znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 177/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 127/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 11. februára 2013 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 127/2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 18. júla 2011 podal na krajskom súde   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   správneho   rozhodnutia,   o ktorej   bolo rozhodnuté až po vyše   roku,   t.   j.   23.   októbra   2012,   a rozhodnutie   bolo   doručované   účastníkom až 11. decembra 2012, t. j. 18 dní po uplynutí lehoty uvedenej v § 158 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol vydať nález, v ktorom bude vyslovené porušenie jeho základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikáže   krajskému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   prizná   mu   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov konania v sume 437,18 €.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

7.   Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   podľa   ustálenej   praxe   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú, ak „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom,   ako   aj   postup zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým ani porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03), resp. ak „argumenty   v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú intenzitu   porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

8. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní viac mesiacov, sama osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 42/01).

9.   Celková dĺžka   konania od   podania   návrhu   na začatie konania (18.   júla 2011) do doručenia prvostupňového rozhodnutia sťažovateľovi (11. decembra 2012) nepresiahla jeden a pol roka, a preto je akceptovateľná pre rozhodnutie veci na prvom stupni.

10. Vzhľadom   na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval doterajší postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 S 127/2011 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013