znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/2010-5

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 5. mája 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   H.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   bližšie nekonkretizovaných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených   Dohovorom   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoE 169/09 z 9. februára 2010 a platobným rozkazom č. k. 14 Cb 200/93-31 z 5. mája 1993 vydaným Okresným súdom Prievidza a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010   doručená   sťažnosť   A.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie v sťažnosti   bližšie   nekonkretizovaných základných   práv   zaručených   Ústavou   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv (zrejme práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   a práva   na   účinné   odvolanie   podľa   čl.   13)   zaručených   Dohovorom   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 169/09 z 9. februára 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a platobným rozkazom č. k. 14 Cb 200/93-31 z 5. mája 1993 vydaným   Okresným   súdom   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   nadobudol právoplatnosť 26. mája 1993 (ďalej len „platobný rozkaz“).

2.   Zo   sťažnosti   a z pripojených   písomností   vyplýva,   že   predmetným   platobným rozkazom   vydaným   okresným   súdom   na   návrh   štátneho   podniku   T.,   š.   p.,   T.,   bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 87 940 Sk s príslušenstvom. Keďže   nedošlo   k dobrovoľnému   plneniu,   bola   na   základe   tohto   platobného   rozkazu (vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie) začatá proti sťažovateľke exekúcia vedená Exekútorským úradom N. (toho času súdnym exekútorom JUDr. M. Š.) pod sp. zn. Ex   153/1997.   Exekučné   konanie   je   na   okresnom   súde   vedené   pod   sp.   zn.   Er   87/97. Z nejednoznačného   obsahu   sťažnosti   a z pripojených   písomností   (nedokumentujúcich chronologický priebeh posudzovanej exekučnej veci) možno usúdiť, že sťažovateľka po doručení   jej   platobného rozkazu (resp.   po   jeho prevzatí na základe „vyžiadania   v roku 2002“) podala od roku 2003 viackrát návrhy na zastavenie exekúcie, ktoré jej okresný súd postupne zamietol. Posledne v sťažnosti zdokumentovaným je uznesenie okresného súdu č. k. 0 Er 85/1997-241, Ex 153/1997 z 15. októbra 2009, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   z dôvodu   jej   nemajetnosti.   Na   základe   odvolania sťažovateľky   krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   17   CoE   169/2009 z 9. februára 2010 (ktoré sťažovateľka prevzala 2. marca 2010) uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľka navrhla „aby predseda senátu Ústavného súdu zabezpečil zrušenie mnou   uvedených   rozhodnutí   súdov,   pretože   tieto   sú   nezákonné...   požadujem   primerané odškodné za nezákonné postupy Okr. súd v Prievidzi a K. S. v Trenčíne...“

4. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že proti predmetným rozhodnutiam krajského súdu (uznesenia z 9. februára 2010) a okresného súdu (platobnému rozkazu z 5. mája 1993) podala   dovolanie   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“), ktorého kópia (podanie z 24. marca 2010 označené ako „Dovolanie voči uzneseniu K. S. v Trenčíne č. k. 17 CoE 169/09-258 zo dňa 9. 2. 2010 a rozhodnutiu platobný výmer 14 Cb 200/93-31 zo dňa 26. 5. 1993“) je súčasťou k sťažnosti pripojených písomností. Obsahom dovolania   sú   v podstate   tie   isté   skutočnosti   (totožná   argumentácia),   aké   sú   uvádzané v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   a analogický   návrh   na   rozhodnutie   (petit): „Ja požadujem predsedu senátu Najvyššieho súdu, aby zabezpečil zrušenie mnou uvedených rozhodnutí   súdov   poprípade   rozhodnutie   bolo   zastavené   jak   z O.   S.   Prievidza   tak   KS. v Trenčíne pretože tieto rozhodnutia sú nezákonné.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia   okresného   súdu   a krajského   súdu   v jej   exekučnej   veci   najmä   z hľadiska rešpektovania jej práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) a z neho   vyplývajúce   (a   na   neho   nadväzujúce)   ďalšie   práva   (bod   1   a   2),   v dôsledku porušenia   ktorých   sa   domáhala,   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ňou označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 3 a 4).

9. Ak   sa   za   tejto   situácie   domáhala   svojho   práva   jednak   na   najvyššom   súde a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolanie či   dovolanie) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Preto tiež nepovažoval za dôvodné vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010