znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. Ď., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tošs 6/09 z 26. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2009 doručená sťažnosť T. Ď., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   2   a 3,   čl. 48   ods.   2   a čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa   čl.   36   ods.   1, čl. 37 ods.   2 a 3,   čl.   38 ods.   2 a čl. 40 od.   3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Tošs   6/09 z 26. marca 2009 (ďalej len „uznesenie z 26. marca 2009“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   ako   spoluobvinený   spolu s V. H. a M. M. trestne stíhaný pre trestné činy vydierania a iné. Do väzby bol sťažovateľ vzatý 27. septembra 2008. Na návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009 bola uznesením Špeciálneho súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 17. marca 2009 (ďalej   len   „uznesenie   zo   17.   marca   2009“)   predĺžená   lehota   trvania   väzby   u   všetkých obvinených do 27. septembra 2009. Sťažovateľ spolu s ostatnými spoluobvinenými podali po   svojom   výsluchu   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   priamo   do   zápisnice   a neskôr ju i písomne doplnili.

Sťažnosť   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   v konaní,   ktoré   vydaniu   uznesenia zo 17. marca   2009   predchádzalo,   bolo   porušené   jeho   právo   na   obhajobu   a „právo na obhajcu“. K porušeniu   týchto   práv   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   v dôsledku   toho, že «Pôvodný obhajca JUDr. J. F. pred začatím verejného zasadnutia oznámil súdu, že nás ďalej   neobhajuje,   pretože   príbuzní   zvolili   obhajcu   JUDr.   J.   B.,   advokáta   Advokátskej kancelárie v G. JUDr. J. B. bol mne, sťažovateľovi, a ostatným spoluobvineným zvolený v súlade s § 39 ods. 2 Tr. por. a prevzal obhajobu 16. 3. 2009 nemajúc k dispozícii návrh prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Prostredníctvom   príbuzným   mňa, sťažovateľa, bolo obhajcovi oznámené, že 17. 3. 2009 o 10:30 hod sa uskutoční verejné zasadnutie   vo   veci   predĺženia   lehoty   väzby.   Takto   obhajca   mňa,   sťažovateľa,   prevzal obhajobu 16. 3. 2009 a verejné zasadnutie bolo určené na 17. 3. 2009, takže obhajca nemal možnosť preštudovať si spisový materiál, ani komunikovať so mnou, sťažovateľom. Obhajca toto   oznámil   súdu   na   verejnom   zasadnutí   a   žiadal   o   jeho   odročenie   za   účelom preštudovania spisového materiálu. Sudkyňa zrušila termín verejného zasadnutia, nariadila výsluch   obvinených,   ktorého   výsluchu   sa   obhajca   pre   plnenie   neodkladných   povinností nezúčastnil.

Ja,   sťažovateľ,   a   ostatní   obvinení   sme   chceli   vypovedať,   ale   len   za   prítomnosti obhajcu.   Výsluch   sa   však   konal.   Ja,   sťažovateľ   tento   hodnotím   ako   výsluch   silený, bez obhajcu, pri nutnej obhajobe, čo je porušením práva na obhajobu. Aj keď sa možno stotožniť   s   tvrdením,   že   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   nemala   povinnosť   rozhodnúť o návrhu prokurátora na verejnom zasadnutí, jej povinnosťou bolo zabezpečiť, aby mi bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby, aby som sa mohol tak obhajovať nielen sám, ale aj prostredníctvom obhajcu, o prítomnosť ktorého som dôrazne žiadal (čl. 50 ods. 3 Ústavy   SR,   III.   ÚS   41/2001.   Nález z 12.   júla   2001.   Zbierka   nálezov a   uznesení Ústavného súdu SR 2001, s. 290). Nepostačuje len aby mne, sťažovateľovi, ako obvinenému bola daná možnosť osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci, o ktorej sa malo rozhodovať, teda k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, a to aj za situácie, kedy nám mal byť doručený návrh na vyjadrenie.

Ak   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   mala   akýkoľvek   problém   s   obhajobou,   túto situáciu mohla prekonať využitím inštitútu náhradného obhajcu (§ 42 Tr. por.). Verejné zasadnutie   17.   3.   2009   o   10:30   hod   sa   nekonalo,   pričom   v   ten   deň   bola   možnosť ustanovenia   náhradného   obhajcu   „krátkou   cestou“.   Všetko   s   ohľadom   na   to,   že   pri neskoršom výsluchu toho istého dňa o 11:15 hod som ja, sťažovateľ, a aj ostatní obvinení uvádzali, že bez prítomnosti obhajcu nebudeme vypovedať. Osobné vyjadrenie a možnosť osobne sa vyjadriť pred sudcom k veci nemôže nahradiť odbornú pomoc - službu obhajcom. Obhajoba obhajcom v trestnom konaní je nezastupiteľná.».

K porušeniu práv obhajoby malo dôjsť aj preto, že „vo veci došlo k rozhodnutiu jedným   rozhodnutím   súdu   ohľadom   všetkých   obvinených,   hoci   išlo   o rozhodovanie o predĺžení   väzby   v lehote   nad   6   mesiacov“.   Sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie namietal, že v uznesení z 26. marca 2009 nie sú individualizované dôvody predĺženia jeho väzby,   preto   takéto   rozhodnutie   nie   je   podľa   neho   riadne   odôvodnené.   Spoločné odôvodnenie väzby všetkých obvinených v predmetnej veci bolo možné podľa sťažovateľa akceptovať vzhľadom na skupinový charakter trestnej činnosti, za ktorú je trestne stíhaný v počiatočnom štádiu väzby, ale nie pri rozhodovaní o jej predĺžení.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru, zrušil uvedené uznesenie a prikázal prepustiť sťažovateľa na slobodu a súčasne   zaviazal   najvyšší   súd   na   úhradu   trov   konania   v sume   231,80   €   na   účet   jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a 3, čl. 38 ods. 2 a čl. 40 ods. 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. marca 2009.

K porušeniu práva na obhajobu sťažovateľa, a tým aj k zásahu do jeho ďalších práv malo   dôjsť   pre   nedostupnosť   odbornej   pomoci   obhajcu.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ argumentoval tým, že jeho novozvolený obhajca, ktorého mu zvolili príbuzní len deň pred termínom konania nariadeného verejného zasadnutia, si nemal možnosť pred rozhodnutím súdu o predĺžení jeho väzby preštudovať spisový materiál v jeho veci a komunikovať s ním, ako   aj   preto,   že   pred   vydaním   rozhodnutia   bol   uskutočnený   výsluch   sťažovateľa bez prítomnosti jeho novozvoleného obhajcu, hoci o jeho prítomnosť pri ňom požiadal.Sťažovateľ taktiež argumentoval, že k porušeniu jeho práv malo dôjsť aj v dôsledku nedostatočného   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   z 26.   marca   2009   v súvislosti s tým,   že   dôvody   predĺženia   lehoty   väzby   neboli   v tomto   rozhodnutí   individualizované vo vzťahu k jednotlivým obvineným.

II.A K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy, čl. 40 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru

Vo   vzťahu   k prvej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   porušenia   jeho   práva na obhajobu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej v súvislosti s výkladom základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy (čl. 37 ods.   2   listiny)   vyslovil,   že   z   hľadiska   ochrany   poskytovanej   týmto   ustanovením   treba povedať, že uvedené základné právo sa musí vykladať v úzkej súvislosti s čl. 50 ods. 3 ústavy (čl. 40 ods. 3 listiny), podľa ktorého obvinený má právo, aby... sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. To znamená, že základné právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu nie je ratione materiae súčasťou čl. 47 ods. 2 ústavy (čl. 37 ods. 2 listiny), ale čl. 50 ods. 3 ústavy (čl. 40 ods. 3 listiny), ktorý je v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 35/98).

Zo   sťažovateľom   popísaného   priebehu   konania   je   zrejmé,   že   v danom   prípade pri výbere novozvoleného obhajcu došlo ku stretu práva na výber obhajcu (čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 dohovoru) s právom na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti   väzby.   Samotný   Trestný   poriadok   v takomto   prípade   obmedzuje   právo na zvolenie, resp. výber obhajcu v záujme zabezpečenia práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti   väzby,   keď   v   §   43   ods.   3   ustanovuje,   že   skôr   zvolený   alebo   ustanovený obhajca   je   povinný   plniť   svoje   povinnosti   až   do   skutočného   prevzatia   obhajoby   iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom.

Z uvedeného je zrejmé, že k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu (čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 40 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3 dohovoru) vzhľadom na zákonnú povinnosť obhajcu sťažovateľa zastupovať ho až do skutočného prevzatia obhajoby novozvoleným obhajcom   v predmetnom   konaní,   ako   aj   s prihliadnutím   na   možnosť   realizovať   práva obhajoby   sťažovateľa   jeho   novozvoleným   obhajcom   v konaní   o sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu o predĺžení jeho väzby podľa ústavného súdu nemohlo dôjsť,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nedostatočného   odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 26. marca 2009 ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 7/00 vyslovil, že čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje pri väzbe také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd   neodkladne alebo urýchlene rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie, ak je táto nezákonná, právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou. Z citovaného právneho názoru ústavného súdu vyplýva,   že   čl.   17   ústavy   zahrňuje   v sebe   v podstate   všetky   práva,   ktoré   vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Sťažovateľom   namietané   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl.   6   ods.   1   dohovoru)   pri   rozhodovaní   všeobecného   súdu   o   väzbe   spočívajúce v nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecného   súdu   treba   ratione   materiae subsumovať pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy). Porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neprichádza v takomto prípade do úvahy, keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje spravidla na konanie vo veci samej. Ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru (čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy)   je   v prípadoch   súdneho   konania   o   väzbe   v   pomere   špeciality   voči generálnemu ustanoveniu čl. 6 ods. 1 dohovoru (čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy a zodpovedajúce články listiny), (mutatis mutandis I. ÚS 224/03).

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, ktorý bol v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, preto sťažovať sťažovateľa aj v tejto časti odmietol po jej predbežnom   prerokovaní podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ako zjavne neopodstatnenú.

II.C Záver

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa odmietol   podľa   § 25 ods. 2 uvedeného zákona a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovom návrhu na vydanie dočasného opatrenia v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009