znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 177/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom orgánov činných v jeho trestnej veci, ako aj základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK   1   Tš   19/2006   z 21.   februára   2007, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 8/2007 z 3. mája 2007 a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo   Vš   5/2007   z 26. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2009 doručená sťažnosť J. H., t. č. vo výkone trestu   (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom orgánov činných v jeho trestnej veci, ako aj základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom Špeciálneho súdu sp. zn. PK 1 Tš/19/2006 z 21. februára 2007 (ďalej aj „rozsudok z 21. februára 2007“), rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Toš 8/2007 z 3. mája 2007 (ďalej aj „rozsudok z 3. mája 2007“) a rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 z 26. januára 2009 (ďalej aj „rozhodnutie z 26. januára 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 30. januára 2006 zastavený dvomi   policajtmi   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Š.   (ďalej   len   „obvodné oddelenie“), ktorí vykonali prehliadku jeho motorového vozidla. Sťažovateľ im odovzdal dva kusy metanfetamínu, ktorý zakúpil „len pre svoju potrebu“.

Policajti sťažovateľa po jeho zadržaní nepoučili o jeho právach v súlade so zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   171/1993   Z.   z.   o Policajnom   zbore   v znení neskorších   predpisov.   Podľa   sťažovateľa   policajti   vykonali prehliadku   jeho motorového vozidla bez jeho prítomnosti, ako aj bez prítomnosti jeho obhajcu ihneď na mieste jeho zadržania a následne aj na obvodnom oddelení, a preto „nič policajtom nebránilo v tom, aby svojvoľne ovplyvňovali skutočnosti“. V motorovom vozidle sťažovateľa boli následne až pri tretej prehliadke nájdené jemu neznáme náboje. Podľa sťažovateľa uvedené náboje boli   do   jeho   motorového   vozidla   podstrčené,   o   čom   svedčí   fakt,   že   policajti,   ktorí   ho zadržali,   vo   svojich   troch   svedeckých   výpovediach   pred   vyšetrovateľom   o nájdených nábojoch vypovedali len vo svojej druhej výpovedi uskutočnenej 31. januára 2006, pričom je „nepochybné,   že   ich   výpovede   usmerňovali   a ovplyvňovali a viedli   k tomu,   ako majú vypovedať“, pretože sú až „podozrivo rovnaké“.

Podľa sťažovateľa policajti klamú aj vo veci úplatku, ktorý im mal ponúknuť ihneď pri jeho zadržaní, a následne i na obvodnom oddelení. To, že sa takýto skutok nestal, podľa sťažovateľa preukazujú zvukové záznamy z komunikácie policajtov a operátora.

Policajti konali v prípade sťažovateľa protizákonne aj v čase, keď bol eskortovaný do Ústavu na výkon väzby L. Počas jeho eskorty boli u neho nájdené dve striekačky s obsahom drogy,   ktorú   on   sám   nemohol „mať   fyzicky   u seba   od   času   zadržania,   umiestnenia   do policajnej cely, odovzdania do CPZ cely až po eskortu do väzby L.“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na viaceré prehliadky, ktoré od svojho zadržania musel absolvovať vrátane   dvakrát   vykonanej   prehliadky   služobným   psom,   a taktiež   na   skutočnosť,   že zadržané striekačky boli následne pol roka uložené na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru D. S. v „nezabezpečenej skrinke“ namiesto toho, aby boli odovzdané vyšetrovateľovi na   ďalšie   konanie.   Pre   tento   skutok   bolo   proti   sťažovateľovi   vznesené   vyšetrovateľom obvinenie až 13. marca 2006.

Sťažovateľ bol v priebehu uvedeného konania „nútený“ podávať rôzne sťažnosti. Naposledy podal sťažnosť na konanie policajtov 31. augusta 2008 priamo do zápisnice vyšetrovateľa   pri   úkone   oboznámenia   sa   so   spisovým   materiálom   o výsledkoch vyšetrovania. Z uznesenia Úradu inšpekčnej služby Policajného zboru B. sp. zn. ČVS: UIS-174/OZ-SV-2006 z 13. októbra 2006 vyplýva, že:

„-   v postupe   príslušníkov   polície   došlo   k pochybeniam   v postupe   vykonávania služobných zákrokov,

- došlo k porušeniu povinnosti PZ,

- porušenie povinnosti v nedôsledných kontrolách v nariadeniach MV SR a PPZ,

- porušili povinnosti o súčinnosti v trestnom konaní uvedené v N MV SR.“

Z uvedeného   uznesenia   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   že   policajti „nezabezpečili dôkazy pre trestné konanie zákonným spôsobom vyplývajúcim z ich služobnej povinnosti“, a preto takto získané dôkazy nebolo možné v trestnom konaní proti nemu použiť.

Špeciálny   súd,   ktorý   následne   vo   veci   sťažovateľa   rozhodoval „nezhliadol nezákonné zaistenie dôkazov, nesprávne hodnotenie a posúdenie dôkazov v obžalobe, ale ešte   aj   sám   v tejto   veci   pochybným   spôsobom   konal“,   o čom   svedčí   odôvodnenie   jeho rozhodnutia.   Vo   svojom   rozsudku   Špeciálny   súd „hodnotil   v rozpore   s ustanoveniami Trestného poriadku, Trestného zákona a ustanoveniami pre súdne konanie kde v rozsudku špatne uviedol dátumy rozsudkov a skutkov, špatne posúdil väzbu za výkon trestu, špatne posúdil   súhrnný   trest   za   úhrnný   trest   na   str.   4   posledný   odstavec   a na   str.   13   a 14 rozsudku“,   zle   zhodnotil   výpovede   jednotlivých   svedkov,   a taktiež „neodborným hodnotením skutkového stavu dokázal... zdôvodňovať, že skutok sa stal tak ako ho predložila obžaloba tým, že mu úplne postačilo, aby vec nájdená u mňa (sťažovateľa, pozn.) bola postačujúca   na   neomylné   rozhodnutie,   že   vec   je   moja (sťažovateľova,   pozn.)...“,   ďalej taktiež   nesprávne   zhodnotil   dôkazy,   keď   priznanie   sťažovateľa „k   dvom   striekačkám“ použil ako „zásadný pilier celého dokazovania“, čím „spochybnil a vylúčil“ akúkoľvek sťažovateľovu „námietku   a obhajobu“.   Na   viacerých   miestach   svojho   rozsudku   sa Špeciálny   súd   odvoláva   na   fotodokumentáciu   z miesta   zadržania,   avšak   takáto dokumentácia podľa sťažovateľa vôbec nebola vykonaná. Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie Špeciálneho súdu je založené na vykonštruovaných dôkazoch. Napokon podľa sťažovateľa Špeciálny súd pochybil aj v tom, že rozhodol vo veci, v ktorej bol príslušný konať Okresný súd Dunajská Streda.

Rovnako aj na konanie pred najvyšším   súdom   má sťažovateľ „obdobný názor“. Najvyšší súd svoje „odôvodnenie zo dňa 3. 5. 2007 sp. zn. 1 Toš 8/2007 a zo dňa 26. 1. 2009 sp. zn. 1 Tdo Vš 5/2007 výslovne iba okopíroval z odôvodnenia Špeciálneho súdu a teda sa nijako nezapodieval dôsledným preštudovaním spisového materiálu“.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa možno konštatovať, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa ústavy.

Pri zadržaní policajtmi nebol poučený o svojich právach v rozpore s ustanoveniami čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a Špeciálny súd porušil jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Ústavnému súdu sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby „zrušil rozsudok Špeciálneho   súdu   PK   1   Tš/19/2006   zo   dňa   21.   2.   2007,   rozsudok   Najvyššieho   súdu 1 Toš 8/2007 zo dňa 3. 5. 2007 a rozsudok Najvyššieho súdu 1 Tdo Vš 5/2007 zo dňa 26. 1. 2009 a neodkladne moju osobu prepustil na slobodu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom orgánov činných v jeho trestnej veci, ako aj základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy rozsudkom Špeciálneho súdu z 21. februára 2007, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu z 3. mája 2007 a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. januára 2009.

II.A   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   postupom   orgánov činných v trestnom konaní a rozsudkom Špeciálneho súdu z 21. februára 2007

Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr. Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04,   Mamonov   III.   ÚS   75/05,   Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa   §   34   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006   (ďalej   len „Trestný poriadok“) obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť   si   obhajcu   a   s   ním   sa   radiť   aj   počas   úkonov   vykonávaných   orgánom   činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu, ako aj návrh na dohodu o vine   a   treste   predseda   senátu   najskôr   prezrie   z   toho   hľadiska,   či   pre   ďalšie   konanie poskytujú spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré im predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.

Podľa § 306 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 a) až e) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

e) ak je uložený trest neprimeraný.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti nesprávnemu postupu orgánov činných   v trestnom   konaní sa   mal sťažovateľ možnosť účinne brániť využitím svojich   práv   obhajoby   v rámci   konania   pred   Špeciálnym   súdom,   a proti   rozsudku Špeciálneho   súdu   z 21.   februára   2007   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie najvyššiemu súdu, v právomoci ktorého bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení Špeciálneho   súdu   v   konaní.   Sťažovateľ   teda   realizáciou   svojich   obhajobných   práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.B   K namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   rozsudkom najvyššieho súdu z 3. mája 2007 a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. januára 2009

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z 26.   januára   2009 týkajúce sa sťažovateľom podaného dovolania proti právoplatnému rozsudku najvyššieho súdu z 3. mája 2007 bolo sťažovateľovi doručené 6. februára 2009. Sťažnosť sťažovateľa bola na poštovú prepravu podaná 16. apríla 2009 a ústavnému súdu doručená 22. apríla 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Pretože podľa Trestného poriadku nemusí byť právoplatnosť rozhodnutia tak tesne spätá s jeho doručením, ako je tomu napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd už v uznesení sp. zn. III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002 vyslovil: „Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ktorá sa pri rozhodnutí počíta od jeho právoplatnosti, by mala vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca pre uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp   právnej   istoty.   Aby   uvedené   požiadavky   spĺňala, môže začať plynúť len vtedy, pokiaľ bolo právoplatné rozhodnutie sťažovateľovi náležite oznámené. Ak sa tak nestalo, táto lehota nemôže začať plynúť.“

Pretože proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho Trestný poriadok nepripúšťa   žiadny   opravný   prostriedok,   stalo   sa   právoplatným   a vykonateľným   (§   392 ods. 2 Trestného poriadku) jeho vyhlásením 26. januára 2009.

Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z 26.   januára 2009   muselo   byť v odpise   doručené sťažovateľovi   už   preto,   lebo   ním   bolo   rozhodnuté   o opravnom   prostriedku   (dovolaní) a sťažovateľa sa priamo dotýkalo. Od doručenia tohto rozhodnutia mal preto sťažovateľ k dispozícii lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany (vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

S poukazom aj na právne názory, ktoré ústavný súd vyslovil už v uznesení sp. zn. III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002 (obdobne uznesenie sp. zn. III. ÚS 90/03 z 26. marca 2003),   pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, nie však jeho právnemu zástupcovi.

O   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   z 26.   januára   2009   a jeho   obsahu   sa   sťažovateľ nepochybne dozvedel až po doručení odpisu tohto uznesenia 6. februára 2009.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu až 16. apríla 2009, je zrejmé, že v časti namietaného porušenia označených práv rozsudkom najvyššieho súdu z 3. mája 2007 a rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. januára 2009 bola podaná po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

II.C Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods.   2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009