znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 177/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   Ľudmily   Tittel,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátkou JUDr.   V.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 52/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľudmily Tittel   o d m i e t a   ako oneskorené podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ľudmily   Tittel,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   V.   D.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 52/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   týkajúceho   sa označenej veci, ktoré sa začalo v roku 1997. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd „vyniesol vo   veci   rozsudok   dňa   6.   02.   2002.   Odporca   podal   proti   prvostupňovému   rozsudku odvolanie.   Vo   veci   sa   ďalej   nekonalo,   pretože   spis   nebol   predložený   Krajskému   súdu v Bratislave...

Dňa 1. 03. 2004 zaslala sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní...“K sťažnosti   bola   pripojená   odpoveď   poverenej   predsedníčky   okresného   súdu sp. zn. Spr 2028/04 z 3. mája 2004, ktorá priznala prieťahy v konaní („... som vo veci zistila prieťahy   v konaní...“) a oznámila,   že „predmetný   spis   bol   dňa   22.   4.   2004   zaslaný Krajskému súdu v Bratislave“. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Sťažovateľka žiadala vysloviť porušenie označeného základného práva, priznať jej primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk   a náhradu   trov   jej   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkino tvrdenie, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 52/97 porušil jej právo pre prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o porušení tohto základného   práva   dozvedieť.   Začiatok   zákonnej   lehoty   je   teda   v prípade   tohto   práva vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o jeho   porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

Pokiaľ   ide   o konkrétne   okolnosti   rozhodujúce   pre   plynutie   zákonnej   lehoty   na podanie   sťažnosti,   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   o namietaných skutočnostiach týkajúcich sa postupu okresného súdu sa sťažovateľka dozvedela 6. februára 2002, keď okresný súd vo veci vyniesol rozsudok, resp. pokiaľ boli namietané prieťahy na okresnom súde aj po tomto dátume (po podanom odvolaní), najneskôr 11. mája 2004, keď jej   advokátke   bola   doručená   odpoveď   od   poverenej   predsedníčky   okresného   súdu sp. zn. Spr. 2028/04 z 3. mája 2004, v ktorej oznámila, že „predmetný spis bol 22. 4. 2004 zaslaný Krajskému súdu v Bratislave“ na odvolacie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že konanie na okresnom súde v predmetnej veci sa skončilo najneskôr 22. apríla 2004. O tejto skutočnosti sa právna zástupkyňa sťažovateľky dozvedela 3. mája 2004. Od uvedeného dátumu začala plynúť lehota v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde.   Predmetnú   sťažnosť   však   ústavnému   súdu   podala   až 30. septembra 2004, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil z obsahu sťažnosti sťažovateľky žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch mesiacov počítal v danej veci od neskoršieho času, ako je čas, keď jej bolo oznámené, resp. doručené uvedené rozhodnutie okresného súdu.

Z týchto dôvodov bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   je   predmetom   predbežného prerokovania iba rozhodovanie o návrhu vo vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodnutie   o prikázaní   vo   veci   konať,   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrade trov konania požadované sťažovateľkou nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd.   Oneskorené podanie sťažnosti však viedlo k tomu, že ústavný súd odmietol celú sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004