znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 178/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   J.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G., Advokátska   kancelária   G.   &   F.,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 22/03 z 18. júna 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra 2003 doručená sťažnosť P. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   G.,   Advokátska   kancelária   G.   &   F.,   B.   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „Dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4   To   22/03   z 18.   júna   2003   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok“). Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   žiadal   odložiť   vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozsudku najvyššieho súdu a „v zmysle § 56 ods. 3 písm. b), d) zákona   o Ústavnom   súde“   žiadal   rozhodnúť   tak,   že   ústavný   súd   „vec   vracia   na   ďalšie konanie s tým, že prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky aby obnovil stav pred porušením základného práva a slobody“.

Sťažovateľ   k tomu   v sťažnosti   označenej   ako   „I.   Skutkový   stav“   uviedol,   že „Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 To 22/03 zo dňa 18. 6. 2003, som bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 5, § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. Zák. v jeho súčasnom znení, za čo mi bol uložený podľa § 250 ods. 4 Tr. Zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov a podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. Zák. som bol zaradený na výkon trestu odňatia slobody do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny“.

K tomuto   skutkovému   stavu   sťažovateľ   v časti   „II.   Porušenie   základného   práva“ citoval označené články ústavy a Dohovoru, ako aj judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“, resp. „práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote“ v trestných veciach. Okrem toho poukázal aj na Listinu základných práv a slobôd (jej čl. 38 ods. 2) a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (čl. 14 ods. 3 písm. c), ktoré však už neurobil predmetom svojho návrhu na rozhodnutie vo veci (tzv. petitu) v časti „V.“ sťažnosti.

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorý sťažovateľ vo fotokópii k sťažnosti pripojil, „nadobudol právoplatnosť dňa 22. 7. 2003“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia   judikatúra).   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa označených článkov ústavy a Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť napadnutým rozsudkom.Ústavný súd konštatuje,   že   v obsahu predmetnej   sťažnosti   sťažovateľa, ktorý   bol kvalifikovane   zastúpený,   nie   sú   uvedené   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   vyplývalo porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   cit.   ustanovení   ústavy   a Dohovoru. V citovanej časti označenej ako „I. Skutkový stav“ nie je žiadny údaj alebo tvrdenie napr. o nečinnosti najvyššieho súdu alebo iných jeho prieťahoch, resp. o prekročení „primeranej lehoty“, ktoré by v spojení s ostatným obsahom sťažnosti, najmä s jej časťou označenou ako „II.   Porušenie základného práva“ umožnili ústavnému súdu   posúdiť   vzťah   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu k namietanému porušeniu označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ani citácia judikatúry ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva bez akýchkoľvek náznakov o súvislosti s uvedeným skutkovým stavom alebo o aplikácii na prípad sťažovateľa neumožnila zistiť vyžadovanú priamu súvislosť medzi namietaným porušením základných (ľudských) práv sťažovateľa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, resp. možnosť ich porušenia. Sťažnosť v tejto podobe   pritom   nebolo   možné   považovať   za   návrh   na   začatie   konania,   ktorý   nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, a preto ani nemohlo prichádzať do úvahy, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vyzýval sťažovateľa na ich odstránenie (odhliadnuc pritom od toho, že sťažovateľ bol inak kvalifikovane zastúpený).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003