znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločností MBB a. s., ČSA 26, Banská Bystrica, a MEDART,   spol.   s r.   o.,   Hornočermánska   4,   Nitra,   zastúpených   advokátom   JUDr. RomanomKašubom, Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, vo vecinamietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 8 Nc 36/2014 z 8. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločností MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o., o d m i e t a pre zjavnúneopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola18. decembra 2014 doručená sťažnosť MBB a. s., a MED – ART, spol. s r. o. (ďalej len„sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyššísúd“) sp. zn. 8 Nc 36/2014 z 8. októbra 2014 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v súdnom konaní o určenievlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam   a   určenie   vecí   patriacich   do   dedičstva   vedenomna Okresnom   súde   Banská   Bystrica,   ako   aj   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   akoodvolacom   súde   v   pozícii   odporcov.   Sťažovatelia   v   odvolacom   konaní   uplatnilivoči predsedníčke odvolacieho senátu námietku predpojatosti z dôvodu pochybností o jejnezaujatosti pre možný pomer k veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol, že tátosudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, čo však sťažovatelia považujúza nesprávne a v rozpore s ústavou, ako aj judikatúrou ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľov najvyšší súd vychádzal z neúplne zisteného skutkovéhostavu   veci,   pričom   vyjadrenie   uvedenej   sudkyne   na   námietku   predpojatosti   nebolosťažovateľom doručené, a tak im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia sadomnievajú, že pomer predsedníčky k veci je zrejmý už zo samotného spisu.

3. Podľa sťažovateľov napadnutým uznesením došlo k porušeniu základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy apráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd pri predbežnomprerokovaní   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   následne   o   nej   rozhodol   nálezom,v ktorom vysloví, že základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu porušené boli a zároveňže zrušuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnomzasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavneneopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietali, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť bymohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05,IV. ÚS 221/05).

8. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľov ako spôsobilú spochybniťústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by týmto súdomaplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnychzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlades   jeho   právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Rovnako   nezistil,   že   byposudzované uznesenie bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobenév zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí ajprávo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

11. Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd vo svojom uznesení dostatočnevyhodnotil vznesenú námietku predpojatosti konajúcej sudkyne, a preto je podľa názoruústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľnéa udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi napadnutýmuznesením takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného práva sťažovateľovpodľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by poprijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, žesúd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o meriteveci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka lenzloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,pretože ide o právo procesné. Pokiaľ   by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konaniea rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa musípriamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudokzo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

13.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   po   predbežnomprerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 8. apríla 2015