znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 177/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., bytom B., t. č. Ústav na výkon väzby Bratislava, vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a porušenia   Európskej   sociálnej   charty uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 14. februára 2003 sp. zn. 2 Nt 1611/03 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 2003 sp. zn. 8 Tpo 38/03 a uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 7. augusta 2003 sp. zn. 2 Nt 1022/03, Ústavom na výkon väzby   Bratislava   a vyšetrovateľom   Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru Bratislava a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2003 doručená sťažnosť J. M., bytom B., t. č. Ústav na výkon väzby Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol   k Dohovoru“) a porušenie Európskej sociálnej charty (ďalej len „sociálna charta“) uznesením Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej len „okresný súd“)   zo 14. februára 2003 sp. zn. 2 Nt 1611/03 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 27. marca 2003 sp. zn. 8 Tpo 38/03 a uznesením okresného súdu zo 7. augusta 2003 sp. zn. 2 Nt 1022/03,   Ústavom   na   výkon   väzby   Bratislava   (ďalej   len   „ústav“)   a vyšetrovateľom Krajského   úradu   justičnej   polície   Policajného   zboru   Bratislava   (ďalej   len „vyšetrovateľom“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu zo 14. februára 2003 sp. zn. 2 Nt 1611/03 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (ďalej   aj   „TP“)   vzatý   do   väzby,   že   jeho sťažnosť   podaná   proti   tomuto   uzneseniu   bola uznesením krajského súdu z 27. marca 2003 sp. zn. 8 Tpo 38/03 zamietnutá a že uznesením okresného súdu zo 7. augusta 2003 sp. zn. 2 Nt 1022/03 bola jeho väzba predĺžená do 10. októbra 2003. Sťažovateľ uviedol, že po tom, čo „moje uväznenie bolo právoplatné (...) 5. mája 2003 som preto na európskom súde žaloval SR pre porušenie mojich ľudských práv“.

Sťažovateľ tvrdí, že „bol nevinne uväznený, navyše ešte ako poškodený, snažil som sa svoju nevinu dokázať vyšetrením na (...) detektore lži. Avšak vyšetrovateľom bola moja žiadosť o takéto vyšetrenie zamietnutá“. Ďalej uviedol, že ho krivo obvinil zo spáchania trestného činu „6 x súdne trestaný narkoman, ktorý klamal a mňa obvinil, aby zakryl svoju tr. činnosť, spáchanú na mne“. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej rekapituluje dôkazy týkajúce sa skutku   uvedeného   v uznesení   o vznesení   obvinenia   a komentuje   jednotlivé   výpovede svedkov tohto skutku. Namietal, že „v čase, o ktorom N. tvrdil, že bola naň spáchaná lúpež, bol v byte ešte jeden svedok, ktorý tam bol prítomný počas celého incidentu s N. Avšak polícia si za 7 mesiacov nedala tú námahu, aby ho vypočula (...), čiže zamietnu mi žiadosť o vyšetrenie na detektore lži, nevypočuli mi za 7 mesiacov dôležitého svedka, ktorý môže potvrdiť moju nevinu. Väčšie porušenie ľudských práv, zákona a diskrimináciu si už ani neviem   predstaviť“.   Sťažovateľ je presvedčený, že   ústavný súd   nájde   v spise   „dostatok dôkazov, že poškodeným som ja (...), že proti N. som zakročil zákonne v zmysle nutnej obrany § 13 Trestného zákona. Navyše nutnú obranu som použil v najvyššej šetrnej miere, že N. nevznikla ani práceneschopnosť (...)“. Podľa   sťažovateľa sú napadnuté uznesenia nezákonné   z dôvodu,   že   sudca   okresného   súdu,   keď   ho   bral   do   väzby,   „vec   náležite nepreštudoval, spokojil sa s tvrdením prokurátora preto pri absencii dôkazov si pomohol diskrimináciou.   (...)   V uznesení   súdu   o vzatí   do   väzby   sa   dôvody   kolúznej   väzby odôvodňujú veľmi hmlisto a paušálne. Sudca krajského súdu vo svojom odôvodnení mojej kolúznej   väzby   zašiel   ešte   ďalej.   Použil   nepravdu,   priam   demagógiu,   že   vraj   došlo k zastrašovaniu atď. (...) Porušenie zákona uznesením 2 Nt 1022/03 – uznesenie o predĺžení väzby zo dňa 7. 8. 2003 vidím v tom, že sudkyňa sa vôbec nenamáhala preštudovať spis, uspokojila sa s návrhom prokurátora neberúc v úvahu § 72 ods. 1 Tr. por. Tým priamo porušila moje ľudské právo článok 5 ods. 3 štrasburského Dohovoru – právo na prepustenie počas konania (...) Kladie dôraz len na dôvod uvedený v § 67 ods. 1 písm. b) – teda na kolúznu väzbu. Tento dôvod si myslím som vyššie spoľahlivo vyvrátil, navyše ako S. tak aj H. a P., ktorí už boli vypočutí, potvrdzujú moju nevinu, tak prečo by som ich ovplyvňoval? Väzba mi bola predĺžená vraj   preto,   že doposiaľ   neboli vypočutí   H.   a P.   v prítomnosti môjho obhajcu, ako aj preto že neboli vypočutí svedkovia navrhnutí obvinenými. Tieto frázy   sú   priam   výsmechom   mojej   nanajvýš   transparentnej   obhajoby   (...)   V uznesení o predĺžení väzby sa ďalej píše, že H. a P. sa doposiaľ nepodarilo na výsluch zabezpečiť, ani napriek pokusom o ich predvedenie. Ani takéto tvrdenie nezodpovedá pravde (...) vinou neschopnosti vyšetrovateľa, napriek tomu, že má k dispozícii policajný aparát, som ja bol obmedzený na slobode, teda aj na ľudských právach. Navyše, keď tieto svedkyne už do otázky mojej viny či neviny nemôžu vniesť svetlo, ako som to už vyššie dokázal. Som bytostne presvedčený, že vyšetrovateľ ani do 10. 10. 2003 prípad neuzavrie (...) po dnešný deň vyšetrovateľ v mojej veci, čo je viac ako 7 mesiacov nespravil jeden jediný relevantný vyšetrovací úkon“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   označený   vyšetrovateľ   sťažovateľa   „poškodil   na majetku (...) Pri zadržaní a uväznení som mal u seba kľúče a doklady od môjho motorového vozidla   Škoda   105.   Vozidlo   zostalo   odstavené   na   mieste   s vysokou   majetkovou kriminalitou. Preto som ihneď po uväznení požiadal vyšetrovateľa, aby doklady a kľúče od vozidla   odovzdal   mojej   družke   (...)   Taktiež   družka   a môj   obhajca   viackrát   žiadali vyšetrovateľa   o vydanie   dokladov   a kľúčov   od   vozidla.   Žiaľ   márne   (...)   Na   májovej návšteve   som   sa   od   družky   dozvedel,   že   moje   vozidlo   bolo   odcudzené   (...)   Čiže vyšetrovateľ evidentne porušil moje ľudské právo čl. 20 ústavy (...) právo slobodne užívať svoj majetok“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „počas stíhania mi taktiež do tunajšieho ústavu bol zaslaný Trestný poriadok v knižnom vydaní (...) vyšetrovateľ mi túto knižnú publikáciu nezákonne zadržiava v rozpore s § 86, § 87 Tr. por., čo je tiež v rozpore s čl. 22 ústavy (...) Napísal   som   viacero   žiadostí   o vydanie   tejto   právnej   publikácie.   Žiaľ   opäť   som ignorovaný“. Napokon sťažovateľ na adresu vyšetrovateľa uviedol, že tento „mu nezákonne cenzuruje   úradnú   korešpondenciu.   Jedenkrát   mi   cenzuroval   list   od   riaditeľa   Okresného úradu   justičnej   polície   Bratislava   II   zo   dňa   11.   7.   2003   a dvakrát   korešpondenciu z Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu 1. zo dňa 15. 5. 2003 2. zo dňa 24. 7. 2003   (...)   Aj   týmto   mi   vyšetrovateľ   ako   štátny   orgán   porušil   moje   právo   garantované ústavou čl. 22 ods. 1“.

Sťažovateľ napokon namietal porušenie jeho práv ústavom, keď uviedol, že mu tento „zakazuje   robiť   nákupy   osobnej   spotreby   (...)   vraj   mu   taký   postup   umožňuje   zákon č. 451/2002 § 12 A.   (...)   Nikto ani štát nemá právo utláčať ľudí.   Štát mi môže vziať s ohľadom na Európsku sociálnu chartu (...) môj majetok, ktorý by som mal nad 4 200 Sk na mesiac (...)“.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom s tým, aby mu bol pridelený advokát, „ktorý ma obhajuje v trestnom konaní a ktorý problematiku najlepšie ovláda“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (ods. 1). Nikoho nemožno stíhať alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   (...) (ods. 2). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (ods. 5).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok (...).

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:   (písm.   c)   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   pričom   prihliadal   na   dôvody   namietaného   porušenia   ľudských   práv a základných   slobôd   (základných   práv   a   slobôd)   podľa   označených   článkov   Dohovoru a ústavy, tak ako ich vo svojej sťažnosti uviedol sťažovateľ.

1. Sťažovateľ namietal porušenie jeho práva na osobnú slobodu podľa citovaných ustanovení ústavy a Dohovoru pre nezákonnosť jeho pozbavenia osobnej slobody.

Z cit.   ustanovení   čl.   17   ústavy   a   čl.   5   Dohovoru   vyplýva,   že   každé   pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“.   V tomto   bode   Dohovor   v zásade   odkazuje   na   vnútroštátne   právo   a ukladá povinnosť   vyhovieť   jeho   hmotnoprávnym   a procesným   ustanoveniam.   Okrem   toho požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (napr. K.-F. c. Nemecko, 1997).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   opakovane   uviedol,   že   pokiaľ   ide   o   „dôvodné podozrenie (raisons plausibles de soupconner/reasonable suspicion)“, ktoré uvádza čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru a ktoré je podmienkou sine qua non regulárnosti držania vo väzbe, toto ustanovenie nepredpokladá, že polícia zhromaždila dostatočné dôkazy pre vznesenie obvinenia buď v okamihu zatknutia, alebo behom zadržania (napr. E. c. Turecko, 1997, B. a ďalší   c.   Spojené   kráľovstvo,   1988).   K tomu,   aby   podozrenie   bolo   dôvodné,   musia existovať skutočnosti alebo informácie spôsobilé presvedčiť objektívneho pozorovateľa, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (pozri cit. E., ďalej C. a H. c. Spojené kráľovstvo, 1990).

Opierajúc   sa   o skutočnosti   uvedené   sťažovateľom   v sťažnosti,   t.   j.   tvrdenú neexistenciu   konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   vzatie   sťažovateľa   do   väzby z dôvodov   uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) TP, ústavný súd konštatuje, že označené všeobecné   súdy   boli   príslušné   na   prijatie   napadnutých   rozhodnutí   týkajúcich   sa väzby sťažovateľa.   Z obsahu   sťažnosti   nevyplýva   žiadna   pochybnosť   ústavného   súdu   v tom zmysle, či vzatie sťažovateľa do väzby na základe namietaného uznesenia okresného súdu bolo od samého začiatku v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, resp. že by výklad a uplatnenie dotknutých   zákonných   ustanovení vo väzobnej   veci   sťažovateľa mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal v konaní pred ústavným súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by   teda   mohli   vyvolať pochybnosti o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

Pokiaľ   sťažovateľ   napadol   predmetnou   sťažnosťou   uznesenie   okresného   súdu zo 14. februára   2003   a uznesenie   krajského   súdu   z   27.   marca   2003,   ústavný   súd   jeho námietky voči týmto uzneseniam nemohol na základe predmetnej sťažnosti preskúmavať, pretože ohľadne nich sťažovateľ svoju sťažnosť nepodal v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol obidve tieto uznesenia po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od ich právoplatnosti, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre   tento   typ   konania   pred   ústavným   súdom.   Pretože   v prípade   podania   sťažnosti   po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 62/02), bolo potrebné sťažnosť v tejto časti posúdiť ako návrh podaný oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie zo 7. augusta 2003, ústavný súd konštatuje, že v čase, keď rozhodoval okresný súd o predĺžení väzby sťažovateľa (podľa jeho vlastného tvrdenia) do 10. októbra 2003, tento sa v nej nachádzal vyše päť mesiacov. Ústavný súd po preskúmaní dôvodov, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, nezistil taký výklad dotknutých ustanovení Trestného poriadku a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým konštatuje, že aj za predpokladu, že tvrdenia proti sťažovateľovi sa opierali výlučne o výpovede jednej osoby (V. N.), tak ako to uviedol sťažovateľ, nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu z toho vyvodzovať,   že takýto zdroj nemohol   na   začiatku   vyšetrovania   prijateľne   odôvodniť   väzbu   sťažovateľa.   Pokiaľ   ide o námietky týkajúce sa dôvodu kolúznej väzby podľa § 67 ods. 2 písm. b) TP použitého okresným súdom v tomto uznesení, a to že ani opätovné pokusy o predvedenie svedkýň (H. a P.)   neboli   úspešné   za   účelom   vykonania   ich   výsluchu   v prítomnosti   obhajcu sťažovateľa, ústavný súd tieto námietky sťažovateľa nepovažoval s ohľadom na uvádzané okolnosti prípadu za spôsobilé spochybniť zákonnosť týchto dôvodov pre ďalšie trvanie väzby sťažovateľa. Preto jeho sťažnosť v časti, ktorou napadol uznesenie okresného súdu o predĺžení väzby, posúdil ako zjavne neodôvodnenú.

2.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenia   aj   ďalších   článkov   ústavy   a Dohovoru, ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   žiadnej   skutočnosti,   ktorú   sťažovateľ   v tejto   súvislosti v sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   porušenie   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   12   ústavy. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa cit. čl. 20 ústavy a čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   ústavný   súd   nezistil   požadovanú   priamu súvislosť medzi   uvádzanými skutočnosťami a porušením   týchto   základných   práv (napr. I. ÚS   122/02).   V každom   prípade   však   sťažovateľ   pri   ochrane   svojho   majetku   proti namietanému postupu vyšetrovateľa má k dispozícii právne prostriedky nápravy v konaní pred všeobecným súdom. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Z týchto dôvodov   je   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená   (napr.   I.   ÚS   10/02),   resp. neprípustná (napr. I. ÚS 33/03) a bolo potrebné ju z týchto dôvodov odmietnuť.

3.   Pokiaľ ide o namietané zásahy do označených práv sťažovateľa počas výkonu väzby zo strany vyšetrovateľa, resp. ústavu (korešpondencia, právnická literatúra, nákupy osobnej   potreby),   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. I. ÚS 143/02,   I.   ÚS   144/02)   konštatuje,   že   sťažovateľ   neuviedol   v sťažnosti   žiadnu konkrétnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že využil dostupné právne prostriedky podľa príslušných   ustanovení Trestného poriadku, zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) alebo zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“), ktoré tieto právne predpisy účinne poskytujú obvineným počas výkonu väzby na ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Tak napr. sťažnosti a žiadosti obvinených podľa § 17 ods. 1 zákona o výkone väzby vrátane žiadostí podľa § 17 ods. 2 zákona o výkone väzby   sú   právnymi   prostriedkami,   ktoré   zákon   o výkone   väzby   v spojitosti   s podnetom podľa § 18 a opakovaným podnetom podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytuje obvineným na ochranu ich práv a právom chránených záujmov. Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa   čl.   127   ústavy,   a teda   i podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom. Sťažovateľ ako osoba nachádzajúca sa vo väzbe je povinne zastúpený advokátom, ktorý mu môže poskytnúť právnu pomoc vo veci ochrany   jeho   práv   vrátane   informácie   o   postupe   podľa   týchto   právnych   predpisov. Sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala ospravedlnenie nevyužitia všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti   nie   je   prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov ochrany základných práv a slobôd.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2003