znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 176/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 118/2012 z 30. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012 doručená sťažnosť Ľ. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 118/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 26 P 201/2007 z 2. februára 2012 bola sťažovateľovi uložená povinnosť prispievať na výživu svojich dvoch maloletých dcér spolu sumou 330 € mesačne za obdobie od 17. septembra 2007 do 5. decembra 2008. Takto vzniknuté dlžné výživné za uvedené obdobie v celkovej výške 4 715,50 € okresný súd zaviazal sťažovateľa uhradiť do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku okresného súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   a žiadal   napadnutý   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   súdu prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie   alebo   zmeniť   napadnutý   výrok   rozsudku   a zaviazať ho platením   výživného   vo   výške   33,19 €   na   každé   z maloletých   detí.   O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom.

3. Okresný   súd   pri   svojom   rozhodnutí   o výške   výživného   pre   maloleté   dcéry sťažovateľa v sume spolu 330 € mesačne (200 € maloletá S. a 130 € maloletá L.) vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že sťažovateľ bol v rozhodnom období jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti W., s. r. o., ktorá vznikla 10. januára 2007. Táto spoločnosť mala pri svojom vzniku splatené základné imanie vo výške 4 000 000 Sk. Zároveň súd prihliadol na   závery   znaleckého   posudku   vypracovaného   znalcom   Ing. J.   Š.   z odboru   ekonómie a manažmentu   v konaní   o rozvod   manželstva   účastníkov   a úpravu   rodičovských   práv a povinností, ktoré s touto vecou súviselo a bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 30 C 151/2007.   Zo znaleckého   posudku   vyplynulo,   že   spoločnosť   W.,   s.   r.   o.,   dosiahla v roku   2008   zisk   vo   výške   4 813   €,   no po   odrátaní   nákladov,   ktoré   neboli   nevyhnutné na ďalšie hospodárenie, by bol stav finančných prostriedkov vyšší o 370 051 Sk.

4. Proti týmto skutkovým a právnym záverom okresného súdu predložil sťažovateľ v odvolaní svoje argumenty. Sťažovateľ predovšetkým zdôrazňoval, že finančné prostriedky použité   ako   vklad   do   spoločnosti   W.,   s.   r.   o.   neboli   jeho,   ale   že   išlo   o vklad   tichého spoločníka.   Sťažovateľ   aj   reálne   predložil   zmluvu   o tichom   spoločenstve,   avšak   súd si na základe znaleckého posudku osvojil názor, že zmluva o tichom spoločenstve nebola naplnená,   pretože   z účtovníctva   spoločnosti   takáto   skutočnosť   nevyplývala.   Sťažovateľ namietal nesprávnosť záveru okresného súdu o výške jeho životnej úrovne aj tým, že vklad sťažovateľa   vo   výške   4 000 000   Sk   do   jeho   obchodnej   spoločnosti   bol   realizovaný už pred 10. januárom 2007, teda vyše 9 mesiacov pred začiatkom obdobia, za ktoré mu bolo určené výživné. Sťažovateľ tiež poukazoval na to, že po jeho nedobrovoľnom odchode si zo spoločnej   domácnosti   nezobral   nič,   naopak,   matke   maloletých   ešte   ostali   finančné prostriedky v sume 705 000 Sk, o ktorých nadobudnutie sa pričinil predovšetkým on. Podľa sťažovateľa   krajský   súd   na   tieto   rozsiahle   námietky   prakticky   vôbec   nereagoval. Sťažovateľovi preto nie je jasné, prečo krajský súd jeho námietky nezohľadnil, a vyhodnotil závery   okresného   súdu   ako   správne.   Sťažovateľ   preto považuje   napadnuté   rozhodnutie za nedostatočne   odôvodnené   a zároveň   za nepreskúmateľné,   pretože   nedáva   jasnú a zrozumiteľnú   odpoveď   na   to,   prečo   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu z 2. februára 2012.

5. Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a následne   o nej   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví, že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a jemu   predchádzajúcim   postupom   bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ navrhol, aby ústavný   súd   zakázal   krajskému   súdu   pokračovať   v porušovaní   označených   práv, aby napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu jeho trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

8. Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Takto   ustálené   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podstata   sťažnosti   sa   týka   predovšetkým   nedostatočného   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nereagoval a ani sa nevysporiadal   s jeho   námietkami,   iba   skonštatoval   správnosť   skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. V napadnutom rozsudku chýba prepojenie medzi námietkami sťažovateľa a závermi krajského súdu. Sťažovateľovi preto nie je jasné, prečo „... reálne prostriedky vo výške viac než 700 000,- Sk, s ktorými ako s výsledkami činnosti sťažovateľa   mohla   v rozhodujúcom   čase   matka   disponovať,   neboli   zohľadnené   a prečo fiktívne prostriedky, s ktorými mal navyše disponovať trištvrte roka pred časom, za ktorý mu bola určená vyživovacia povinnosť, zohľadnené boli“.

Sťažovateľ   považuje   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   za   nepreskúmateľný, pretože   nedáva   jasné   odpovede   na   jeho   argumenty   uvedené   v odvolaní   proti   rozsudku okresného   súdu   z 2.   februára   2012.   Uvedenými   nedostatkami   mal   krajský   súd   porušiť sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Do   práva   na   spravodlivý proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným súdom   (napr.   I. ÚS 8/96,   III. ÚS 197/02,   III. ÚS 284/08).   Právo   na   spravodlivý   proces je naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

11. Ústavný   súd   sa   oboznámil   s obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a nezistil   v ňom   sťažovateľom   vyčítané   nedostatky.   Skutkové   závery   krajského   súdu nemožno   hodnotiť   ako   svojvoľné,   ktoré   by   nemali   oporu   v dokazovaní   uskutočnenom okresným súdom. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal presvedčivé a zároveň právne korektné stanovisko k námietkam sťažovateľa, výslovne sa zaoberal aj tými argumentmi sťažovateľa, v ktorých sa snažil preukázať, že suma 4 000 000 Sk do jeho spoločnosti bola vkladom   tichého   spoločníka,   a teda   že   nešlo   o jeho   finančné   prostriedky.   Krajský   súd sa v tejto otázke oprel o závery znaleckého posudku, ktoré sťažovateľ, kvalifikovane právne zastúpený advokátkou, nespochybnil, resp. zo sťažnosti a ani z jej príloh to nevyplynulo. Krajský súd zaujal nepochybne správne a jednoznačné stanovisko aj k ďalšiemu tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého pri určovaní jeho vyživovacej povinnosti malo byť zohľadnené, že matke maloletých detí ostali finančné prostriedky vo výške viac ako 700 000 Sk. Takéto finančné   prostriedky,   pokiaľ   skutočne   patrili   do   výlučného   vlastníctva   sťažovateľa, predstavovali jeho pohľadávku voči matke maloletých detí, ktorú však nemožno započítať na   výživné   pre   maloleté   deti   v zmysle   §   76   ods.   2   zákona   č. 36/2005   Z.   z.   o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ preto dostal odpoveď na uplatnené odvolacie dôvody. Krajský súd v napadnutom rozsudku jasne a určito odôvodnil, prečo považoval skutkové a právne názory okresného súdu za správne. Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   preto   rozhodne   nemožno   hodnotiť   ako nepreskúmateľný.

12. Podľa   ústavného   súdu   je   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   určitý a zrozumiteľný a zároveň dostatočným spôsobom zaujíma stanovisko k postate námietok uvedených v sťažovateľovom odvolaní. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského   súdu   zistil,   že   tento   sa   ústavne   prijateľným   spôsobom   vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa.   Nezistil   žiadne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

13. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom krajského súdu, či jeho postupom pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom   označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia.   Preto   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   jeho   postupu   v celom   rozsahu   za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. Pretože   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013