znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 177/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoAdvokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, konajúcej prostredníctvomkonateľa   JUDr.   Richarda   Bauera,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie veciv primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v Košiciach,Okresnou   prokuratúrou   Košice   I a Krajskou   prokuratúrou   v Košiciach   v konaniachsúvisiacich s vecou vedenou pod sp. zn. ČVS: ORP-2723/3-OJP-KE-2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola31. decembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorounamieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie veciv primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   riaditeľstvaPolicajného zboru   v   Košiciach   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   v   konaní   vedenompod sp. zn.   ČVS:   ORP-2723/3-OJP-KE-2010,   postupom   Okresnej   prokuratúry   Košice   I(ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pn   1135/10a sp. zn. 4 Pv 84/11/8802 a postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajskáprokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1/1 KPt 958/13/8800.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 18. júna 2010 bol okresnému riaditeľstvudoručený   Krajským   riaditeľstvom   Policajného   zboru,   Úradom   justičnej   a kriminálnejpolície, odborom kriminálnej polície podnet na začatie jeho trestného stíhania. Podľa tvrdenísťažovateľa   obsahom   podnetu   boli „nezákonné,   nezmyselné   a ničím   nepodložené skutočnosti, že záujmová osoba... poškodzuje a ohrozuje svojím konaním verejný záujem“,a to tým, že „od presne nezistenej doby až do súčasnej doby má prostredníctvom internetu... rozširovať, resp. umožňovať voľné sťahovanie súborov podporujúcich fašizmus“. Okresnériaditeľstvo   vybavilo   uvedený   podnet   prípisom č. ORP UJK-427/2010   z 23.   júna   2010,v ktorom vymedzilo zákonné predpoklady, ktoré musia byť splnené už v štádiu podaniapodnetu, a následne uznesením ČVS: ORP 2723/3-OJP-KE-2010 z 20. decembra 2010 vecodmietlo, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania ani na postup podľa § 197 ods. 2Trestného   poriadku,   keďže neboli   naplnené   zákonné   znaky   oznámeného   trestného   činu(jeho   subjektívna   stránka).   Napriek   uvedeným   skutočnostiam   prokurátor   okresnejprokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 1135/10-3 z 27. januára 2011 zrušil uznesenie okresnéhoriaditeľstva ako nedôvodné. Následne vyšetrovateľ okresného riaditeľstva na podklade tohtorozhodnutia (podľa tvrdení sťažovateľa nezákonného rozhodnutia, pozn.) a viazaný právnymnázorom   dozorujúceho   prokurátora   uznesením   ČVS:   ORP-2723/3-OJP-KE-2010   z 11.februára   2011   začal   trestné   stíhanie   pre   zločin   rozširovania   extrémistických   materiálova uznesením   ČVS:   ORP-2723/3-OJP-KE-2010   z 13.   februára   2013   bolo   sťažovateľovivznesené   obvinenie   podľa   §   422b   ods.1a 2   písm.   b)   Trestného   zákona.   Proti   tomutouzneseniu   podal   sťažovateľ   7. marca 2013   sťažnosť,   ktorá   bola   uznesením   okresnéhoprokurátora č. k. 4 Pv 84/11-27 z 18. apríla 2013 ako nedôvodná zamietnutá. Sťažovateľpodal 16. decembra 2013 krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti postupua rozhodnutí okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra oznámenímč.   k.   1/1   KPt   958/13/8800-6   zo 17. februára   2014   uznala   časť   námietok   sťažovateľaa nariadila   opatrenie   na   odstránenie   pisárskej   chyby.   Po   zmene   prokurátora   okresnejprokuratúry   a   na   podklade   predchádzajúcich   rozsiahlych   námietok   a aktivít   sťažovateľaprokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 4 Pv 84/11/8802-42 z 13. marca 2014opravil výrokovú časť uznesenia o zrušení uznesenia o odmietnutí veci, proti ktorému podalsťažovateľ 26. marca 2014 sťažnosť. Uvedená sťažnosť bola uznesením krajskej prokuratúryč. k. 1/1 KPt 958/13/8800-10 z 20. júna 2014 zamietnutá ako podaná zjavne neoprávnenouosobou.   Dňa 16.   októbra   2014   okresná   prokuratúra   uznesením   č. k. 4 Pv 84/11/8802-63trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila, lebo označenýskutok, z ktorého bol sťažovateľ obvinený, nie je trestným činom a nebol daný dôvod napostúpenie veci.

3.   Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   riaditeľstva,   okresnej   prokuratúrya krajskej prokuratúry v napadnutých konaniach došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy,čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti sa domáha, aby ústavný súdsťažnosť prijal na ďalšie konanie, nálezom vyslovil porušenie označených práv a slobôd,priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1500 € od okresného riaditeľstva, 500€ od okresnej prokuratúry a 500 € od krajskej prokuratúry, ako aj náhradu trov právnehozastúpenia v sume 284,08 €.

II.

4.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiachfyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základnýchpráv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či spĺňa všetkyzákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovanéhozákona. Medzi podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaníkaždej sťažnosti, patrí aj to, či nejde o sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Zjavnúneopodstatnenosť   možno   vysloviť   v   prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnúsúvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovanípreskúmal existenciu príčinnej súvislosti medzi označeným postupom okresného úradu,okresnej   prokuratúry   a   krajskej   prokuratúry   a   namietanými   základnými   právamisťažovateľa.

5. Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jehozákladného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlopostupom   okresného   úradu   vyšetrovania,   okresnej   prokuratúry   a   krajskej   prokuratúryv trestnom   konaní   vedenom   týmito   orgánmi   pri   preverovaní   trestného   oznámeniaa rozhodovaní o obvinení zo spáchania zločinu rozširovania extrémistických materiálovpodľa § 422b ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že„Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnejneistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“(II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možnoporušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právacha povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnejneistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01).

6. Konanie, v ktorom podľa tvrdení sťažovateľa došlo k prieťahom v konaní, je postupako pred začatím trestného stíhania týkajúcim sa preverenia oznámení o skutočnostiachnasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, tak aj po vznesení obvinenia až dozastavenia trestného stíhania. Ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil právny názor (II. ÚS41/98, II. ÚS 20/02), že ak ide o konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní, právo nakonanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa chráni len po začatítrestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, aleboako poškodený.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru,   podľa   ktorého   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vplýva, že v súvislostis ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 dohovoruprimeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorémuspravidla dochádza v prípravnom konaní (napr. rozhodnutie vo veci Wemhoff v. Spolkovárepublika Nemecko z 27. júna 1968, séria A, č. 7, s. 26   27, § 19).̶

Keďže v rámci preverenia oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bolspáchaný trestný čin, sa skúma len to, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhaniapodľa   §   199   Trestného   poriadku,   nejde   o   také   konanie,   v   ktorom   by   sa   rozhodovaloo právach   a   povinnostiach   jeho   účastníkov.   Sťažovateľom   namietané   obdobie   prieťahovod 18. júna 2010 do 13. februára 2013 (vznesenia obvinenia) spôsobené konaním okresnéhoriaditeľstva a okresnej prokuratúry nemôže byť preto predmetom prieskumu, či v ňom došlok prieťahom v konaní, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol akozjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7.   K   vzneseniu   obvinenia   sťažovateľovi   zo   zločinu   rozširovania   extrémistickýchmateriálov   podľa   §   422   ods.   1   a.   2   písm.   b)   Trestného   zákona   došlo   uznesenímČVS: ORP 2723/3-OJP-KE-2010   z   13.   februára   2013.   Proti   tomuto   uzneseniu   podalsťažovateľ 7. marca   2013   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   okresnej   prokuratúry   uznesenímč. k. 4 Pv 84/11-27 z 18. apríla 2013 ako nedôvodnú zamietol. V období roku 2013 bolivykonané ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní, na základe ktorých sťažovateľpodal 16. decembra 2013 krajskej prokuratúre podnet na preskúmanie zákonnosti postupua rozhodnutí   okresného   riaditeľstva   a   okresnej   prokuratúry.   Následne   po   ukončenívyšetrovania vyšetrovateľom okresného riaditeľstva bol na okresnú prokuratúru predloženývyšetrovací spis s návrhom na zastavenie trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b)Trestného poriadku. Prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 4 Pv 84/11/8802-63zo 16.   októbra   2014   trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   zastavil.   Uvedené   rozhodnutienadobudlo právoplatnosť 31. októbra 2014.

8.   Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   (m.   m.   II.   ÚS   32/00,   III.   ÚS   116/01,I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranuzákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2 listiny, keď v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci(v tomto   prípade   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   pretopri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľnamietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatneskončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda k porušovaniu označenéhozákladného   práva   už   nemohlo   dochádzať,   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelompráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,v   ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutiaorgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).Tento   právny   názor   ústavného   súdu   akceptuje   vo   svojej   judikatúre   aj   Európsky   súdpre ľudské   práva   (pozri   napr.   rozhodnutie   vo   veci   Miroslav   Mazurek   proti   Slovenskejrepublike, sťažnosť č. 16970/05).

9.   Sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   doručená   31.   decembra   2014.   Vzhľadomna odstránenie stavu právnej   neistoty sťažovateľa právoplatným   skončením napadnutéhokonania   ešte   v   čase   pred   podaním   sťažnosti   (31.   októbra   2014)   už   k   porušovaniusťažovateľom označených základných práv nemohlo dochádzať.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcejporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru postupom orgánov činných v trestnom konaní v napadnutom konaní je zjavneneopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnomprerokovaní odmietol.

10. Sťažovateľ požadoval vo svojej sťažnosti aj priznanie primeraného finančnéhozadosťučinenia a náhradu trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti užnebolo potrebné zaoberať sa ďalšími nárokmi sťažovateľa, ktoré z nej vyplývali.

11. Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sanemožno domáhať nápravy pochybení orgánov, ktoré možno docieliť inými prostriedkaminápravy. V uvedenom prípade možno náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutímštátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom uplatňovať podľa zákona č. 514/2003Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. apríla 2015