znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 177/2010-45

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5.   mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, zastúpeného advokátom Mgr. M. M., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Rob 1361/1996 a sp. zn. 3 Cb 4/2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Obo   40/2009   a jeho   uznesením z 27. mája 2009 a tiež v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2009 a jeho uznesením zo 17. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2010   doručená   sťažnosť   (doplnená   podaním   z 9.   apríla   2010)   Ing.   L.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Rob 1361/96 a sp. zn. 3 Cb 4/2009, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 40/2009 a jeho uznesením z 27. mája 2009 a tiež v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 36/2009 a jeho uznesením zo 17. decembra 2009.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol navrhovateľom   v právnej   veci   proti   odporcovi   Obec   H.   (ďalej   len   „odporca“   alebo „žalovaný“)   o zaplatenie   sumy   99   997   Sk   s príslušenstvom   vedenej   na   krajskom   súde, v ktorej bol na základe návrhu sťažovateľa vydaný platobný rozkaz č. k. 17 Rob 1361/96-24 z 27. júna 1997, ktorým bolo odporcovi uložené zaplatiť uvedenú sumu spolu so zmluvnou pokutou. Odporca   najskôr   navrhol predmetný platobný rozkaz zrušiť a vo veci   nariadiť pojednávanie   a následnými   podaniami   z 1.   marca   2007   a 20.   októbra   2007   podal   proti platobnému rozkazu   odpor.   Krajský   súd   vo   veci   ďalej konal pod   sp.   zn.   3   Cb   4/2008 a uznesením č. k. 3 Cb 4/2008-169 z 2. februára 2009 návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietol a odmietol „odpory zo dňa 1. 3. 2007 a 20. 10. 2008 proti platobnému rozkazu vydanému Krajským súdom v Košiciach dňa 27. 6. 1997 č. k. 17 Rob 1361/96-24“.

3. O odvolaní žalovaného proti uzneseniu krajského súdu z 2. februára 2009 rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Obo 40/2009 z 27. mája 2009, ktorým uznesenie krajského súdu „zo dňa 02. 02. 2009 č. k. 3 Cb 4/2008-169“ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd prejednal odvolanie... a dospel k záveru, že je dôvodné. Základom   posúdenia   dôvodnosti   odvolania   je   odpoveď   na   otázku,   či   bol   sporný platobný rozkaz žalovanému doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1 O. s. p.

Podľa § 48 ods. 1 O. s. p. písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorá písomnosť príjme.

Vysvetlivky k tomuto ustanoveniu v Komentári... interpretujú toto ustanovenie tak, že „pracovníkom oprávneným prijímať za orgány a právnické osoby písomnosti je spravidla poverený pracovník podateľne, do pracovnej náplne, ktorého patrí táto činnosť. Prevzatím písomnosti (a to aj písomnosti určenej do vlastných rúk) týmto pracovníkom je písomnosť riadne   doručená   a   netreba   ešte   doručovať   aj   pracovníkovi   oprávnenému   konať   za právnickú osobu resp. štát podľa § 21. Nevyhnutné je to však v prípade, keď na orgáne alebo   v právnickej   osobe   niet   pracovníka   oprávneného   prijímať   písomnosti,   len   ak   ide o písomnosti určené do vlastných rúk; iné písomnosti sú doručené riadne, ak sa doručili ktorémukoľvek pracovníkovi orgánu alebo právnickej osobe, ktorý je ochotný ich prijať a prijíma ich.“

Odvolací súd sa s touto interpretáciou ust. § 48 ods. 1 O. s. p. plne stotožnil. Jej aplikácia   na   spornú   vec   znamená,   že súd   1.   stupňa   pochybil,   keď   síce   zistil,   že   štatút žalovaného preberanie zásielok neupravuje avšak prakticky zmenil pri výklade znenie prvej vety cit. ust. § 48 ods. 1 O. s. p. tak, že uvádza: „ak právnická osoba má zriadené oddelenie alebo   bežne   používaný   spôsob   preberania   zásielok,   tento   platí   aj   na   doručovanie   do vlastných rúk“ a následne toto znenie vykladá tak, že „ak pracovníčka, príp. pracovníčky obecného úradu boli oprávnené na preberanie obyčajných zásielok určených pre obec, tak bola, príp. boli oprávnené aj na preberanie zásielok určených do vlastných rúk, pokiaľ by výslovne   nebolo   preberanie   zásielok   určených   do   vlastných   rúk   vylúčené   z   takéhoto preberania“ a následne z tejto svojej chybnej interpretácie ust. § 48 ods. 1 O. s. p. vyvodil v zákone nezakotvenú povinnosť žalovaného predložiť dôkaz o tom, že preberanie zásielok určených do vlastných rúk žalovaného, bolo z takéhoto preberania vylúčené.

Odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa správne zistil, že žalovaný nemal osoby oprávnené   preberať   za   neho   písomnosti.   Nesprávne   však   interpretoval   a   túto   svoju interpretáciu aplikoval, čo do ust. druhej vety cit. ustanovenia. Keď totiž zistil, že žalovaný nemal osoby oprávnené preberať za neho písomnosti, mal v súlade s týmto ustanovením doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk teda platobný rozkaz tomu, kto je oprávnený za orgán   alebo   právnickú   osobu   konať,   teda   starostovi   obce,   keďže   znenie   „ostatné písomnosti, ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti príjme“ vylučuje možnosť riadneho doručenia písomnosti určených do vlastných rúk takýmto spôsobom.

Aj názor súdu 1. stupňa podľa ktorého, aj keby žalovaný preukázal, že preberanie zásielok určených do vlastných rúk bolo vylúčené z preberania zásielok pracovníčkami úradu, potom súd má za to, že platobný rozkaz bol prevzatý starostom obce dňa 31. 07. 2003 nemá oporu v zákone.

Odvolateľ v tejto súvislosti dôvodne poukázal na skutočnosť, že starosta obce dňa 31. 07. 2003 neprevzal platobný rozkaz ale uplatnil svoje právo vyplývajúce z § 44 ods. 1 prvá veta O. s. p. Správnosť tohto jeho tvrdenia preukazuje v spise založená jeho žiadosť zo dňa 17. 07. 2003 o vyhotovenie kópie zo súdnych spisov individualizovaných v prílohe a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom v sume 150,- Sk dosvedčujúci, že Mgr. F. (t. j. starosta žalovanej obce, pozn.) prevzal kópiu sporného platobného rozkazu, teda nešlo o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. § 173 ods. 1 O. s. p.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd 1. stupňa pochybil keď ustálil, že sporný platobný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 27. 06. 1997, pripadne 31. 07. 2003, čo značí že odpory žalovaného boli podané oneskorene a preto vydal napadnuté uznesenie. Na tomto základe odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil a vec v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p vrátil súdu 3. stupňa na ďalšie konanie.»

4.   Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   podaním z 18. júna 2009. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 36/2009 zo 17. decembra 2009 dovolanie sťažovateľa zamietol, keď najskôr stručne oboznámil postup konania, skutkové zistenia   a právne   závery   vo   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   vyjadrené   v ich rozhodnutiach z 2. februára 2009, resp. z 27. mája 2009. Po uvedení dovolacích dôvodov produkovaných sťažovateľom („... odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa... vychádzal z nesprávnych skutkových zistení... nesprávne a účelovo zmenený skutkový stav potom   odvolací   súd   celkom   nesprávne   posúdil   po   právnej   stránke...   neuviedol,   ktoré skutočnosti zistené... považuje za preukázané a ktoré naopak považuje za nepreukázané... účastníci neboli predvolaní na prejednanie veci... nezoznámil žalobcu so svojím zmeneným právnym názorom a neposkytol mu tak právo možnosť na zmenený právny názor reagovať... porušil právo žalobcu na nestranné a spravodlivé konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“) a oboznámení vyjadrenia žalovaného dovolací súd okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd... dovolanie prejednal... a dospel k záveru, že... nie je dôvodné... Prípustnosť   dovolania   vo   veci   je   daná   podľa   ust.   §   239   ods.   1   O.   s.   p.,   keďže odvolací súd podľa obsahu jeho rozhodnutia uznesenie súdu prvého stupňa zmenil... Dovolateľ   napadol   výrok   rozhodnutia,   ktorým   bolo   uznesenie   Krajského   súdu... zrušené a vec vrátená súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Predpokladom   dôvodnosti   bolo   zistenie,   či   sporný   platobný   rozkaz   bol   doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1 O. s. p. Zo spisu nepochybne vyplýva, že starosta   obce   dňa   31.   07.   2003   neprevzal   platobný   rozkaz,   ale   uplatnil   svoje   právo vyplývajúce z § 44 ods. 1 prvá veta O. s. p. Správnosť tohto tvrdenia preukazuje v spise založená   jeho   žiadosť   zo   dňa   17.   07.   2003   o   vyhotovenie   kópie   zo   súdnych   spisov individualizovaných v prílohe a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom 150,- Sk   dosvedčujúci,   že   Mgr.   F.   prevzal   kópiu   sporného   platobného   rozkazu,   teda   nešlo o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. § 173 ods. 1 O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že platobný rozkaz bol doručený až dňa 20. 10. 2008.

Najvyšší súd... ako súd dovolací, dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne a preto... dovolanie žalobcu zamietol...“

5. Sťažovateľ uviedol, že „vyčerpal všetky možné opravné prostriedky na zvrátenie stavu a dosiahnutie ochrany svojho práva, priznaného právoplatným platobným rozkazom 17   Rob   1361/1996   z 27.   06.   1976“, a tvrdil,   že „Postupom,   konaním   a nekonaním porušovateľov (Krajský súd... vo veci 3 Cb/4/2008, Najvyšší súd...) popísaným v sťažnosti bolo...   porušené   aj   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy  ...   a základné   právo   sťažovateľa,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

6. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„... vyhovel sťažnosti...vyslovil... porušenie základného práva... na súdnu... ochranu zaručeného v článku 46 odsek 1 Ústavy... porušenie základného práva..., aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v článku 48 odsek 2 Ústavy... porušenie základného práva... vlastniť majetok   a porušenie   základného   práva...   na   rovnosť   pri   ochrane   vlastníckeho   práva zaručených v článku 20 odsek 1 Ústavy... porušenie základného práva..., aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom   zriadeným   zákonom,   zaručeného   v článku   6   odsek   1   Dohovoru...   postupom Krajského   súdu  ...   v konaní   17   Rob   1361/1996/1996   a v konaní   3 Cb/4/2008,   postupom Najvyššieho súdu... v konaní 2 Obo 40/2009, a postupom Najvyššieho súdu... v konaní 1 Obdo V 36/2009...

... zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu... 1 Obdo V 36/2009 zo... 17. 12. 2009,... zrušil Uznesenie Najvyššieho súdu... 2 Obo 40/2009 z... 27. 05. 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie,

...   uložil   porušovateľom   povinnosť   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 254,88 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa...,...   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   odložil   vykonateľnosť   Uznesenia Najvyššieho súdu... 2 Obo 40/2009 z... 27. 05. 2009 a Uznesenia Najvyššieho súdu... 1 Obdo V 36/2009 zo... 17. 12. 2009...“.

Sťažovateľ súčasne žiadal priznať mu finančné zadosťučinenie „vo výške 2.500,00 EUR“,   prikázať   krajskému   súdu   obnoviť „stav   pred   porušením   základných   práv...“ a zakázať mu „prejednávať vec 3 Cb 4/2008 meritórne...“

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom... Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených ústavou a dohovorom postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri bod 6).

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol postup   a rozhodnutia   krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   17   Rob   1361/1996 a následne pod sp. zn. 3 Cb 4/2008, najmä jeho uznesenie z 2. februára 2009 (pozri bod 2). Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   (a   postup   v   konaní   mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý využil odporca, a o odvolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako súd odvolací uznesením sp. zn. 2   Obo   40/2009   z 27.   mája   2009.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   druhostupňové   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Obo   40/2009   z 27.   mája   2009,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ   namieta porušenie v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) a jeho uznesením, ktorým sa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu a jeho rozhodnutie č. k. 3 Cb 4/2008-169 z 2. februára 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Ďalšiemu rozhodnutiu najvyššieho súdu (tentoraz v postavení dovolacieho súdu), uzneseniu sp. zn. 1 Obdo V 36/2009 zo 17. decembra 2009, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa zamietol, sťažovateľ vytýkal jeho stotožnenie sa so skutkovými a právnymi závermi najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho vyjadrenými v jeho rozhodnutí z 27. mája 2009 (pozri body 3 a 4).

13. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri bod 7) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

15. Z výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 40/2009 z 27. mája 2009 vyplýva, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu (a v dôsledku toho ani uznesením krajského súdu z 2. februára 2009) sa konanie o nároku sťažovateľa (bod 2) neskončilo (najvyšší súd zrušil uznesenie, ktorým krajský súd návrh na zrušenie platobného rozkazu z 27. júna 1997 a o odporoch z 1. marca 2007 a 20. októbra 2008 proti platobnému rozkazu zamietol).   V danom   prípade   nejde   o   konečné   rozhodnutie,   ktorého   dôsledkom   by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie (bez ďalšieho) súdneho konania. Uvedený právny záver ústavného súdu o procesnom charaktere sťažnosťou napadaného uznesenia odvolacieho   súdu   neovplyvnilo   ani   následné   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Obdo V 36/2009 zo 17. decembra 2009, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa z 18. júna 2009 zamietnuté (body 3 a 4).

16. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd ako súd dovolací napadnutým uznesením sp.   zn.   1   Obdo   V 36/2009   zo   17.   decembra   2009   prerokoval   sťažovateľovo   dovolanie z 18. júna 2009 „podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 243a ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné“. Súčasne dospel k záveru „že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne a preto podľa § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol. Teda dovolací súd skutkové aj právne závery odvolacieho súdu považuje za správne.“ (bod 4).

17.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu a následne aj ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie   súdnej   ochrany, vecou   sa   zaoberal a   rozhodol   o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   skutkovej   a právnej   stránky   predmetnej   veci,   z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto práv (vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude v súlade s názorom odvolacieho súdu (a aj dovolacieho súdu) vykonávať ďalšie dôkazy na dostatočné zistenie skutkového stavu. K vykonávaniu dôkazov sa   sťažovateľ   bude   môcť   v konaní pred   krajským   súdom   a následne   aj pred   odvolacím súdom vyjadriť za tých istých podmienok ako druhý účastník konania. Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľa žiadnu takú okolnosť alebo dôvod, pre ktorý by sa mal sťažovateľ v ďalšom konaní o predmetnej veci, v ktorej je žalobcom, dostať do podstatne nevýhodnejšej situácie v porovnaní so žalovaným.

18.   Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   dôvody   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn.   1   Obdo   V 36/2009   zo   17.   decembra   2009   (ako   aj   jeho   uznesenia   sp.   zn. 2 Obo 40/2009 z 27. mája 2009) sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a relevantných   procesných   noriem.   Tieto   rozhodnutia nevykazujú   znaky   svojvôle,   nevyhodnocujú   nové   dôkazy   a právne   závery,   konštatujú predovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávnu aplikáciu vrátane „chybnej interpretácie“ ustanovení § 173 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a najmä § 48 ods. 1 OSP (body 3 a 4), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

19. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (právo vec prerokovať v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom) nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nielen vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (bod 10), ale tiež vo vzťahu k namietaným uzneseniam najvyššieho súdu.

20. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj prieťahy v prebiehajúcom súdnom konaní (pozri bod   6),   ústavný   súd   primerane   k   odôvodneniu   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľom (kvalifikovane zastúpeným advokátom) dodáva, že strana sťažovateľa túto časť sťažnosti konkrétne/nijako   neodôvodnila   (nesplnenie   zákonom   požadovaných   náležitostí   návrhu). Navyše ani nepreukázala, že v tejto súvislosti bola podaná sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní   podľa   §   17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov (platného do 31. marca 2005) a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený nedostatok podľa   stabilnej   rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   (m. m.   I. ÚS 21/99,   IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05) má za následok odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej neprípustnosti (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2010