znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 178/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 27. augusta 2007 sp. zn. 4 M Cdo 10/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   27.   augusta   2007   sp.   zn. 4 M Cdo 10/2007 p o r u š i l   základné právo J. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27.   augusta   2007   sp.   zn. 4 M Cdo 10/2007 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. J. P. priznáva náhradu trov konania v sume 248,70 €, ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. V. do 1 mesiaca.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2008 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   z 27.   augusta   2007   sp.   zn.   4   M   Cdo   10/2007,   ktorým   bolo   konanie o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) z 28. apríla 2006 č. k. 7 C 123/2005-47 zastavené z dôvodu, že tento opravný prostriedok možno podať len vtedy, ak sám účastník (sťažovateľ) využil všetky právom predpokladané prostriedky   na zvrátenie stavu   založeného rozhodnutím   porušujúcim   zákon,   no úspešný nebol.   Keďže   v danej   veci   neúspešný   účastník   (sťažovateľ)   nepodal   odvolanie   proti rozsudku okresného súdu, nebola splnená jedna z podmienok na podanie mimoriadneho dovolania.

2. Ústavný súd uznesením z 22. mája 2008 uvedenú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   z hľadiska   trvdeného   porušenia ústavne zaručených práv. Po vykonanom konaní a potom, ako mu boli doručené súhlasy účastníkov konaní s upustením od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   podaná   ústavnému   súdu je dôvodná.

3. Ústavný   súd   si   na   posúdenie   námietok   a tvrdení   sťažovateľa   vyžiadal   spis najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 10/2007. Z pripojeného uznesenia z 27. augusta 2007 zistil,   že   dovolací   súd   konanie   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   proti rozsudku okresného súdu zastavil s odôvodnením, že ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním   je   prípustná   len   subsidiárne,   t.   j.   len   vtedy,   ak   osoba,   ktorá   sa   domáha mimoriadneho   dovolania,   neúspešne   využila   všetky   zákonom   dovolené   a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, resp. boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Neuplatnenie riadneho opravného prostriedku zo strany účastníka konania preto považoval   dovolací   súd   za   neodstrániteľnú   prekážku   súdneho   konania   o mimoriadnom dovolaní.

4. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že konajúci dovolací senát v danej veci uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti mimoriadneho dovolania odlišne od iných senátov, a potom aj následného stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Navrhoval preto tejto sťažnosti vyhovieť.

5. Ústavný súd v prvom   rade konštatuje, že jeho úlohou je podľa   čl.   124 ústavy ochrana ústavnosti. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a neprislúcha mu právo dozoru nad ich rozhodovacou činnosťou. Do nej je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov porušené sťažovateľove základné práva chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

6. O také   porušenie   sťažovateľových   základných   práv   išlo   aj   v predmetnej   veci postupom najvyššieho súdu, ktorý bol v rozpore s ústavne namietaným právom na prístup k súdu   zakotveným   v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Svojím   postupom   najvyšší   súd   zabránil sťažovateľovi,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   ustanoveným   postupom   na   nezávislom a nestrannom dovolacom súde, ako znie dikcia zmieneného ustanovenia ústavy.

7. Z dokazovania vykonaného ústavným súdom vyplynulo, že v skutkovo rovnakých veciach   najvyšší   súd   vyslovil   celkom   zreteľný   právny   názor   (išlo   o   veci   sp.   zn. M Cdo 57/2000, M Cdo 48/01, M Cdo 36/03, 1 M Cdo 9/2005 a ďalšie), podľa ktorého zo žiadneho z ustanovení § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nebolo   možné   vyvodiť   záver,   že   právoplatný   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   nebol spôsobilým   predmetom   mimoriadneho   dovolania   a že   teda   ochrana   poskytovaná mimoriadnym   dovolaním bola prípustná len   subsidiárne,   t.   j.   vtedy,   ak osoba, ktorá   sa domáhala podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a zákonom   chránených   záujmov,   alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii.

Naproti   tomu   v teraz preskúmavanom rozhodnutí,   ktorý   bol   vydaný až po prijatí už uvedených rozhodnutí, bol akceptovaný - ako je to už známe z bodu 3 tohto nálezu - právny záver celkom opačný.

8. Taký   rozpor   sám   osebe   ešte   nemusí   byť   dôvodom   pre   kasáciu   napadnutého rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej podstate   nežiadúcim,   lebo   takouto   zmenou   je   zjavne   narušený   jeden   z princípov demokratického   právneho   štátu,   a to   princíp   právnej   istoty   a predvídateľnosti   súdneho rozhodovania.   To   je   prioritným   dôvodom,   prečo   platná   právna   úprava   predpisovala pre najvyšší   súd   osobitné   a záväzné   pravidlá   prijímania   rozhodnutí   v situáciách, keď nimi má byť ich doterajšia judikatúra prekonaná [porov. § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.]. Dokonca aj keby takéto procedúry neboli pre uvedené prípady zakotvené pozitívnym   právom,   nič   by   to   nemenilo   na   povinnosti   najvyššieho   súdu   pristupovať k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch, opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením takého postupu. Jeho súčasťou nevyhnutne by malo byť presvedčivé vysvetlenie toho, prečo aj   napriek   očakávaniu   rešpektu   k doterajšej   rozhodovacej   praxi   bolo   rozhodnuté   inak. Táto časť odôvodnenia v napadnutom uznesení chýba.

9. Vyložené zásady treba osobitne a dôsledne dodržiavať vtedy, ak je dôsledkom zmeny   judikatúry   -   ako   v prerokovávanom   prípade   -   odopretie   dovolacieho   prieskumu takého rozhodnutia nižšieho súdu, ktoré bolo založené na už prekonanom výklade určitej procesnoprávnej otázky, alebo povedané inak, ak je týmto dôsledkom bezdôvodné odopretie práva na prístup k dovolaciemu súdu.

10. Povinnosť   vyčerpať   riadne   opravné   prostriedky   pred   podaním   mimoriadneho dovolania   nevyplýva   zo   žiadneho   z   ustanovení   OSP.   Generálny   prokurátor   je   teda oprávnený napadnúť mimoriadnym dovolaním aj také právoplatné rozhodnutie okresného súdu, proti ktorému žiaden z účastníkov nepodal prípustný, teda riadny opravný prostriedok.

11. Ak je právo na podanie dovolania zakotvené v právnom predpise, požíva ústavnej ochrany, a to vzhľadom na ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Pokiaľ za tejto situácie najvyšší súd   zastaví   konanie   o mimoriadnom   dovolaní,   poruší   tým   ústavne   garantované   právo dotknutého účastníka konania na riadny proces.

12. Uvedené zistenia dostatočne opodstatňujú kasáciu uznesenia najvyššieho súdu. Zrušením   napadnutého   uznesenia   sa   sťažovateľovi   otvorí   možnosť   prerokovania   ním uplatnených námietok pred povolaným všeobecným súdom.

13. Pre   tieto   dôvody   ústavný   súd   považoval   túto   sťažnosť   iba   za   čiastočne opodstatnenú.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   lebo   zásah do jeho práv garantovaných ústavou je plne odčiniteľný zrušením napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu [§ 56 ods. 1 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde] a o náhrade škody neprislúcha ústavnému súdu rozhodovať.

14. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľovi,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. V. v úspešnom konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a) a c)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), každý   úkon   po   98,59   €   (2   970   Sk),   plus   2   x   5,91   €   režijný   paušál   (§   16   vyhlášky), čo predstavuje spolu 208,99 €. Keďže advokát je platcom DPH, uvedená suma bola zvýšená o 19 % DPH, takže celkom trovy konania predstavuje čiastka 248,70 €, ktorú najvyšší súd zaplatí na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

15. Ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie,   rozhodol   o opatrení   alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

17. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009