znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. K., B. B., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., B. B., ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici   pod sp. zn. 13 Co 48/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný súd“) 10. augusta 2005, označeným ako „Sťažnosť proti právoplatnému rozhodnutiu súdu“ Mgr. V. K., B. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpená advokátom JUDr. I. M., B. B., namieta   porušenie   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   v konaní vedenom   na Krajskom   súde   v Banskej   Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Co 48/04.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 48/04 z 11. mája 2005 s tým, aby bol tento rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že   v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka domáhala určenia vlastníckeho práva žalovaného podniku k bytovému domu, ktorý žalovaný podnik previedol na iný subjekt, hoci prednostné právo na zakúpenie tejto nehnuteľnosti svedčilo sťažovateľke ako nájomníčke. Rozsudkom okresného súdu č. k. 16 C 37/99-205 z 21. októbra 2003 bola žaloba zamietnutá. Následným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Co 48/04 z 11. mája 2005 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z čl. 46 ústavy. K porušeniu tohto práva došlo tým, že   všeobecné   súdy   nesprávne   interpretovali   a aplikovali   rozhodujúce   ustanovenia príslušných právnych predpisov, a tým dospeli k nesprávnym záverom vo veci.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 48/04 z 11. mája 2005 vyplýva, že krajský súd potvrdil vo veci samej rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 37/99-205 z 21. októbra 2003. Podľa názoru krajského súdu nebytové priestory, ktoré sťažovateľka v obytnom dome užívala na základe zmluvy o nájme, neboli stavebne určené na prevádzkovanie obchodu a služieb, a preto sa na ich prenajatie nevzťahovala povinnosť predchádzajúceho súhlasu mesta B. B. ako vlastníka pod následkom neplatnosti zmluvy o nájme. Nebolo preto možné v rozpore   s právnym   názorom   okresného   súdu   považovať   zmluvu   o nájme   za   neplatnú z tohto dôvodu. Rovnako nebolo možné sa stotožniť s právnym názorom okresného súdu, ktorý   považoval   zmluvu   o nájme   za   neplatnú   aj   z dôvodu   nedostatočne   presne   určenej výšky   nájomného.   Naproti   tomu   však   treba   zmluvu   o nájme   považovať   za   neplatnú v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, keďže nebytové priestory boli zmluvou o nájme prenajaté na iný účel, než na aký boli stavebne určené.   Skutočnosť, že zmluvu o nájme treba považovať za neplatnú, má za následok, že sťažovateľka nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva žalovaného subjektu, teda vlastne na určení toho, že žalovaný subjekt previedol vlastníctvo obytného domu na ďalší subjekt neplatným spôsobom, keďže nerešpektoval prednostné právo sťažovateľky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podstata   argumentácie   sťažovateľky   je   založená   na   odlišnom   výklade   a posúdení otázky platnosti či neplatnosti zmluvy o nájme, z ktorej sú odvodené nároky sťažovateľky uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi. To znamená, že porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka vlastne v tom, že všeobecné súdy nerozhodli v súlade s jej predstavami, resp. s jej právnym názorom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl.   46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše, treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo   zjavne   neopodstatnené.   Krajský   súd   konal   v medziach   svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 7. septembra 2005