

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených práv (čl. 46 a čl. 48 ústavy a čl. 6 dohovoru)   v   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   vyslovených   podľa   nej v napadnutom rozsudku krajského súdu (ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu) a v rozsudku   najvyššieho   súdu   (ktorým   bolo   zamietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu).

Podľa   sťažovateľky „jej   vec   nebola   Krajským   súdom   v   Bratislave   a   Najvyšším súdom SR spravodlivo a nestranne posúdená a prejednaná a rozhodnutia uvedených súdov poskytujú   protizákonne   ochranu   podvodnému   konaniu   odporcu   –   M.   P.,   ktoré   bolo   v rozpore so zákonom ako aj s dobrými mravmi...

Rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave ako aj NSSR sú povrchné, nezaoberajú sa vôbec   podstatou   problematiky,   resp.   interpretujú   niektoré   skutočnosti   v   neprospech sťažovateľky a elementárne dôkazy o spáchaní podvodu, zo strany odporcu a jeho neskoršie klamanie pred súdom úplne ignorujú.“.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Zásada   subsidiarity   je   okrem   iného   aj   odrazom   princípu   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   využila   dovolanie   ako   prípustný   opravný prostriedok   proti   zmeňujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   na   základe   ktorého   bol napadnutý rozsudok krajského súdu preskúmaný dovolacím najvyšším súdom, čo vylučuje danosť právomoci ústavného súdu na jeho preskúmanie. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý proces   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil, že by krajským   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôkazov,   s   ktorým   sa   najvyšší   súd stotožnil, bol v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   v   súlade   s   jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods.   2 ústavy. Naopak, ide   o skutkové a právne závery,   ktoré   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal s dovolacími dôvodmi   sťažovateľky,   ktoré   spočívali   v   namietaní   nesprávnych   právnych   záverov   v rozsudku krajského súdu, a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol: „Základná otázka, ktorú dovolací súd posudzoval, či bolo dostatočne preukázané, či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a či rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody proti žalovanému, ktorý ako splnomocnený   zástupca   vlastníka   /Š.   O./   predmetného   motorového   vozidla   v zastúpení predal motorové vozidlo leasingovej spoločnosti O., a. s. Leasingová spoločnosť uzavrela Leasingovú zmluvu č. 03/032/018 so žalobcom. Vozidlo žalobca prevzal podľa Protokolu o prevzatí zo dňa 18. júna 2002. V protokole bol deklarovaný bezchybný stav motorového vozidla.   Dňa   9.   decembra   2003   sa   stalo   vozidlo   nepojazdným   v dôsledku   roztrhnutia vnútorného remeňa. Žalobca nárok na náhradu škody uplatnil ako dôsledok odstúpenia od leasingovej   zmluvy   pre   nesplnenie   informačnej   povinnosti   o skutočnom   stave   vozidla. Príčinou poruchy na vozidle mala byť predchádzajúca havária vozidla, o ktorej žalobca nebol vopred informovaný. Škodu uplatnil v celkovej výške 347 591,29 Sk predstavujúcu sumy   vyplatené   leasingovej   spoločnosti   /akontácia   77 000 Sk,   poplatok   za   spracovanie leasingovej zmluvy 5 775 Sk, zaplatenie 16 splátok vo výške 206 422,40 Sk, časť splátky 5 000   Sk,   doplatok   vyúčtovania   leasingu   10 720 Sk   a vyfaktúrované   náklady   na   opravu podľa faktúry spoločnosti I., s. r. o., B. vo výške 42 673,80 Sk a 13 % úrok z omeškania/. Odvolací   súd   správne   vyslovil,   že   k   platnému   odstúpeniu   od   leasingovej   zmluvy zo strany   žalobcu   nedošlo,   naopak   leasingová   zmluva   bola   ukončená   predčasne leasingovou   spoločnosťou,   pre   neplatenie   leasingových   splátok   žalobcom,   čo   žalobca relevantným spôsobom nepoprel ani nevyvrátil, o čom svedčí i uzavretá dohoda o vyrovnaní s leasingovou spoločnosťou po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy.

Odvolací   súd   správne   vyslovil,   že   súd   prvého   stupňa   priznal   žalobcovi   nárok na náhradu škody na základe nesprávneho právneho záveru.

Odvolací   súd   správne   vec   právne   posúdil,   pretože   žalobca   nepreukázal   splnenie predpokladov   pre   náhradu   škody   voči   žalovanému,   ktorý   ako   splnomocnený   zástupca vlastníka   vozidla   síce   uzavrel   kúpnu   zmluvu   s   leasingovou   spoločnosťou   /ale   ako splnomocnený   zástupca   a   nie   vlastník/,   ktorá   následne   uzavrela   leasingovú   zmluvu so žalobcom, ako leasingovým nájomcom.

Dovolací súd po preskúmaní odvolacieho rozsudku nezistil žiadny právne relevantný dôvod spochybňujúci správnosť vysloveného názoru odvolacieho súdu, skutkový stav bol dostatočne zistený a bol z neho vyvodený správny právny záver.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného   dospel   k   záveru,   že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny, preto dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 1 O. s. p, zamietol.“

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľky   s   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   6   dohovoru   tým,   že   v   konaní   pred najvyšším   súdom „bola   jej   vec   bez   jej   vedomia   odňatá   zákonnému   sudcovi   bez   toho, aby bolo   sťažovateľke   umožnené   právo   vzniesť   prípadnú   námietku   zaujatosti,   alebo sa akýmkoľvek spôsobom dozvedieť, ktorý sudca bude v jej veci rozhodovať“, a že najvyšší súd rozhodol vo veci v jej neprítomnosti a svoj rozsudok nevyhlásil verejne, ústavný súd ani v tejto argumentácii sťažovateľky nevidí taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by zakladal možnosť porušenia sťažovateľkou označeného článku dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v dovolacom konaní, ako ani v iných konaniach nemá povinnosť oznamovať účastníkovi konania, akému senátu bola jeho vec pridelená, pričom účastník   konania   má   právo   si   túto   okolnosť   dožiadaním   príslušného   súdu   zistiť.   Preto samotná sťažovateľkou tvrdená okolnosť, že po doručení jej dovolania najvyššiemu súdu došlo k zmene senátu, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená, nemohla viesť k odňatiu možnosti sťažovateľky vzniesť prípadnú námietku zaujatosti proti členom senátu, ktorý v jej veci rozhodoval. Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že ak najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol a vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania, postupoval vo veci v súlade s § 243a ods. 1, § 243c v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   ostatných odsekov čl. 46 ústavy, základných práv podľa čl. 48 ústavy, ako aj práv podľa ostatných odsekov čl. 6 dohovoru z rovnakých dôvodov ako porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu nesprávnych skutkových a právnych záverov napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa osobitne   touto   časťou   sťažnosti   sťažovateľky   a   konštatuje,   že   ak   ústavný   súd   nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ostatných sťažovateľkou označených základných a iných práv. Z týchto dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012