SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 176/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločností MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a MEDART, spol. s r. o., Hornočermánska 4, Nitra, zastúpených advokátom JUDr. RomanomKašubom, Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, vo vecinamietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 8 Nc 36/2014 z 8. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločností MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o., o d m i e t a pre zjavnúneopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola18. decembra 2014 doručená sťažnosť MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o. (ďalej len„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 8 Nc 36/2014 z 8. októbra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v súdnom konaní o určenievlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a určenie vecí patriacich do dedičstva vedenomna Okresnom súde Banská Bystrica, ako aj Krajskom súde v Banskej Bystrici akoodvolacom súde v pozícii odporcov. Sťažovatelia v odvolacom konaní uplatnilivoči predsedníčke odvolacieho senátu námietku predpojatosti z dôvodu pochybností o jejnezaujatosti pre možný pomer k veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že tátosudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, čo však sťažovatelia považujúza nesprávne a v rozpore s ústavou, ako aj judikatúrou ústavného súdu.
Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd vychádzal z neúplne zisteného skutkovéhostavu veci, pričom vyjadrenie uvedenej sudkyne na námietku predpojatosti nebolosťažovateľom doručené, a tak im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia sadomnievajú, že pomer predsedníčky k veci je zrejmý už zo samotného spisu.
3. Podľa sťažovateľov napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy apráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd pri predbežnomprerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom,v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu porušené boli a zároveňže zrušuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnomzasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavneneopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,IV. ÚS 221/05).
8. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľov ako spôsobilú spochybniťústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by týmto súdomaplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnychzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlades jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako nezistil, že byposudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobenév zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí ajprávo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
11. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení dostatočnevyhodnotil vznesenú námietku predpojatosti konajúcej sudkyne, a preto je podľa názoruústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľnéa udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutýmuznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by poprijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.
12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, žesúd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o meriteveci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka lenzloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konaniea rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musípriamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudokzo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
13. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnomprerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Košiciach 8. apríla 2015