znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 177/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť P. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 45/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   45/97 p o r u š i l základné právo P. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   P.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 310 Sk (slovom päťtisíctristodesať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. C., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2005   doručená   sťažnosť   P.   K.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. R. C., T., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 45/97.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základného práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 5 310 Sk na účet jeho právneho zástupcu.

2. Ústavný súd 7. septembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 177/05-7.

3. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 45/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A

Sťažovateľ   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   3.   marca   1997   žiadal o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode manželstva (rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 79/93 z 31. mája 1993) s odporkyňou M. K., rod. M. [predmetom vyporiadania boli v návrhu uvedené hnuteľné veci a zostatková hodnota členského podielu v Bytovom družstve T. (ďalej len „bytové družstvo“)].Okresný súd 11. apríla 1997 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh (ktorý bol uhradený kolkovou známkou 21. apríla 1997).

Okresný   súd   22.   apríla   1997   stanovil   termín   pojednávania   na   2.   jún   1997. Predvolanie (odporkyni aj návrh) doručil účastníkom 2. mája, resp. 12. mája 1997.Pojednávanie   konané   2.   júna   1997   (za   prítomnosti   sťažovateľa, jeho   právneho zástupcu a odporkyne) bolo po prednesoch účastníkov odročené na 9. júl 1997 s tým, že sťažovateľ v lehote 5 dní predloží súdu špecifikáciu jednotlivých položiek patriacich do BSM   a súd   zistí   výšku   zostatkovej   hodnoty   členského   podielu   v bytovom   družstve (sťažovateľ predložil požadovanú špecifikáciu 9. júna 1997 a bytové družstvo informáciu 27. júna 1997).

Odporkyňa 8. júla 1997 požiadala o odročenie pojednávania „z rodinných dôvodov“, pre ktoré „sa na pojednávanie nemôže dostaviť“.

Pojednávanie konané 9. júla 1997 (prítomní sťažovateľ a jeho právny zástupca) bolo odročené na 20. august 1997 s tým, že sťažovateľ zabezpečí účasť svedkov.

Na   pojednávaní   konanom   20.   augusta   1997   (prítomní   účastníci,   právny   zástupca sťažovateľa)   sa   k predmetu   sporu   vyjadrili   účastníci   a boli   vypočutí   svedkovia. Pojednávanie   bolo   odročené   na   13.   október   1997   s tým,   že   budú   vypočutí   ďalší   dvaja svedkovia   a odporkyňa   oznámi,   aké   ďalšie   dôkazy   navrhuje   (odporkyňa   podaním z 25. augusta 1997 navrhla vypočutie ďalších troch svedkov).

Na   pojednávaní   konanom   13.   októbra   1997   (prítomní   účastníci,   právny   zástupca sťažovateľa) bol vykonaný výsluch svedkov. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania.

Sťažovateľ 24. februára 1998 písomne urgoval pokračovanie v konaní.Okresný súd 10. decembra 1998 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 10   dní   predložil   doklady   o zakúpení   hnuteľných   vecí   patriacich   do   BSM   a kópiu technického preukazu osobného motorového vozidla (sťažovateľ 11. januára 1999 predložil súdu požadované doklady, ktoré mal k dispozícii. Keďže „auto bolo už dávno odpredané“, nemohol predložiť požadovaný technický preukaz a v ňom sa nachádzajúce údaje môže súd zistiť na Dopravnom inšpektoráte v T.).

Súdnej   kancelárii   bolo   15.   januára   1999   uložené   pripojiť   súdny   spis sp. zn. 13 C 79/93 (jednalo sa o rozvodový spis). Spis bol pripojený 29. januára 1999. Predsedníčka   okresného   súdu   rozhodnutím   z 3.   decembra   2004   pridelila   vec sp. zn. 17 C 45/97 sudkyni JUDr. M. Ď.

Okresný   súd   24.   januára   2005   stanovil   termín   pojednávania   na   31.   marec   2005 (predvolanie bolo doručené len právnemu zástupcovi sťažovateľa 25. januára 2005, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní zo zdravotných dôvodov).

Pojednávanie konané 31. marca 2005 (neprítomní účastníci) bolo odročené na 30. jún 2005   s tým,   že   okresný   súd   prostredníctvom   polície   zistí,   či   sa   odporkyňa   zdržiava   na doterajšej   adrese,   a sťažovateľ   predloží   kúpnu   zmluvu   o predaní   osobného   motorového vozidla (predmetné dopyty zaslal okresný súd listami z 23. mája 2005).

Obvodné oddelenie Policajného zboru v D. 9. júna 2005 oznámilo, že odporkyňa sa t. č. zdržuje v A. a jej sestra nevedela uviesť termín jej návratu. Právny zástupca sťažovateľa 16. júna 2005 oznámil, že sťažovateľa už nezastupuje.

Sťažovateľ 17. júna 2005 písomne žiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní (služobná   cesta).   Vyslovil   nespokojnosť   s doterajším   postupom   súdu,   lebo „...   kvôli prieťahom v konaní, ktoré boli zapríčinené súdom, nebudem mať zrejme reálnu nádej celú vec doviesť do úspešného konca“ (ako dôvod uviedol pobyt odporkyne v A.).

Pojednávanie konané 30. júna 2005 (neprítomní účastníci) bolo odročené na neurčito s tým, že odporkyni bude   ustanovený   opatrovník   (uznesením   okresného   súdu   z 26. júla 2005 bola za opatrovníka odporkyne ustanovená D. C., súdna tajomníčka okresného súdu).Okresný súd 10. októbra 2005 stanovil termín pojednávania na 6. december 2005, požiadal bytové družstvo o oznámenie zostatkovej hodnoty členského podielu (sťažovateľ 8. septembra 2005 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu služobnej cesty).

B

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že pojednávanie konané 6. decembra 2005 bolo odročené na neurčito. Opatrovateľke odporkyne bolo uložené zistiť, či odporkyňa súhlasí so sťažovateľovým späťvzatím návrhu. Sťažovateľ totiž na pojednávaní vzal svoj návrh späť, „lebo s odstupom času stratil spor pre neho význam“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   45/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   1573/05 z 19. októbra 2005 podala chronologický prehľad procesných úkonov súdu v predmetnej veci   a uviedla: „(...)   Na základe Doplnku k rozvrhu práce č.   3 na rok 1999,   bola vec pridelená na konanie sudkyni JUDr. M. Ď. dňa 30. 06. 1999, ktorá sudkyňa okrem tejto veci prevzala aj ďalších približne 330 reštančných vecí z oddelenia 17 C a 17 Cb, ako aj z iných oddelení po sudcoch, ktorí na tomto súde prestali pracovať. Sudkyňa JUDr. Ď., vzhľadom na vysoký nápad vecí v predmetnom oddelení nemohla vo všetkých veciach priebežne konať, vo veci nevykonala úkony, predložila veci predsedníčke súdu s tým, aby predmetná vec bola vrátená   na konanie zákonnej   sudkyni Mgr.   T.   po   návrate z materskej   dovolenky,   avšak rozhodnutím   predsedníčky   súdu   zo   dňa   03.   12.   2004   bolo   konštatované,   že   vec   bola pridelená   sudkyni   JUDr.   M.   Ď.   zákonným   spôsobom   a je   povinnosťou   tejto   sudkyne zabezpečiť plynulosť a bezprieťahovosť konania. (...)

Uznesením   zo   dňa   26.   07.   2005   súd   ustanovil   na   konanie   (...)   opatrovníčku odporkyni... Sudkyňa vo veci... vytýčila termín pojednávania na deň 06. 12. 2005 a zároveň urobila dopyt na bytové družstvo... v T....“.

3. Sťažovateľ v stanovisku zo 7. decembra 2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu uviedol: „(...) Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd nespochybňuje mnou uvádzanú existenciu prieťahov v konaní. Práve naopak, tento   potvrdzuje   moje   skutkové   tvrdenia   uvedené   v sťažnosti,   t.   j.   že   od   pojednávania konaného   dňa   13.   10.   1997   sa   až   do   roku   2005   vo   veci   prakticky   nekonalo.   Súdom ponúkané vysvetlenia tejto jeho nečinnosti nemožno považovať za také, ktorými by bolo možné ospravedlniť porušenie môjho ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Poznatok súdu, že odporkyňa sa odsťahovala do A., kde sa zdržuje, je v danom prípade   nepriamym   dôsledkom   už   spomínaných   prieťahov,   pričom   tento   fakt   objektívne prispeje k ďalšiemu predlžovaniu konania.

Keďže teda z obsahu vyjadrenia okresného súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo vyvracali moje tvrdenia, navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, ako to vo svojej sťažnosti zo dňa 27. 07. 2005 navrhujem.“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o vyporiadanie   BSM   po   rozvode   manželstva,   ktoré   sa   začalo   3.   marca   1997   a dosiaľ (po takmer deviatich rokoch) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

4.2. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka konania nebola v posudzovanej veci závislá od zložitosti (právnej alebo faktickej) predmetnej veci.

4.3. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená v neprospech   sťažovateľa   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 3. marca 1997 trvá dosiaľ na súde prvého stupňa bez jej meritórneho rozhodnutia už skoro deväť rokov. Túto dobu vzhľadom na predmet konania pred okresným súdom (vyporiadanie BSM)   a   skutkové   zistenia   vyplývajúce   zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   17   C   45/97   považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

4.5.   V postupe   okresného   súdu   v predmetnej   veci   zistil   ústavný   súd   nečinnosť v období od 13. októbra 1997 (pojednávanie) do 10. decembra 1998 (výzva sťažovateľovi), t.   j.   v trvaní   štrnástich   mesiacov,   od   15.   januára   1999   (príkaz   kancelárii   na   pripojenie rozvodového spisu) do 24. januára 2005 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše šiestich rokov, t. j. spolu vyše siedmich rokov, keď okresný súd nevykonal jediný procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu v merite veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd kvalifikuje doterajší postup okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   ako   postup   nesmerujúci   k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas doterajšieho priebehu konania nachádza. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním   účastníkov   konania,   ale postupom   okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá (vzhľadom na predmet konania na okresnom súde) tak dlho,   ako   je   tomu   v danej   veci,   je   potrebné   považovať   za   konanie   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do takej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03). Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že sťažovateľ na pojednávaní 6. decembra 2005 vzal svoj návrh na vyporiadanie BSM späť a o tomto podaní ešte rozhodnuté nebolo.

4.6.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1.   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 70 000 Sk   z dôvodu   jeho   právnej   neistoty   vyplývajúcej   z doterajšej   dĺžky   konania spôsobenej postupom okresného súdu v predmetnej veci.

5.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru   nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.5 tejto časti), ako aj vzhľadom   na to,   že   následky   porušenia   už zrejme nebude   možné   odčiniť,   považuje za primerané v sťažovateľom požadovanej výške, t. j. v sume 70 000 Sk.

5.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné   podanie (sťažnosť)   z 27.   júla 2005 a vyjadrenie   zo 7.   novembra 2005. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 953 Sk. Keďže sťažovateľ si uplatnil „náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 310 Sk“ ústavný súd rozhodol v súlade s jeho návrhom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2006