znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/2014-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť T. M., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Gajerom, Záhradnícka 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 2 Tos 20/2014 zo 6. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2014 doručená sťažnosť T. M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Gajerom, Záhradnícka 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 20/2014 zo 6. marca 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 6. marca 2014“).Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2011 z   22.   októbra   2011   vyšetrovateľ   proti   sťažovateľovi   ako   obvinenému   vzniesol obvinenie pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Uznesením ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2011 z 10. novembra 2011 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a uznesením ČVS: ORP-1382/1-OVK-B1-2011 z 10. januára 2012 bol sťažovateľ obvinený zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „uznesenia o vznesení obvinenia“).

Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 509/2011 z 25. októbra 2011 v súvislosti s obvinením zo zločinu lúpeže vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku (v súčasnosti len podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) s tým, že jeho väzba sa začala dňom zadržania 22. októbra 2011.

Prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) 10. apríla 2012 podal proti sťažovateľovi na okresnom súde obžalobu pre všetky skutky uvedené v uzneseniach o vznesení obvinenia proti nemu. Sťažovateľ sa priznal k spáchaniu uvedených skutkov, ktoré podľa neho mali byť kvalifikované ako prečiny krádeže, pretože z jeho strany nedošlo k vyvíjaniu násilia alebo hrozby násilím.

Sťažovateľ   namietal   nesprávnosť   postupu   okresného   súdu   pri   vykonaní   výsluchu svedka   A.   A.   vo   veci   obvinenia   zo   zločinu   lúpeže   vykonanom   ešte   pred vznesením obvinenia 22. októbra 2011 a neskôr v prípravnom konaní 31. októbra 2011. Sťažovateľ v konaní   poukazoval   na   skutočnosť,   že   obe   výpovede   tohto   svedka,   ako   aj výpovede poškodeného J. N. si vo viacerých bodoch odporujú, predovšetkým pri opise momentov rozhodujúcich   pre   posúdenia   násilia   proti   poškodenému   zo   strany   sťažovateľa.   Podľa sťažovateľa bolo na posúdenie jeho viny   vo veci   obvinenia zo zločinu   lúpeže pre   jeho obhajobu   najdôležitejšia   práve   výpoveď   svedka   A.   A.,   ktorého   výsluchom   na   hlavnom pojednávaní chcel odstrániť nezrovnalosti v jeho výpovediach. Okresný súd Bratislava I po tom,   ako   sa   svedok   A.   A.   na   hlavné   pojednávanie   viackrát   nedostavil,   pristúpil   k obmedzeniu   jeho osobnej   slobody   a   následne   ho vypočul   12.   októbra   2012,   avšak   bez prítomnosti   sťažovateľa   a   jeho   obhajcu,   ako   aj   bez   prítomnosti   prokurátora.   Obhajca sťažovateľa, ktorému bol termín výsluchu oznámený tesne pred jeho konaním, sa na ňom nezúčastnil z pracovných dôvodov, avšak sťažovateľ bol vo väzbe a jeho prítomnosť na tomto úkone sa dala zabezpečiť. Svedok A. A. vzal na vedomie nasledujúci termín hlavného pojednávania, na ktorý   sa   ale nedostavil,   a na ďalšie   nariadené   hlavné pojednávanie   už okresným   súdom   vôbec   predvolaný   nebol   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   jeho   osobné vypočutie v konaní stále navrhoval.

Na   hlavnom   pojednávaní   12.   apríla   2013   bol   sťažovateľ   rozsudkom sp. zn. 2 T 19/2012   uznaný   vinným   zo   zločinu   lúpeže   podľa   §   188   ods.   1   a 2   písm.   c) Trestného   zákona,   prečinu   krádeže   podľa   §   212   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona (v obžalobe skutok vydierania) a prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a potrestaný úhrnným trestom odňatia slobody v trvaní desať   a   pol   roka   so   zaradením   do   ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia   (ďalej   len „rozsudok z 12. apríla 2013“).

Rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2013 bol na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesením sp. zn. 4 To 91/2013 zo 4. septembra 2013 zrušený a predmetná vec bola   vrátená   späť   okresnému   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie.   Krajský   súd v odôvodnení   uznesenia   zo   4.   septembra   2013   konštatoval   nesprávny   postup   okresného súdu   pri   výsluchu   svedka   A.   A.,   pričom   uviedol,   že uvedený   súd na túto výpoveď na hlavnom pojednávaní nemal   prihliadať,   a   zároveň   okresnému   súdu   naznačil,   ako   má v predmetnej   veci   postupovať.   Na   ďalšom   pojednávaní   okresného   súdu   bol   sťažovateľ oboznámený   s   obsahom   úradného   záznamu,   podľa   ktorého   sa   svedok   A.   A.   spojil   s okresným súdom, oznámil mu, že sa na hlavné pojednávanie nedostaví, lebo žije na Cypre a nemá finančné prostriedky na cestu. Na základe tejto informácie okresný súd konštatoval, že nemá možnosť uvedeného svedka zabezpečiť na výsluch, a preto bude čítať jeho výpoveď z prípravného konania. Sťažovateľ a jeho obhajca trvali na osobnom vypočutí svedka A. A., avšak   okresný   súd   ich   návrhy   neakceptoval   a   žiadnym   iným   spôsobom   tohto   svedka nezabezpečoval. Podľa sťažovateľa z výpovedí svedka A. A. vyplýva, že sa na Slovensko dostavuje   niekoľkokrát   do   roka,   z čoho   vyplýva,   že   okresný   súd   nedostatočne   využil možnosti   poskytnuté   mu   právnym   poriadkom   (možnosť   obmedzenia   osobnej   slobody, predvolania na hlavné pojednávania).

Na   hlavnom   pojednávaní   uskutočnenom   23.   januára   2014   sťažovateľ   opätovne navrhol vykonať výsluch svedka A. A., avšak okresný súd tento návrh zamietol. Sťažovateľ následne   pre   tento   postup   okresného   súdu   k   vykonávaniu   ním   navrhovaných   dôkazov vzniesol na hlavnom pojednávaní proti zákonnému sudcovi námietku zaujatosti, ktorou sa uvedený sudca vôbec nezaoberal, a zároveň na tomto pojednávaní požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a podal návrh na nahradenie jeho väzby písomným sľubom. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu z 23. januára 2014 uznaný vinným zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. c) Trestného zákona a potrestaný úhrnným trestom odňatia slobody v trvaní deväť a pol roka so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, zároveň na tomto pojednávaní uznesením   zamietol   sťažovateľovu   žiadosť   o   prepustenie   z väzby   a jeho   písomný   sľub neprijal.   Sťažovateľ   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 23. januára   2014   podal   sťažnosť, ktorá   bola   uznesením   krajského   súdu   zo   6.   marca   2014   zamietnutá   (doručeným sťažovateľovi 14. marca 2014).

Sťažovateľ ďalej poukázal na znenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru, ako aj § 2 ods. 10 Trestného poriadku a následne uviedol:

„Tieto základné práva a slobody boli v mojom prípade porušené. Vo väzbe som od 22. 10. 2011. Obžaloba bola podaná dňa 10. 4. 2012. Konanie trvá neúmerne dlho. Dôvodom je postoj svedka A. A. ku konaniu a jeho nedostavovanie sa na termíny HP. Súdy však nepostupovali pri zabezpečovaní tejto svedeckej výpovede zákonným spôsobom, čo viedlo k neúmernému predlžovaniu konania a napokon nebol uvedený výsluch svedka vôbec realizovaný. Výsluch tohto svedka je pre mňa veľmi dôležitý, nakoľko z jeho realizácie by som, predpokladám, presvedčil súd, že výsluchy svedka poškodeného N. a svedka A. boli, čo sa týka použitia a hrozby násilia, vymyslené a i v obžalobe spomenutý skutok lúpeže nie je zločinom, ale prečinom krádeže. Podobne, ako sa to preukázalo pri v obžalobe   uvedenom   skutku   vydierania,   ktorý   bol   prekvalifikovaný   na   prečin   krádeže. Nedôsledným prístupom súdu som bol pripravený o možnosť vykonať dôkaz, ktorý by mohol vyznieť v môj prospech. Táto otázka je samozrejme dôležitejšia pre posúdenie viny a trestu ale ja ju tu spomínam v súvislosti s trvaním väzby, nakoľko pri vykonaní takého dôkazu, ktorým by som vyvrátil existenciu násilia, nešlo by o zločin, ale o tri skutky – prečiny krádeže, pričom dĺžka mojej väzby v takom prípade by viac ako dvojnásobne prekračovalo jej maximálne zákonné trvanie.

Mám teda za to, že som sa nedomohol zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde, bolo porušené moje právo dosiahnuť predvolanie a výsluch korunného svedka, moja   vec   sa   prerokovala   s   prieťahmi   zapríčinenými   aj   postupom   súdu,   teda   nebola spravodlivo prejednaná v primeranej   lehote.   Krajský súd   v Bratislave tieto skutočnosti vo svojom   rozhodnutí   o   mojej   väzbe   nezohľadnil   a   moju   sťažnosť   proti   Uzneseniu prvostupňového súdu zamietol.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru boli uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014 porušené, zruší uvedené uznesenie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že v   konaní   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   a   návrhu na nahradenie   jeho   väzby   písomným   sľubom,   v   ktorom   podľa   sťažovateľa   v   dôsledku nedôsledného   prístupu   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   bol pripravený o možnosť vykonať dôkaz, ktorý by mohol vyznieť v jeho prospech.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že označené konanie a uznesenie krajského súdu   zo   6.   marca   2014   bolo   konaním   a   rozhodnutím   o   osobnej   slobode   –   o   väzbe sťažovateľa iniciované jeho žiadosťou o prepustenie a návrhom na nahradenie jeho väzby písomným sľubom. Nešlo teda o konanie a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v   čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a   bezpečnosť (napr. II. ÚS 15/05).

Právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru nie je absolútne a obsahuje len jeden z aspektov práva na riadne dokazovanie, ktoré až spolu s právami vyvoditeľnými z čl. 6 ods. 1   dohovoru   zaručujú   plnú   realizáciu   pravidiel   spravodlivého   procesu   v   konaní o trestnom obvinení.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   100/04, III. ÚS 135/04,   I.   ÚS   113/05,   II.   ÚS   151/09,   II.   ÚS   311/2013,   IV.   ÚS   444/2013, IV. ÚS 444/2013), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality, a sú   v   ňom   implicitne obsiahnuté hmotné a tiež   procesné   atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobne vo vzťahu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva,   že   konania   všeobecných   súdov,   ktorými   sa   rozhoduje   o   väzbe,   nie   sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere   poukazuje aj na   stabilnú   rozhodovaciu   prax   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Európsky   súd   pre ľudské   práva   vo svojej   judikatúre taktiež   vyslovil,   že konanie o opravnom prostriedku vo veci väzby nie je konaním o „dôvodnosti obžaloby“ (Neumeister v. Rakúsko, 1968, § 23), a preto nemožno všetky požiadavky obsiahnuté v čl. 6 ods. 1 dohovoru bez ďalšieho vztiahnuť na konanie o väzbe.

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy sťažovateľ osobitne neodôvodnil   a ústavný   súd   nezistil   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným porušením   označeného   práva   a   uznesením   krajského   súdu   zo   6.   marca   2014   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Ústavný súd, súc viazaný návrhom na rozhodnutie (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   v   tomto   prípade   konštatuje,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením krajského súdu zo 6. marca 2014, na ktoré sa ním označené články ústavy a dohovoru vecne nevzťahujú. Keďže neexistuje žiadna vecná   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu   zo   6.   marca   2014   a   namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru, sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd z tohto dôvodu odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014